GENOLÓGIA: (lat. genus – rod, fr. genre = rod, druh => genológia)náuka o literárnych druhoch a žánroch  (literárnoteoretická disciplína)

LITERÁRNY DRUH (z hľadiska obsahu):

LYRIKA	EPIKA	DRÁMA
subjektívnosť	objektívnosť	objektívnosť
poézia - verš (próza  - veta)	próza  - veta (poézia – verš)	próza aj poézia
nesujetovosť	sujetovosť	sujetovosť
emocionálnosť – lyrický subjekt	naratívnosť (dej sa rozpráva)  –  rozprávač, postavy	dejovosť  (dej sa hrá) – postavy hrajú, konajú
statický motív	dynamický motív	dynamický motív
atemporálnosť	temporálnosť (minulý čas)	temporálnosť (prítomný čas)
monologickosť	monologickosť	dialogickosť
opis, reflexia	rozprávanie	dianie, akčnosť

LITERÁRNE DRUHY (z hľadiska formy) - HORIZONTÁLNE ČLENENIE TEXTU:

• poézia: verš, strofa, spev; + nadpis;
• próza: veta, odsek, text, kapitola, diel; + nadpis; pásmo rozprávača, pásmo postáv;
• dráma: replika, dialóg (vnútorný monológ), výstup, dejstvo + nadpis.

ŽÁNER: súhrnný názov označujúci skupiny literárnych diel so spoločnými znakmi (tematickými, kompozičnými, jazykovými a formálnymi).

Žáner je historicky stabilný model (ale vyvíja sa):

• dodržiavanie žánrových pravidiel: klasicizmus, realizmus,
• nedodržiavanie žánrových pravidiel: romantizmus => žánrový synkretizmus -  stieranie a splývanie hraníc literárnych druhov a žánrov (napr. lyrickoepická báseň...).

ŽÁNROVÁ FORMA (varianta): každý žáner má viacero konkrétnych historických podôb.

• epos: hrdinský, idylický, duchovný, moderný (reflexívny),
• román: pastiersky, idylický, pikareskný, dobrodružný, kriminálny, hororový román,
• rozprávka: dobrodružná, fantastická, historická, humoristická, realistická, zvieracia.

LYRIKA

vznikla zo slova lýra – hudobný nástroj, ktorým v antickom Grécku sprevádzali Gréci svoje piesne

SUBJEKTÍVNOSŤ: orientácia na stav lyrického subjektu alebo stav prostredia,

POÉZIA: lyrika sa najčastejšie prejavuje formou poézie => viazanej reči - veršom.

Niekedy sa lyrizácia využije aj v próze  (jednotkou je veta) – naturizmus, lyrizovaná próza, básne v próze.

NESUJETOVOSŤ: lyrický subjekt nevytvára dej ani sujet.

EMOCIONÁLNOSŤ: vyjadrenie citu, nálady, dojmu  lyrického subjektu.

STATICKÝ MOTÍV: motív ako najmenšia jednotka tematickej výstavby lyrického textu nevytvára dej.

ATEMPORÁLNOSŤ: motív nie je až tak závislý na časovej chronológii => nie sú usporiadané na základe sujetových princípov. Čas v lyrike sa môže vzťahovať na minulosť, prítomnosť aj na budúcnosť.

MONOLOGICKOSŤ: v lyrike nie je dôležitý dialóg, pretože v ňom  nie sú postavy iba lyrický subjekt.

DELENIE LYRIKY

NA ZÁKLADE 3 ZÁKLADNÝCH TYPOV VÝPOVEDE: vzťah SUBJEKT  – OBJEKT

1. INTÍMNA: orientácia na SUBJEKT => subjekt je aj objektom

• sebareprezentačná: vyjadruje vnútorné stavy, nálady, pocity lyrického subjektu (ĽÚBOSTNÁ, vlastenecká, náboženská - DUCHOVNÁ LYRIKA...).

2. PREDMETNÁ: orientácia na OBJEKT => subjekt sa vyjadruje k objektu (môže nim byť aj sám) Potláča sa citovosť, orientácia na objekt je založená na =>

• opise vonkajšej skutočnosti (PRÍRODNÁ lyrika);
• úvahe (REFLEXÍVNA a meditatívna lyrika);
• logických vzťahoch alebo asociácii (kreatívna; báseň pásmo, ČISTÁ LYRIKA...).

