JAZYK: dohodnutý kód, súbor znakov a pravidiel => prenos a výmena informácií – komunikácia. Jazyk je jav sociálny a spoločenský.

JAZYKOVÝ ZNAK: bilaterálna povaha – obsah (DESIGNÁT) + forma (DESIGNÁTOR) – pozri sémantický trojuholník.

SÉMANTICKÝ TROJUHOLNÍK: autori - traja jazykovedci: Ogden, Richards, Frege.

zastáva vzťah medzi myšlienkovou oblasťou (obsahom), jazykovým stvárnením (formou), javom skutočnosti => človek myslí v pojmoch.

Sémantický trojuholník odráža „Fázy“ myslenia:

1. podnet z objektívnej skutočnosti: vidíme konkrétny predmet - vidíme dom,
2. uvedomenie si, čo vidíme: definícia predmetu na základe jeho vlastností - stavba na bývanie,
3. priradenie mena, pomenovanie  – dohodnutý jazykový znak D–O–M (house, s. Haus).

JAZYK - JAZYKOVÝ SYSTÉM: abstraktný systém ustálených znakov a pravidiel, na základe ktorých vzniká konkrétna reč

REČ: hovorená podoba jazyka. Ide o konkrétne využitie jazykového systému v konkrétnom dorozumievacom akte, v konkrétnom rečovom prejave. => výsledkom je konkrétny jazykový text. Reč býva doplnená mimojazykovými prostriedkami (mimika, pohyby rúk, tela) a určená bližšie prostredím, situáciou.

FUNKCIE JAZYKA:

1. Dorozumievacia (komunikatívna) funkcia, - vyjadrenie myšlienok, názorov, citov...
2. Poznávacia (kognitívna) funkcia – slúži ako nástroj myslenia.
3. Estetická funkcia – rozvíja estetické cítenie človeka, vnímanie krásna a citu.
4. Reprezentatívna funkcia – jazyk patrí k dôležitým znakom národa (národná, kultúrna).

DRUHY JAZYKOV:

1. prirodzené: jazyk každodenného života,
2. umelé: vytvorené s určitým cieľom (jazyk matematickej symboliky, programovacie jazyky)

NÁRODNÝ JAZYK: súhrn jazykových znakov, ktoré používajú ako nástroj myslenia a dorozumievania príslušníci jedného národa, etnickej skupiny. Spája ich historická, kultúrna, spoločenská a politická spolupatričnosť.

CIEĽOVÝ JAZYK: oficiálnym úradný jazyk konkrétneho štátu, ktorý sa učí aj príslušník národnostnej menšiny (nejde o cudzí jazyk) – používa sa v školskej praxi.

CUDZÍ JAZYK: jazyk, ktorý pre daného človeka nie je materinský a musí sa ho učiť na pozadí materinského jazyka.

ÚRADNÝ (štátny) JAZYK: plní funkciu úradného jazyka nielen pre Slovákov, ale aj pre príslušníkov národnostných menšín => Zákon o štátnom jazyku - uzákonený 15.11.1995 s účinnosťou od 1.1.1996

JAZYKY NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN: maďarčina, rusínčina, ukrajinčina, rómčina, chorvátčina, nemčina – rozvíjajú sa rovnocenne so slovenčinou.

PRAJAZYK: pôvodný jazyk, spoločný predchodca jazykov, ktoré sa z neho vyvinuli => hovoríme o geneticky príbuzných jazykoch – jazyková rodina.

Takmer všetky európske jazyky (70) a jazyky časti západnej Ázie majú spoločný Indoeurópsky prajazyk

INDOEURÓPSKY PRAJAZYK: je predpokladaný prajazyk indoeurópskych jazykov.

SLOVANSKÝ PRAJAZYK - PRASLOVANČINA: pôvodný jazyk slovanských jazykov, patrila do skupiny indoeurópskych jazykov => spoločný jazyk starých Slovanov - kým žili v spoločnej vlasti.

STAROSLOVIENČINA: najstarší slovanský spisovný jazyk, ktorý mal aj písanú podobu.

• Vznikla na základe macedónskeho nárečia (kultivovaná macedónčina) používaného v okolí Solúna v 9. storočí. Spisovnú podobu staroslovienčine vtlačil Konštantín. Na území Veľkomoravskej ríše prijala mnoho prvkov z domáceho jazyka. S určitými zmenami sa používa dodnes ako bohoslužobný jazyk katolíckej cirkvi byzantského obradu (tzv. gréckokatolíckej) a pravoslávnych cirkví.

• Z genetického hľadiska bola staroslovienčina jazykom južnoslovanského pôvodu.
• Staroslovienčina mala vysokú gramatickú, syntaktickú a štylistickú úroveň -  vyrovnala sa (kvalitou  a schopnosťou vyjadriť aj zložitú výpoveď) latinčine i gréčtine.

