Anton Hykisch: Minulý režim nás zabrzdil
Na svojom konte má vyše dve desiatky knižných titulov, medzi ktorými nájdeme historický román, sci-fi i literatúru faktu. Keď totiž dlho píše o dejinách, zatúži vytvoriť román o atómovej elektrárni. Zabŕdol do vysokej politiky, bol riaditeľom vydavateľstva a nevyhol sa mu ani výskum. Anton Hykisch zastáva názor, že aj pre spisovateľa je dôležité nestrácať hlavu a nelietať neustále v oblakoch.
V Košiciach ste sa spolu s hojným počtom ďalších spisovateľov stretli s mladými čitateľmi. Čo považujete na takýchto stretnutiach za najpríjemnejšie?
- Jednoznačne kontakt s čitateľmi a spätnú väzbu, ktorú vďaka nim máme. Zaujímajú nás ich názory na literatúru, či vôbec v tomto zložitom čase čítajú... Človek spozná množstvo príjemných ľudí, pretože tí, ktorí majú radi knihy, sú zväčša rozumnejší a kultivovanejší, než ostatní.
Má podľa vás dnešná mladá generácia dostatočný záujem o písané slovo?
- Číta sa menej, ale myslím, že mladí sú v rovnakej miere hladní po vážnejšom posolstve, ako to bolo v minulosti. A napokon prídu na to, že všetko na internete nenájdu a virtuálne kontakty sú neosobné. Komunikovať je potrebné priamo tvárou v tvár a o zmysle života sa občas musíme poradiť s knihami. Sú totiž svedectvom čias minulých a o mnohom nás môžu poučiť.
Vyštudovali ste Vysokú školu ekonomickú, potom ste pracovali vo výskumnom ústave, neskôr na Železničnom staviteľstve... Prečo ste mali na začiatku svojej životnej cesty záujem o takéto pragmatické veci, keď máte umeleckú dušu?
- Chcel som totiž študovať novinárčinu, no to sa v stalinských časoch dalo len v Prahe na Vysokej škole politických a hospodárskych vied. Nebol som ani straník, rodičia mali zlé kádrové posudky, takže som z núdze študoval ekonómiu v Bratislave. Vôbec to však neľutujem. Ekonomika vám odhalí, čo je v pozadí. Objavíte veci, ktoré by ste inak, keď vnímate svet čisto emotívne, nepochopili. Bolo mi to teda jednoznačne na osoh a pomohlo to aj mojej tvorbe. Človek sa naučí pozerať na život reálnejšie, nie z oblakov, a to je veľmi dôležité. Nestrácať hlavu a nehodnotiť všetko len emocionálne.
V roku 1962 ste sa už však stali literárnym redaktorom. Čo spôsobilo tento prechod k umeniu?
- V tom čase som bol mladý autor, mal som veľké úspechy a moje knihy sa dobre čítali a predávali. Takže som bol rád, že sa môžem zaoberať literatúrou. Neskôr som sa stal aj vedúcim redakcie literatúry faktu, čo ma vždy veľmi zaujímalo. Nemám totiž nejaký extra vzťah k poézii, skôr k publicistike. V tom období bolo veľa nespravodlivosti a cez publicistiku sa dali kritizovať pomery a pomáhať, a to ma veľmi tešilo.
Boli ste aj riaditeľom vydavateľstva Mladé letá. Čo bolo na tomto vašom životnom období najkrajšie?
- Úžasné bolo to, že som sa stal riaditeľom tesne po novembri 1989, takže som začal pracovať v slobodných podmienkach. Mal som obrovskú radosť, že som mohol vôbec prvýkrát vydať určité knižné tituly, ktoré boli predtým zakázané, ako napríklad obrázkovú Bibliu pre deti.
Ste rád prvý? Vo vašom živote sa totiž jednotka vyskytuje pomerne často. Boli ste napríklad aj prvým slovenským veľvyslancom v Kanade... Máte rád výzvy a prelomové príležitosti?
- Áno. Som skrátka dobrodružná povaha a rád cestujem po svete. Nikdy som sa preto ani nedopracoval k vlastnému domu, pretože čo sa dalo, to som precestoval. Funkciu veľvyslanca som prijal ako výzvu. Ako niečo dobrodružné. Predtým som bol dva roky vo vnútornej politike ako poslanec a keď prišla ponuka ísť do sveta, tak som ju prijal. Bola to pre mňa možnosť, ako naozaj pomôcť samostatnému Slovensku. Vtedy totiž neexistovali kariérni diplomati, školili preto nás spisovateľov, novinárov a prekladateľov, aby sme vstúpili dočasne do diplomacie a pomohli krajine. Som rád, že som bol pri tom.