3. APELATÍVNA: orientácia na OBJEKT => subjekt ovplyvňuje iný subjekt

• obracia sa na adresáta (politická, občianska, didaktická lyrika...).

 

Lyrické žánre: báseň, pieseň,  modlitba, pásmo, kaligram, automatický text, populárna pieseň; podobenstvo (alegória), óda, poéma, epitaf, epigram, elégia.

 

ČISTÁ LYRIKA - ABSOLÚTNA POÉZIA: experimentálna básnická tvorba, ktorá nadraďuje formálne jazykovo-rytmické usporiadanie básnického textu nad jeho význam (ktorý ani nemusí existovať) => odvodzuje sa od teoretických úvah a tiež z názvu zbierky básní anglického spisovateľa Georgea Moora Pure Poetry (1924).

Samo Bohdan Hroboň; Velemir Chlebnikov, Paul Verlaine, Christian Morgenstern, Jiří Kolář, L. Novák, J. Seifert. I. Krasko => slobodná obraznosť, symbolizmus, senzuálnosť – rovnocennosť vnemov (zvuk, obraz, hmat, čuch...)

 

Velemir Chlebnikov: Zariekanie smiechom (1909) Ó, rozosmejte sa, smejkovia! Ó, zasmejte sa, smejovia! Vy, čo smiechotavo smiešite a smiechavične smejníte, ó, zasmejte sa usmievavo! Ó, nadsmejavé rozosmiačiská - Smiech smejivých rozsmievačov! Ó, vysmej sa smejúčky, smiech smiecharských smiechotárov! Smejanstvo, smejstvo, nasmej, ôsmej, smiešnťk, smieško, smejaci, smejani. Ó, rozosmejte sa, smiechoši! Ó, zasmejte sa, smejovia!	Samo Bohdan Hroboň: ROZPEJÁNOK (1857)
	Kvitni, ruža stolistá, vievonija krasistá! Vidmodeva, spevovieva, ľubonieva, slavojeva, svetlonenka tônistá, zemnebianka javistá!.. Ruža-ruša voniduša, od serduška rozkladuša,	od serdenka rozkvitaj, ľubovôni spevitaj, ľubovôni spevodaj, stolistienka stoslavňaj!... Od serduška zlat-slniuška, rozrumienka, vônituška, od serdenka zlat-slnienka, od serdenka rozkvituj, stospevčadiu soschytuj!...

DRUHY RÝMU: združený AABB, striedavý ABAB, obkročný ABBA, prerývaný ABCB, postupný ABCABC

 

DUCHOVNÁ LYRIKA: spojená s náboženstvom, vyjadruje duchovné potreby veriaceho človeka.

• tlmočí odovzdanosť Bohu pri veľkom žiali (žalmy),
• oslavuje Božiu vznešenosť, lásku či milosrdenstvo (hymny),
• vyjadruje prosbu (modlitby, napr. u Dilonga alebo Rúfusa),
• zamyslenie sa nad morálnou zodpovednosťou človeka (prekrýva s reflexívnou poéziou).

Katolícka moderna – Rudolf Dilong; Ján Motulko, Gorazd Zvonický, Janko Silan, Svetoslav Veigl, Paľo Oliva, Mikuláš Šprinc, Karol Strmeň, Pavol Gašparovič Hlbina.

 

AUTOMATICKÝ TEXT: text, ktorý vzniká náhodne, bez spolupráce jasného vedomia. Autori sa snažili dostať až na hranicu zrozumiteľnosti jazykovej štruktúry:

• popretie tradičného obsahu a formy, orientácia na voľný verš,
• ignorovanie logickej syntaxe: absencia interpunkcie, genitívna metafora (slzy tvojho smiechu),
• hra náhody, spontánnosť tvorby => voľné asociácie - tzv. psychický automatizmus,
• polytematickosť motívov,
• absurdnosť, negácia logiky a racionality,
• experimentovanie so zvukmi, s grafickou úpravou básne.