HLAHOLIKA: prvé slovanské písmo postihujúce všetky zvukové charakteristiky slovenských jazykov  (nosovky, č, š, ž...). Vytvoril ho Konštantín r. 862 na zápis staroslovienčiny.

• Pôvodná veľkomoravská verzia HLAHOLIKY mala 38 znakov: 24 grafém minuskulnej gréckej abecedy (malé grécke písmená) a 14 znakov neznámeho písma (pravdepodobne hebrejskej a samaritánskej abecedy) – na záznam špecifických slovanských zvukov.
• Každému písmenu bolo priradené číslo (prvá slovanská číselná sústava). Písmeno pre zvuk „dz“ (= číslo 8) je príkladom písmena utvoreného špeciálne pre nárečia staroslovienčiny používanej na Veľkej Morave, pretože v tom čase vo vlastnej staroslovenčine (macedónsky dialekt Solúna) takýto zvuk neexistoval. Po vyhnaní Metodových žiakov z Veľkej Moravy roku 885/886 ju na území dnešného Slovenska nahradilo latinské písmo a hlaholika sa dostala do Chorvátska a Bulharska.

CYRILIKA: písmo pôvodne určené na zápis staroslovienčiny, neskôr na zápis cirkevnej slovančiny

• Bola vytvorená v starom Bulharsku koncom 9. storočia, kam po vyhnaní z Veľkej Moravy (885/886) utiekli niektorí z vyhnaných Metodových žiakov.
• Vznikla z veľkých písmen gréckej abecedy, pričom ale minimálne 10 písmen charakteristických pre slovanské jazyky je odvodených z hlaholiky.
• Svoj názov cyrilika dostala na počesť Cyrila, ktorý bol prehlásený za svätého.
• Vznikla z nej azbuka (resp. graždanka), pochádza zo začiatku 18. storočia a je výsledkom úprav v Rusku za cára Petra Veľkého.
• Po rôznych obmenách ju používajú ruština, bieloruština, ukrajinčina, Mongoli a národy východnej Európy (srbčina, bulharčina, macedónčina, čiernohorčina).

PRASLOVANČINA: pôvodný jazyk slovanských jazykov, patrila do skupiny indoeurópskych jazykov => spoločný jazyk starých Slovanov - kým žili v spoločnej vlasti.

Od 5. do 9. storočia sa praslovančina postupne rozčlenila do 3 jazykových skupín: prvá, druhá a tretia palatalizácia (zmäkčovanie), zánik zatvorených slabík a vznik slabík otvorených

ROZDELENIE SLOVANSKÝCH JAZYKOV:

1. východoslovanské jazyky: ruština, bieloruština, ukrajinčina,
2. južnoslovanské jazyky: slovinčina, chorvátčina, srbčina, macedónčina, bulharčina, staroslovienčina, lužická srbčina (horná a dolná: východné Nemecko, Sasko a Brandenbursko).

3. západoslovanské jazyky: slovenčina, čeština, poľština, lužická srbčina.

KODIFIKÁCIA: uzákonenie jazykových noriem v rámci spisovného jazyka (Bernolák, Štúr, Hattala).

NORMA = záväzné jazykové pravidlá formulované v príručkách

PLATNÉ KODIFIKAČNÉ PRÍRUČKY:

1. KODIFIKÁCIA: Anton Bernolák

1787: KODIFIKÁCIA BERNOLÁKOVČINY: na základe jazyka vzdelancov v okolí Trnavy (kultúrna západoslovenčina)

=>NIE NA ZÁKLADE ZÁPADOSLOVENSKÉHO NÁREČIA!!!!!!

  Bernolákovčina sa nestala spis. jazykom všetkých Slovákov, ale používala sa až do r. 1843.

KODIFIKAČNÉ DIELA A. BERNOLÁKA:

• Kritická filologická rozprava o slovanských písmenách s prílohou Ortographia: prvá kodifikačná príručka spisovnej slovenčiny,
• Grammatica Slavica (Slovenská gramatika): opis gramatických pravidiel.

• Slovár slowenskí, česko - latinsko - nemecko – uherskí,
• Etymológia slovanských slov (Etymologia vocum slavicarum),

ZNAKY BERNOLÁKOVČINY:

• fonetický pravopis: píše sa iba i, í (y, ý nie je) - pravidlo „Píš, ako počuješ.“,
• použil aj stredoslovenské prvky (ide najmä o ď, ť, ň, ľ),
• každé podstatné meno sa píše s veľkým písmenom (Woda, Zima),
• mäkkosť ď, ť, ň, ľ sa vždy označuje (Kňižki, rozľičních),
• hláska j sa píše ako g (gazik),
• dvojité w sa píše ako v,
• neexistujú dvojhlásky (posilagú, Rečám),
• predložky s a z sa píšu podľa výslovnosti (s Kaplnki, z Adamom),
• zavádza sa spoluhlásková skupina šč (ešče, púščať)

Bernolákov spisovný jazyk šírili:

• Juraj Fándly- Dúverná Zmlúva mezi Mňíchom a Diáblom (štýl populárno-vedecký)
• Ján Hollý- eposy z dejín Slovákov, Selanky (štýl literárno-umelecký).