Vaša tvorba je širokospektrálna. Vyskytuje sa v nej detektívka, aj literatúra faktu, historické romány, aj vedecko-fantastické veci... Bežný spisovateľ predsa len väčšinou nemá až takýto široký záber. Ako to, že teda u vás nájdeme z každého rožku trošku?
- Som mimoriadne zvedavý človek. Keď ma niečo zaujme, tak po tom začnem pátrať a vŕtať sa v tom, až kým to dokonale nespoznám. Keď som písal historický román o Márii Terézii a zaoberal sa celé roky 18. storočím, začalo mi to prirodzene liezť na nervy. Túžil som preto uniknúť do celkom novej oblasti. Rozmanitosť kníh majú teda na svedomí moje úniky pre zábavu. Keď dlho píšem o dejinách, zrazu dostanem chuť napísať román o stavbe jadrovej elektrárne. Zvedavosť ma zachraňuje pred nudou a depresiami.
Vo vašom portfóliu nájdeme aj tvorbu pre deti... Viete sa poľahky prepnúť na myslenie malého čitateľa?
- Pre deti som však toho napísal len málo. Vadí mi na mne to, že som možno až priveľmi racionálny a málo hravý. Lepšie sa mi píše pre dospelých, k deťom je totiž dosť ťažké priblížiť sa. Mám potrebu neustále rásť a vzdelávať sa, a to sa podľa mňa pri tvorbe detskej literatúry nedá. Už teda pre deti netvorím.
V období socializmu ste patrili k tým, ktorí kritizovali vtedajšie spoločenské pomery. Boli ste preto aj vylúčený zo Zväzu spisovateľov a novinárov, či z rozhlasu a privodili si zdravotné problémy... Nikdy ste neľutovali to, že keby ste išli cestou, ktorou kráčala väčšina, mohli ste mať pokoj a pokojný život?
- Človek samozrejme zvažuje, či urobil dobre. Nikdy som nebol členom vládnucej strany, pretože mi to jednoducho nepripadalo múdre a nezhodovalo sa to s mojím presvedčením. Priznávam však, že ma to celé dosť mrzelo, lebo ma to zastihlo v najkrajších rokoch. Okolo veku 35 - 40 je človek v najlepšom švungu a keď vám vtedy prerušia kariéru... Pre našu generáciu prišla sloboda príliš neskoro, vlastne už takmer pred dôchodkom. Mohli sme toho dokázať oveľa viac. V tom je hlavná vina minulého režimu, že nás zabrzdil.
Svetlo sveta uzrel váš nový román. Prezraďte nám o ňom čosi viac...
- Dostal názov Rozkoše dávnych čias. Vo výsekoch hovorí o celej mojej generácii. Narodil som sa ešte v predvojnovej republike, zažil som ako dieťa Slovenský štát, potom Povstanie, prevrat a komunistov... Vtesnať to do jedného románu by bolo nemožné, tak som volil metódu výsekov a preskakovaní, skrátka metódu filmových strihov. Snažil som sa ukázať aj mladým ľuďom, čo sme zažili a za akých podmienok sme žili... Je to kniha o tom, ako veľmi politika pôsobí na ľudí, ako nám môže zmeniť životy a spôsobiť hoci aj tragédie. A som sklamaný a smutný, že sa ľudia nesprávajú tak, ako sme si mysleli, že sa budú v časoch slobody správať.
Nakoľko je knižka autobiografická?
- Do značnej miery, ale na druhej strane je to aj fikcia, ktorá vychádza z pravdivých historických postáv a udalostí. Urobil som aj menší pokus a popretkával text s úryvkami z dobovej tlače.
Ako to vyzerá v domácnosti spisovateľa? Potkýnate sa doma o haldy kníh?
- Keď chce byť spisovateľ dobrý, musí veľmi veľa čítať. Tým vlastne zisťuje, čo robí konkurencia. Preto, že som vyštudoval ekonómiu a nie filozofiu, alebo literatúru, som pociťoval nedostatky vzdelania a začal som čítať svetovú klasiku ako Dostojevského, Tolstoja či Balzaca... Mám rád Hemingwaya i Faulknera či Grahama Greena a veľa čítam literatúru faktu. Knihy už však nekupujem, pretože ich nemám kam klásť. Máme chalupu v Banskej Štiavnici, kam ich vždy vozíme. Doma totiž máme kopy po skriniach i pod posteľou. Knihy nás skrátka doma utláčajú...
Profil
- Anton Hykisch publikuje aj pod pseudonymami A. Horník, Ahy, Peter Arnošt.
- Narodil sa v roku 1932 v Banskej Štiavnici.
- Je slovenský prozaik, dramatik a autor literatúry pre deti a mládež.