LITERÁRNE SMERY – AUTOMATICKÝ TEXT:

• Surrealizmus: základy položil G. Apollinaire; predstavitelia - André Breton, Philippe Soupault, Paul Eluard, Louis Aragon.
• Poetizmus: V. Nezval, K. Biebl.
• Nadrealizmus: Rudolf Fábry (Uťaté ruky, Vodné hodiny hodiny piesočné, Ja je niekto iný), Pavol Bunčák (Neusínaj, zažni slnko), Ján Brezina (Nikdy sa nestretnem), Štefan Žáry (Zvieratník, Stigmatizovaný vek); Rudolf Dilong (Honolulu, pieseň labute; Mesto s ružou).

POPULÁRNA PIESEŇ: slovenská populárna pieseň sa zrodila v 30. rokoch dvadsiateho storočia a natrvalo ovládla scénu tzv. ľahkej hudby (ako protiklad k tzv. vážnej, opernej a symfon. hudbe).

1946 - Nečakaj ma už nikdy.(melódia - Zdenek Cón, text Otto Kaušitz (písal pod pseudonymom O. Ivančan).

Kamil Peteraj a Boris Filan: zakladatelia modernej slovenskej textovej tvorby

PREDSTAVITELIA:

• Kamil Peteraj: Prúdy (P. Hamel), Collegium musicum, M. Žbirka, M. Gombitová, R. Grigorov; Pieseň Horehronie: textár K. Peteraj, skladateľ Martin Kavulič.
• Boris Filan: Elán (Nie sme zlí, Hodina slovenčiny, Stužková, Tanečnice z Lúčnice), Prúdy (Čas malín) – knižne ich vydal vo výberoch Túlavý psík (1987) a 69 textov (1996). Pripravil scenár filmového muzikálu Rabaka (1989) so skupinou Elán.
• M. Lasica: J. Filip, P. Lipa (Balada o štyroch koňoch), H. Hegerova, Z. Kronerová (Čerešne).
• Ján Štrasser: Cyrano z predmestia, Neberte nám princeznú, M. Žbirka (Zažni, Prvá, Dvaja), Dežo Ursiny, Banket (Tlaková níž, Slon v porceláne), M. Gombitová.
• D. Hevier: Team a Pavol Habera (Reklama na ticho, Láska necestuj tým vlakom, Severanka, Držím ti miesto), I.M.T. Smile (Ľudia nie sú zlí), Jana Kirschner (Líška), Pavol Habera & Karel Gott & Peter Dvorský (Svet lásku má), SuperStar (Kým vieš snívať).
• Jozef Urban: 21-ročný vydal zbierku Malý zúrivý Robinson (dostal cenu I. Krasku) Originalita básnického vnímania sveta, jednoduchý poptextový štýl, „rebelantstvom bez príčiny“.  Voda, čo nás drží nad vodou (Elán): zb. - výber z piesňových textov.

PODOBENSTVO (ALEGÓRIA): druh rozvitej metafory, nepriameho pomenovania obrazu alebo deja (motívu, myšlienky, postavy, udalosti), ktoré sa nemôže alebo nesmie vyjadriť priamo. Na princípe alegórie môže byť postavené celé dielo. S alegóriou sa stretávame najmä vo zvieracích bájkach (Ezop, La Fontaine, Krylov), kde sa zvieratá personifikujú.

BÁSNICKÉ FORMY:

SONET: vznikol v 13. storočí (Giacomo da Lentini r. 1250) - 14 veršov: dva 4 veršové a dva 3 veršové strofy. Na konci básne je pointa. Zastaraný slovenský názov sonetu je znelka.

Historické delenie sonetu:

1. TALIANSKY SONET: D. Alighieri, Michelangelo Buonarotti, Francesco Petrarca (kráľ sonetu).

Pôvodne bol talianský sonet rozdelený do osemveršia a šesťveršia:

=>  Osemveršie (propozícia) – ABBA / ABBA. Šesťveršie (riešenie) – CDE/CDE (CDC/CDC.)

Francesco Petrarca: básnická zb. Spevník u nás Sonety pre Lauru - zbierka 366 básní -  sonetov, balád a madrigalov

Básne venoval - Laure (de Noves) – nenaplnená, platonická láska: v polovici 14. storočia padla za obeť morovej nákaze, mimoriadne pohnutie v jeho duši.

JAZYK: ako jeden z prvých začal používať ľudový jazyk (dovtedy sa používala latinčina) - hovorová toskánčina obohatená o latinčinu a provensálčinu.

Téma: hold duchovným vlastnostiam aj fyzickej kráse plavovlasej ženy.