UKÁŽKY BERNOLÁKOVČINY:

Miľí Slowáci! chceťeľi mať, w budúcich Stoľetách našého Národu chwáľitebné, a pamatliwé Méno, pre toto, a pre Sláwu geho, eščš wás gednúc láskawe, srdečne napomínám: podľa možného Spúsobu dopomahagťe k Tlačeňú našínskích Kňích; gako gá wám s túto mogú Prácú, a Radú dobre pragem, tak wi z wašého Srdca mogému zdrawí...

J. Fándly – Piľní domagší a poľní Hospodár (úryvok)

2. KODIFIKÁCIA: Štúr, Hurban, Hodža

1843:  Štúr, Hurban, Hodža (fara v Hlbokom): na základe kultúrnej stredoslovenčiny – kultúrny jazyk, ktorým rozprávali vzdelanci v Martine a jeho okolí.

=>NIE NA ZÁKLADE STREDOSLOVENSKÉHO NÁREČIA!!!!!!

  Prvou knihou v novej slovenčine - almanach Nitra (J. Kráľ - Duma Bratislavská v spis. slovenčine).

KODIFIKAČNÉ DIELA Ľ. ŠTÚRA:

• Nauka reči Slovenskej (1946);
• Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí (1944).

ZNAKY ŠTÚROVČINY:

• fonetický pravopis (píše sa iba jedno i) - pravidlo „Píš, ako počuješ.“,
• každé podstatné meno sa píše s malým písmenom (voda, zima),
• dôsledne sa označovala mäkkosť – (písanie ďe, ťe, ňe, ďi, ťi, ňi),
• dvojhláska „ô“ sa rozpisuje ako „uo“ (kuoň),
• dvojhlásky „ia, ie“ sa píšu „ja, je“ (ťjeto),
• nemá „iu“, namiesto neho sa používa „ú“ (božú, znameňú),
• nemá „ä“, namiesto toho sa používa „a“ alebo „e“ (svatí, najme),
• nemá „é“, namiesto toho sa používa len je (dobrjeho),
• nemá „ľ“ iba „l“ (laví),
• v tvare G m.č., I j.č. a osobných zámen sa zvuk „v“ píše ako „u“ (sluhou, s víchricou),
• rytmický zákon sa uplatňuje dôsledne (oňi slúža, hlása, vába, spálac, kvjeťim).

Ukážka štúrovskej slovenčiny:

Reč je ňje ňič inšje ako článkovituo vidaňja hlasom pocitou a predstaveňí najrozličnejších. Tjeto zvuky sú slová ktorej grammatika v ich sklaďe a počjatočnej určitosťi, na to v prjemenčivosťi a na ostatok v ich spojitosťi pouvažuvat musí.... Vedla tohoto sa i naša grammatika na tri hlavňje djeli rozpadňe, z ktorích v prvom o sklaďe a puovodnej určitosti slov, v druhom o ich prjemenčivosti a v treťom o ich spojuvaňí rozprávať buďeme.

Ľ. Štúr – Nauka reči slovenskej (úryvok)

3. KODIFIKÁCIA: Martin Hatala, Michal Miloslav Hodža

1852: Martin Hatala, Michal Miloslav Hodža – upravili štúrovskú slovenčinu:

• úpravy navrhol M. M. Hodža a hlbšie ich prepracoval M. Hattala → Krátka mluvnica slovenská 1852),
• táto reformovaná slovenčina (štúrovčina) je do značnej miery podobná tej dnešnej.

KODIFIKAČNÉ PRÍRUČKY M. HATTALU:

• M. Hattala: Krátka mluvnica slovenská (1852)

ZNAKY:

• zaviedli „y“ a etymologický pravopisný princíp (písanie „y, i“ záleží od pôvodu slova),
• mäkkosť sa pri spoluhláskach ď, ť, ň, ľ pred i, í, e, ia, ie, iu, prestala graficky označovať,
• zavedenie mäkkej spoluhlásky ľ.
• zavedenie spoluhlásky „ä“, dvojhlások „ia, ie, ô“ (najprv ako o s dĺžňom),
• tvary typu dobruo  sa zmenili na → dobré,
• minulý čas slovies sa končí l-ovým tvarmi (písal, nie písau).

Zdroj obrázkov: Niektoré obrázky boli použité z wikipedie.org