- V rokoch 1951 - 1956 študoval na Vysokej škole ekonomickej.
- Pracoval vo výskumnom ústave, na Železničnom staviteľstve, v Záhradníctve a rekreačných službách mesta Bratislavy, neskôr ako literárny redaktor v Československom rozhlase, v Ústrednej knižnici SAV, či v Diele.
- Od roku 1987 bol redaktorom a neskôr i riaditeľom vydavateľstva Mladé letá, v rokoch 1990 - 1992 bol poslancom a v rokoch 1993 - 1997 veľvyslancom v Kanade.
- Prvé diela začal publikovať v roku 1954. V tvorbe sa venuje vykresleniu medziľudských vzťahov, ich ideálov i súčasného reálneho života, píše tiež o problémoch lásky a o existenčných problémoch mladých ľudí, rieši otázky osamelosti, priateľstva a charakteru. Vyšli mu vyše dve desiatky kníh.
Zdroj: piatok 29. 1. 2010 | Andrea Nitkulincová
https://korzar.sme.sk/c/5213891/anton-hykisch-minuly-rezim-nas-zabrzdil.html
"Plynulý konzum je základom pre fungovanie normálnej ekonomiky. Ak na trhu chýbajú tovary, ekonomika neplní svoju úlohu. Neschopnosť uspokojiť rastúce potreby ľudí sa môže stať politickým problémom. O pád byrokratického socializmu v našich štátoch sa pričinila neschopnosť plánovaného hospodárstva uspokojiť túžby miliónov ľudí.
Dnes čelíme opačnému problému. V slobodnej trhovej ekonomike máme k dispozícii obrovskú ponuku tovarov a služieb. Vtieravá reklama nás núti stále kupovať. Motorom trhovej ekonomiky je ustavičný a stúpajúci konzum. Výrobky si kupujeme, aby sme uspokojili svoje životné potreby. Čo je však potrebné pre život? Potraviny, čistiace potreby, primeraná doprava, výchova detí, vzdelanie, kultúra, cestovanie? Kde je hranica medzi rozumným konzumom a medzi utrácaním za veci, ktoré nepotrebujeme?
To nie je otázka len pre kupujúcich. To je problém aj pre tých, čo predávajú. Dnes konzum už nie je iba právom, ale povinnosťou. Stávame sa otrokmi agresívnej ponuky. Už neplatia zásady zdravého rozumu. Stali sme sa zajatcami systému, ktorý nás núti odhadzovať staršie, ešte fungujúce veci. Kupujeme veci, lebo sú novšie. Nemusia byť ani lepšie či kvalitnejšie. Konzumná špirála stále stúpa do výšky a nemá svoj strop. Akási babylonská veža. Raz sa môže zrútiť a padnúť nám všetkým na hlavy. V ekonomike znamená obrovské plytvanie energiou. Vyrába sa kopa vecí, ktoré sú objektívne zbytočné či nadbytočné. Zvyšuje sa hromada odpadu ,zastaraných’, ,vlaňajších’ výrobkov. Vo vyspelom konzumnom svete odhadzujeme výrobky, ktoré by mohli pomáhať miliónom ľudí v treťom svete. Stávame sa necitlivými voči miliarde hladujúcich ľudí našej planéty.
Druhým, oveľa nebezpečnejším následkom konzumnej špirály, je kúpa vecí, na ktoré momentálne nemáme. Konzumná špirála nás núti požičiavať si peniaze. Rozrástol sa zložitý systém bankových úverov, hypoték pre milióny ľudí. Málokto si dnes uvedomuje, že ide o samovražedný systém. Vytvára umelý konzum, nepodložený reálnymi možnosťami kupujúcich. Táto reťaz množstva úverov nemôže pokračovať donekonečna. Umelá stavba neplatenia, zadlžovania sa raz musí zosypať. To je podstata svetovej finančnej krízy.
Konzum je príjemný. I ja sa rád sa túlam po obchodoch a shopping centrách, obdivujem nové výrobky, dizajn. Vždy však mám na pamäti radu svojho starého otca z dávnych čias: Kupuj iba to, čo nevyhnutne potrebuješ! Nekupuj to, na čo nemáš! Nepožičiavaj si! Vyhýbaj sa riziku! Odborníci to nazývajú ,trvalo udržateľný konzum’. Taký, ktorý nás nepochová v jeho troskách."
Zdroj:
Text: Anton Hykisch pre Magazín Pravdy
Ilustračné foto: Robert Hüttner pre Pravdu
https://ozene.zoznam.sk/cl/100309/255832/Anton-Hykisch-Konzum-uz-dnes-nie-je-iba-pravo-ale-povinnost
https://www.books.sk/writer_card.jsp?id=72