1. ANGLICKÝ SONET: John Milton, William Shakespeare (sonet shakespearovský).

Anglický sonet: tri štvorveršia a jedno dvojveršie (couplet - nečakaný tematický obrat).

• Rýmová štruktúra: a-b-a-b, c-d-c-d, e-f-e-f, g-g. (striedavý + združený rým).

 

Ďalšie básnické formy: gazel, rispet, rondel, akrostichon, sestina, stanza

GAZEL: orientálna básnická forma zložená z 5 až 15 dvojverší.  Vzorec: A A B A C A D A E A.

Prvé dvojveršie sa rýmuje navzájom, pričom v ďalších párnych veršoch sa znovu vyskytuje ten istý rým. Opakovať sa môže aj slovo alebo slovné spojenie na konci párnych veršov za rýmom => opakuje sa to, čo je nositeľom hlavnej myšlienky => ľúbostná poézia - opakovanie a stupňovanie zdôrazňuje v ňom ľúbostné vyznanie. V slovenskej poézii je výskyt raritou, príklad je zo staršej literatúry:

Zo staroby, hľa, v mladosť prechádza zas obzor!

i škovrán rozvil prípor jasotných krás v obzor,

v ňom šveholom vlá, vlaním šveholí,

až celý schvie sa i je jediný hlas — obzor.

O dušo smutná, väzbu všednosti,

tú klietku tvoju tiež už otvoriť čas! Obzor

toť šíry čaká, zve ťa v objatie

jak milenec, má v tvári láskavý jas obzor,

smev na rtoch, v očiach túhy paprsky:

nuž nemeškaj — jak vídal často som vás, obzor

a teba, splyňte opäť v radosti!

P. O. Hviezdoslav: Zo staroby

 

RISPET: ľudová lyrická báseň toskánskeho pôvodu zo 14. stor. – erotická a ľúbostná poézia. V slov. poézii - V. Mihálik (Rispet, Rispety z trinástej komnaty). Vzorec: 8 veršov (1x štvorveršie a 2x dvojveršie). => A B A B  /  C C  /  D D.

Dedinská noc je hlboká a hustá.

Ticho. Len konca záhrad šumí splav.

A splýva s ním, čo vyšlú tvoje ústa —

páli ma správa z naj smädnejších správ.

 

Na ústa ústa. V siločiarach studne.

Nech z prameňa nám nikdy neubudne.

 

Jak márne mušky podpaľujú tmu.

Zažeň, noc, zažeň tieseň záludnú!

 

M. Chudá: Rispety o láske

TERCINA: 1. verš sa rýmuje s 3., 2. verš s 1. a 3. veršom nasledujúcej strofy a 2. verš druhej strofy sa rýmuje s nepárnymi veršami nasledujúcej strofy. => trojveršová strofa – A B A  /  B C B  /  C D C + báseň sa však po tretej strofe nekončí, ale pokračuje takto ďalej - celú formu uzatvára samostatný verš (rýmuje s párnym veršom predchádzajúcej strofy):

Celá si mu vsiakla do kože.

Možno, že si a možno práve taká.

Práve taká. Bože, prebože.

 

Už ani smrť ho z domu nevyláka.

A môžeš prísť preňho do rečí:

ulakomila si sa na tuláka.

 

Ak stratí ta, bude kto vie čí.

A nebo miesi mračná popolavé.

Ak bude tvoj, bude človečí.

 

Ak nájde ta jak zrkadielko v tráve.

M. Válek: Z vody

RITORNEL: forma podobná tercíne => tri trojveršové strofy - rýmujú sa nepárne verše - A B A  /  C D C  /  E F E. prostredný sa nerýmuje ani s jedným veršom.

Niekedy za posledným trojverším nasleduje ešte samostatný verš - rýmuje s párnym veršom predchádzajúcej slohy.

Pochádza z talianskej poézie, odtiaľ sa rozšíril do francúzskej literatúry. V slov. lit. - P. O. Hviezdoslav (Letorasty II.), V. Beniak:

Chvíľa donáša a je z toho verš,

maličký, krehký, trochu vzdychajúci,

aj trošku hrejúci jak kožuch-nerz.

 

Stroj, čo sa dušou volá, ide mi.

