Skaza a oživenie najväčšej knižnice antickej doby v Alexandrii

Knižnica v Alexandrii v Egypte bola najväčšou knižnicou antickej doby. Založil ju okolo roku 295 pred n. l., prolemaios I. Sótér (prvý z macedónskej dynastie Ptolemaiovcov na egyptskom tróne). Jej poslaním malo byť udržiavanie gréckej kultúry a vzdelanosti v Egypte, ktorý bol pomerne konzervatívny.

Mesto Alexandria má meno podľa svojho zakladateľa Alexandra Veľkého, ktorý z neho chcel vybudovať hlavné mesto svojej ríše. Ním sa stalo za Ptolemaia a bolo až do roku 30 pred n. l. Vtedy dobyl Egypt Augustus a Alexandria sa stala sídlom rímskych, neskôr byzantských guvernérov a druhým najväčším mestom po Ríme.

Slávne osobnosti

Knižnica sa stala slávnou za Ptolemaia II. Filadelfa, ktorý ju dobudoval a vybavil knihami, aj zvitkami. Presný počet zvitkov knižnice nie je známy, pravdepodobne dosahoval číslo 400 tisíc papyrusových "trubičiek", z ktorých najcennejšie boli uložené v kožených a hodvábnych puzdrách. Ako získavali knihy do tejto slávnej knižnice, o tom sa šírili najrôznejšie historky. K najznámejším patrí - možno je to vtip - o prehliadkach každej lode, ktorá priplávala do Alexandrie. Ak úradníci našli na jej palube nejaký rukopis, skonfiškovali ho a namiesto neho dostal majiteľ kópiu. Knihy aj kupovali, a to z Atén a Rodosu.

Prvé knihy sa objavili v dobe antického R9ma a zaobchádzalo sa s nimi veľmi starostlivo a opatrne, ukladali ich do drevených schránok - volali sa armarie (z toho vznikol asi výraz almara). Knihovníci a správcovia knižnice boli veľmi vzdelaní, boli to slávni filozofi, filológovia a učenci. Prvým knihovníkom bol údajne Zenodotus, ďalší Eratosténes (234 - 195 pred n. l.). Aristofanes Byzantion, ktorý pôsobil v knižnici v rokoch 195 - 191 pred n. l. bol autorom prvého rozsiahleho gréckeho slovníka a jedným z najznámejších a najvýznamnejších antických filológov. Bol ním aj Aristarchos zo Samotráky, tiež grécky filozof, ktorý vydal a komentoval Homérovo dielo. O toto dvetisícročné vydanie sa opierajú aj dnešné Homérove texty. Grécky učenec Apolonius Thódsky, básnik a autor eposu Argonautika, v ktorom spracoval príbeh plavby Argonautov za zlatým rúnom, bol tiež knihovníkom alexandrijskej knižnice. Jej správcom bol údajne aj jeho učiteľ Kallimachos, obľúbenec kráľa Ptolemaia II Filadelfa a jeho manželky Arsinoe. Jeho kráľ poveril spracovaním odborného katalógu knižnice. Zostavil abecedný zoznam gréckych autorov a ich diel s biografickými údajmi a poznámkami k originalite (pravosti) textu a jeho obsahu. Tento katalóg tzv. Pinakés úplne zodpovedá súčasným požiadavkám.

Požiar a skaza

Nikto nevie, ako vyzerala historická knižnica. Postihla ju skaza, ktorú spôsobil požiar v roku 47 aj v roku 43 pred n. l. O druhom požiari sú zaznamenané dve verzie. Podľa jednej Július Caesar zapálil svoju flotilu, aby sa jej nezmocnili Egypťania a podľa druhej vyslal horiacu loď medzi nepriateľské, aby ich takto podpálil. Nezáleží na tom, ktorá verzia je pravdivá, výsledok každej bol katastrofický, pretože oheň sa rozšíril do prístavu a okolitých častí Alexandrie a zasiahol aj slávnu knižnicu. Líšia sa aj správy o množstve zničených zväzkov - Seneka píše o skaze všetkých a Plutarchos iba o zničení knižnice: Zvitky, ktoré sa stratili, čiastočne nahradil veľkorysý dar Marka Antónia jeho milenke egyptskej kráľovnej Kleopatre VII. Bolo ich 200 tisíc a pochádzali z knižnice v Pergamone.

