Erik Citterberg

Vtáky 1. časť

Anjeli zomreli,
a sny zostali s nimi spať v hroboch,
strážené umrlcami tam osireli,
pozerajú ako ich páli Moloch.

A bosorky blúdiac lesom,
ťahajú na nás strach,
obetovať nás idú nočným besom,
veď z anjelov bude čochvíľa prach
a jediné čo zostane v tejto klietke z nás,
budú od nechtov ryhy na stenách.

Otázka nie je, či vieme,
ale či máme vôbec právo
narušiť tie podzemné siene,
budiť anjelov z večného spánku...

nie je čas, ideme,
bubny počuť, a krv cítiť z vánku.

***    ***   ***   ***

Poézia č.1

Chcel by som späť

porcelánové šťastie a hrejivý svet.

Chcem zažiť pád, už len pre pocit, že letím.

chcem byť zas raz rád, s kyslíkom v pľúcach a v záhone kvetín.

A chcem prestať chcieť,

byť spokojný v mojej koži, v tomto divnom svete,

plnom divných viet, s divným významom v divnom svetle,

neveriť pravdivým odrazom.

Chcel by som byť večný, kamenným obrazom.

Chcel by som prestať byť smiešnym,

a desivým ako je zrkadlo.

Chcem mať pocit že žijem,

že nie som odtrhnutý z reality,

v najhoršom prípade sa niekde skryjem,

a budem predstierať, že sú to len banality,

e necítim nič, a že som večný,

že som ako obraz, a vôbec nie smiešny.

Budem sa tváriť, že som s pokojný,

v mojej koži, v tomto svete rád a pokorný,

s pľúcami, v ktorých je stále kyslík,

s vôňou záhona kvetín v mojej mysli.

A hneď na to skočím,

len aby som zistil, aké to je lietať,

Smrtke pozriem do očí

a prežijem koniec sveta...