Vidíte, že som človek ešte súci,

mám k vrabčím letom odraz na zemi,

 

aj odletím vám neustrážený

ako vrabec za zrnom na humnici,

alebo jak motorček skazený

 

zastanem, Peter, celkom pri vrátnici.

V. Beniak: Ritornely proti smrti

RONDEL: forma stredovekej, románskej poézie => 12 - 15 veršov, 3 strofy – striedajú sa v nich dva rýmy. V klasickom type sa prvé dva verše z prvej slohy opakujú na konci druhej slohy a celú báseň uzatvára prvý verš textu v nezmenenej podobe. Niekedy sa prvé dva verše z prvej slohy opakujú ako refrén na konci druhej a tretej slohy:

Mám pod jazykom stovky šťastných piesní —

smrť si ich vezme ako obolos.

Až osamieš, len dobrou slzou zros

ich zamlčaný jasot, lebo dnes mi

zápasiť treba s krutejšími besmi

v hodine trýzní, úzkosti a hrôz.

Mám pod jazykom stovky šťastných piesní —

smrť si ich vezme ako obolos.

 

Ó, duša moja, na kolená klesni

a o dar lásky, najcennejší lós

lakomých rokov, bez prestania pros.

Vedz, že aj dnes, keď hyniem v toľkej tiesni,

mám pod jazykom stovky šťastných piesní.

V. Mihálik: Jesenné rondely

AKROSTICHON: začiatočné písmená alebo slabiky jednotlivých veršov vytvárajú slovo alebo vetu, najčastejšie meno autora alebo adresáta, venovanie milej.... => obľúbený v stredovekej a renesančnej poézii F. Villon.

=> ďalšie formy – prostredné písmena verša – mezostichon; posledné  písmená – telestichon.

 

EPIKA

gréc. epikos =dejový, vyrozprávaný, je to rozprávanie o určitej udalosti.

OBJEKTÍVNOSŤ: orientácia na dianie v ľudskom životnom svete, základným princípom usporiadania epických žánrov je dej.

PRÓZA aj POÉZIA: môže sa prejaviť formou prózy (neviazaná reč) aj formou poézie (viazaná reč).

• Epické veršované žánre: epos, balada, ale veršovaná môže byť aj rozprávka, povesť,
• Epické neveršované žánre: bájka, báj, novela, poviedka, román, rozprávka, povesť,

SUJETOVOSŤ: => dejovosť,

• FABULA: priama realizácia deja v texte na základe časovej a príčinnej postupnosti,
• SUJET: je literárne stvárnenie fabuly, t.j. usporiadanie dejových zložiek (text môže začať smrťou postavy a až potom sa vrátime k jej životu).

NARATÍVNOSŤ: => ROZPRÁVAČ, POSTAVY

• rozprávač rozpráva príbeh, dej, v ktorom vystupujú postavy, v priestore a čase. Rozprávač je fiktívnym subjektom (nejde o autora).
• dej = interakcia subjektov (postava a prostredie, medzi postavami) a vecných okolností.

DYNAMICKÝ MOTÍV: najmenšia jednotka tematickej výstavby epického textu, vytvára dej.

TEMPORÁLNOSŤ: => ČAS a PRIESTOR (časopriestor - chronotop).

• motív je závislý na časovej chronológii, resp. jej spracovaniu v sujete => motívy sú usporiadané na základe sujetových princípov

• rozlišuje čas rozprávania a čas, ktorý je predmetom rozprávania. Obyčajne je čas rozprávania kratší ako čas príbehu. V epike prevláda minulý čas.

MONOLOGICKOSŤ: rozprávač rozpráva príbeh, prerozpráva aj rozhovor (dialóg) medzi postavami príbehu => musí byť jednoznačne oddelená reč rozprávača a postáv.

 

Epické žánre: epos, poviedka, novela, román, balada; báj.