Najväčšiu stratu utrpela Alexandrijská knižnica v roku 642, kedy Alexandriu dobyli moslimovia. Chalka Omar na otázku, čo s knižnicou, jednoznačne rozhodol o jej osude: "Ak sú tieto grécke knihy v súlade s božími knihami, sú zbytočné a nemusia sa uchovávať. Ak sú s nimi v rozpore, sú škodlivé a musia byť zničené." A potom vzácnymi zvitkami a drahocennými knihami kúrili v kúpeľoch.

Matka všetkých knižníc

O výstavbe novej knižnice, ktorá by mala nadväzovať na slávnu tradíciu a stať sa svetovým a kultúrnym centrom sa dlho uvažovalo. V roku 1988 bola založená Generálna organizácia pre výstavbu alexandrijskej knižnice a o dva roky medzinárodná komisia pod predsedníctvom manželky egyptského prezidenta Suzanne Mubarakovej. Členmi komisie sa stali králi, prezidenti a predstavitelia krajín z celého sveta. UNESCO sľúbilo podporu projektu na výstavbu "Matky všetkých knižníc" a vyzvalo 228 členských štátov aby pomohli projekt financovať a vypísalo medzinárodnú súťaž na projekt. Víťazom sa stala nórska firma. Zostávalo nájsť miesto pre výstavbu (archeológovia stále hľadajú miesto, kde stála pôvodná knižnica) a vybrali pre ňu to, kde stál kedysi prvý maják na svete - Faros, označovaný ako jeden zo siedmich divov sveta a zničený v 14. storočí.

Knižnica stojí od roku 2002, má 13 poschodí a je označovaná ako architektonický zázrak. Bude mať 9 miliónov zväzkov a stelesňuje už teraz kultúrnu históriu Egypta aj poslanie matky všetkých knižníc svojej starovekej predchodkyne.

štvrtok 19. 3. 2009 | SOŇA MAKAROVÁ

Zdroj: https://korzar.sme.sk/c/4401037/skaza-a-ozivenie-najvacsej-kniznice-antickej-doby-v-alexandrii.html

Ako vznikali knižnice

Malé zbierky boli už v období Veľkomoravskej ríše, jednu z nich priniesli v roku 863 Konštantín a Metod. Na Slovensko sa dostali ešte v predveľkomoravskom období v období christianizácie kódexy (codex je kniha, zbierka zákonov) v rukopisnej podobe. Obsahovali aj prvé slovanské literárne pamiatky po príchode vierozvestcov. Po začlenení do uhorského štátu sa na Slovensku rozšírili kódexy písané takmer výlučne v latinčine.

V 13. a 14. storočí sa knihy prepisovali a sústreďovali ich pri cirkevných inštitúciách - kostoloch, kláštoroch, farách, kapitulách. V tomto období sa knihy dostávali najmä do kapitulských biblioték (knižníc) zásluhou vzdelancov, ktorí študovali na európskych univerzitách. Títo prinášali aj kódexy s textami z práva, filozofie, teológie, prírodných vied a antickej spisby. Od 14. storočia v rozvíjajúcich sa mestách sa popri prepisovačoch, pisároch (skriptoroch) cirkevných inštitúcií rozrastal počet laických pisárov, vzdelaných bakalárov. Z tohto obdobia sa zachovali exempláre prepísaných kódexov v Košiciach, Bratislave, Kremnici, Martine, Dolnom Kubíne, Jasove aj v iných mestách.

Vráťme sa k zbierkam kníh, k prvým knižniciam u nás. V 13. storočí mali knižnicu košickí dominikáni aj kartuziáni na Skale útočišťa v Lechnici. Základom zbierky kníh Spišskej kapituly v r. 1273 sa stala zbierka kníh prepošta Muthamera. V zbierke Bratislavskej kapituly v r. 1425 bolo 82 rukopisných kódexov, v polovici 19. stor. sa rozrástla zbierka na 248 kódexov z 13. až 15. storočia. Vznik kníh, ich rozširovanie a pôsobenie urýchlili humanizmus, renesancia a koncom 15. storočia a v 16. storočí vznik kníhtlače.