Nesujetové žánre: prostriedkom nesujetovej (vecnej) prózy je opis, úvaha

• ľudové: riekanky, hádanky, príslovia, porekadlá, pranostiky, epigramy, anekdoty
• cestopis – princíp priestorového opisu; letopis – princíp chronologického radenia javov
• životopis – princíp biografickej charakteristiky

POVIEDKA	NOVELA	ROMÁN
epický žáner krátkeho rozsahu	epický žáner stredného rozsahu	žáner veľkej epiky
zobrazuje jednu zápletku, jednoduchý dej, dôležitú úlohu má rozprávač, málo postáv, 1 hlavná postava Postavy: sú hotové, nevyvíjajú sa, voľná kompozícia, čas – krátky úsek života, využívajú sa opisné prvky.	viaceré udalosti vyznačujúce sa neobyčajnosťou, originálnosťou, menší počet postáv detailné  sa zobrazuje konanie a vedomie ľudí, postavy sa nevyvíjajú, potláčajú sa pritom opisné zložky, epizódy a digresie, čím sa líši od poviedky, obmedzený čas deja, pointa, výrazné zakončenie.	veľký rozsah, dejovo bohatý, hlavná dejová línia (aj viaceré) a vedľajšie dejové línie, množstvo postáv v zložitých vzťahoch, situáciách, hlavné a vedľajšie postavy, postavy sa vyvíjajú, dlhšie časové rozpätie (aj celý život postavy, generácie...), boj protichodných síl,   dobrodružný, vedeckofantastický, psychologický, sociálny, detektívny, životopisný, autobiografický, cestopisný, dobrodružný, historický

 

SOCIÁLNY ROMÁN: autor zobrazí myslenie a konanie postáv tak, že zdôrazní ich závislosť od sociálnych skupín, do ktorých patria,

Martin Kukučín: Dom v stráni; Milo Urban: Živý bič;

SOCIÁLNY TYP: autori dospeli k ustálenému typu literárnej postavy, ktoré v sebe akoby skoncentrovali všetky vonkajšie i vnútorné vlastnosti predstaviteľov tej spoločenskej skupiny, na ktorú autor zameral svoju pozornosť.

 

PSYCHOLOGICKÝ ROMÁN: autor sa viac zameriava na vykreslenie a zobrazenie duševného života a vnútorných reakcií postáv ako na objasnenie vonkajších príčin ovplyvňujúcich ich správanie. => Erich Maria Remarque: Na západe nič nového; Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Zločin a trest; Jozef Cíger-Hronský: Jozef Mak

Jozef Cíger-Hronský: Jozef Mak: autor ho napísal rýchlo => Vybral sa na dovolenku do horehronskej dediny Heľpa, v škole si prečítal obecnú kroniku a vytvoril si románovú predstavu o ľuďoch a obci na prelome storočia. Niekoľkotýždňový pobyt mu stačil na vytvorenie diela => Hronský použil v románe Jozef Mak viaceré zápisy z dedinskej kroniky (skutočné predlohy pre niektoré postavy -Hiriačik, skutočné mená - Mak, Meľoš, Kubanda) a miestne chotárne názvy (Hudákov, Teplica).

Použitie priezviska Mak - symbolické vyjadrenie malosti a ničotnosti hlavnej postavy, hrdina nielenže neprotestuje navonok, ale vzdoruje mlčky. Proti osudu sa bráni inštinktom.

 

DETEKTÍVNY ROMÁN: oblasť zväčša zábavnej literatúry založená na príbehu s tajomstvom pri odhaľovaní okolností kriminálneho prípadu (zločinu).

Za pôvodcu dnešnej detektívky sa považuje romantický americký básnik Edgar A. Poe (Zlatý chrobák, 1843: symbióza imaginácie a precíznej deduktívnej logiky). => na Poeov odkaz nadviazal v Anglicku sir Arthur C. Doyle, pôvodca románov a noviel s hlavnou postavou Sherlocka Holmesa. => novú kvalitu priniesla tzv. „drsná škola" v Amerike (Dashiell Hammet, Raymond Chandler, Erle S. Gardner).

Známi detektívi: Sherlock Holmes (A. C. Doyle; Philip Marlowe (R. Chandler); Hercule Poirot (A. Christie); komisár Maigret (G. Simenon)

• typ anglickej detektívky: rekonštrukcia okolností kriminálneho prípadu postavou detektíva,
• typ americkej detektívky: charakteristická pre diela „drsnej školy“. Detektívi sa z noblesných salónov, preniesli do ulíc veľkomiest, kde vládne organizovaný zločin, zabijaci, skorumpovaní politici. => do príbehu vstúpila krutosť a detektívka sa stala analytickým sociálnym románom -  cieľ:  zrovnoprávniť ho s inými žánrami „veľkej“ literatúry.
• príbeh založený na poznaní páchateľa: divák nesleduje pátranie po neznámom páchateľovi ako v klasickej detektívke, ale jeho identitu pozná už na začiatku filmu => úlohou nie je nájsť vraha, ale dokázať mu zločin - Columbo

 

EPOS: je rozsiahla epická veršovaná skladba s bohato rozvetveným dejom. Hovorí o veľkých kolektívnych udalostiach (vojny, expedície...), pod vedením veľkých hrdinov. Patrí medzi najstaršie literárna žánre vôbec. Často sú hybnými silami bohovia a polobohovia.