Zbierky kníh si zakladali vzdelanci, ktorí zbierali najmä diela antických autorov, tiež učitelia škôl - napr. V. Koch z Krompách, L. Fabinus, F. Fáber, J. Haunolt a veľa iných učiteľov. Podľa ich vzoru zakladali súkromné rodinné zbierky kníh bohatí mešťania a šľachta. Zbierka J. Derschwamma v Banskej Bystrici mala neuveriteľných 2 100 zväzkov. Súkromné zbierky sa stávali súčasťou školských knižníc najmä v 17. a 18. storočí, napr. ako významná knižnica z tohto obdobia, ktorá patrila prešovskému rektorovi tamojšieho kolégia J. Matthaeidesovi. Rozšírili sa aj knižnice lýceí v Kežmarku, Bratislave, univerzitná knižnica v Trnave - základom tejto bola knižnica jezuitského kolégia, ktorá mala v roku 1773 vyše 15 tisíc zväzkov, univerzitná knižnica v Košiciach (mala 4800 zväzkov). Pri Banskej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici vznikla odborná knižnica.

V období národného obrodenia sa zvýšil import kníh zo zahraničia, vzrastala domáca knižná produkcia a Učené spoločnosti organizovali čítania pre členov. Známa je tým Windischova spoločnosť v Bratislave, Učená spoločnosť malohontská v Nižnom Skálniku. V knižniciach bola už "svetská" literatúra a knižné fondy dopĺňali odbornou literatúrou, zakladali knižnice na vyšších školách, vznikali verejné knižnice, knižnice, ktoré mali buditeľský význam. Taká bola Belopotockého verejná knižnica v Liptovskom Mikuláši založená v roku 1829. Gašpar Fejerpataky - Belopotocký (1794 - 1874) bol kultúrny pracovník, knihár a kníhkupec, popredný činiteľ národného hnutia. Pôsobil v Levoči, Košiciach, Lučenci, Pešti, Viedni, usadil sa v Liptovskom Mikuláši. V rámci šírenia osvety zriadil v roku 1829 "Slovenskú požičovaciu bibliotéku", ktorá sa stala vzorom aj pre iné slovenské mestá. Vydával "Nový i starý vlastenecký kalendár", ku ktorému pripájal prílohu "Slovenský pozorník", bol priekopníkom ochotníckeho divadla. O desať rokov v roku 1839 daroval V. Čaplovič Oravskej stolici rozsiahlu zbierku kníh známu ako Čaplovičova knižnica v Dolnom Kubíne. Z Rešetkovej a Humuljakovej knižnice vznikla Bibliotéka Matice Slovenskej, slovenská národná knižnica (vyše 10 tisíc zväzkov mala v roku 1875). Michal Rešetka bol literárny historik a vydavateľ (nar. 1794 v Bobote, zomrel r. 1854 v Hornej Lúči okres Trenčín). Zbieral slovenskú aj cudzojazyčnú literatúru rukopisnú aj tlačenú. Jeho knižnica poslúžila aj J. M. Hurbanovi pri písaní štúdie o Slovensku a jeho literárnom živote. Knižnicu daroval Matici Slovenskej. Martin Hamuljak bol významný kultúrny dejateľ (nar. 1789 v obci Oravská Jasenica, zomrel 1859 v Námestove), redaktor a vydavateľ, združoval Slovákov do kultúrnych spolkov, mal právnické vzdelanie a pôsobil ako radca v Kráľovskej miestodržiteľskej rade v Budíne. Vďaka jeho kontaktom s kultúrnym a vedeckým slovanským svetom mal bohatý archív a knižnicu. Pred smrťou ich daroval gymnáziu v Banskej Bystrici, odkiaľ sa dostala do Matice Slovenskej.

štvrtok 21. 4. 2005 | Soňa MAKAROVÁ

Zdroj: https://korzar.sme.sk/c/4536275/ako-vznikali-kniznice.html