Epos o Gilgamešovi, Ilias, Odysea, Hollý (Svatopluk)...

 

BALADA: epický žáner so smutným, až pochmúrnym dejom, ktorý má tragický záver. Obsahuje aj prvky lyrické, aj prvky epické, aj prvky dramatické.

 

BÁJ: Tiež mýtus; žáner zameriavajúci sa na mytológiu; najstaršia podoba ľudovej prózy. Podľa námetu sa rozdeľuje do štyroch skupín:

1. kozmogonická (pôvod sveta)
2. etiologická (pôvod člováka, zvierat a rastlín)
3. historicko-kultúrna (objavy vecí, remesiel, umení a vied)
4. hrdinská (o predkoch, obrancoch rodu)

DRÁMA

V širšom význame - literárny druh, ktorý je rovnocenný s lyrikou a epikou.

V užšom význame - dramatický žáner ( tragédia, dráma).

 

VZNIK DRÁMY: v antickom Grécku

• grécky herec Thespis vyčlenil jedného herca a zbor (chór),
• Aischylos uviedol na javisko 2 herca - umožnil vznik dramatického dialógu,
• Sofokles zaviedol na javisko 3 herca, obmedzil úlohy zboru zavŕšil vývin gréckej tragédie.

CHARAKTERISTICKÉ ZNAKY DRÁMY:

• neprítomnosť rozprávača,
• verš/próza,
• sujetovosť, dejovosť, prítomný čas,
• dramatický konflikt - ktorý vyvoláva dramatické napätie,
• dynamické motívy – nie každý motív a konflikt z reálneho života je prenosný do divadla.
• dialogickosť, hovorovosť,

VNÚTORNÁ KOMPOZÍCIA DRÁMY

• expozícia (úvodná časť) - uvádza diváka do čias a prostredia, oboznamuje s postavami,
• kolízia, konflikt – zápletka: udalosť s rozhodujúcim vplyvom na vývin a priebeh deja,
• kríza - zauzlenie (kulminácia, vyvrcholenie),
• peripetia - rozuzľovanie (dejový obrat) - nečakaný dejový obrat ako retardujúci prvok,
• katastrofa (rozuzlenie) - riešenie konfliktu.

VONKAJŠIA KOMPOZÍCIA DRÁMY

• Replika: prehovor jednej osoby alebo lit. postavy (zákl. jednotka dialógu).
• Dialóg (polylóg): rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami. Musí mať aspoň 2 repliky.

1. Symetrický dialóg, striedajú sa repliky A,B.
2. Asymetrický dialóg – postavy prestanú komunikovať - vnútorný monológ.

• Monológ: neprerušovaný prehovor jednej postavy, nie je súčasťou dialógu.
• Vnútorný monológ: výpoveď osoby, kt. táto adresuje sama sebe (myslená).
• Výstup - zmena počtu osôb na scéne – príchod alebo odchod ďalšej osoby.

• Scéna (obraz) - uzavretá, dejovo rozvedená časť, širšia ako výstup, ale užšia než dejstvo - zmena dekorácií, osvetlenia i hercov na javisku.
• Dejstvo - celok, ktorý má svoju čiastkovú expozíciu, zápletku i jej čiastkové rozuzlenie - časti hry oddelené zvyčajne spustením opony.
• Scénické poznámky: v zátvorkách, osvetľujú miesto deja, konanie a pohyb postáv.

DRAMATICKÉ ŽÁNRE

TRAGÉDIA: je najstarší dramatický žáner.

• boj jednotlivca, prípadne skupiny s nepriateľskými silami => smrť hlavného hrdinu,
• Hrdinom tragédie je vždy výnimočný človek, ktorý nerobí kompromisy ale odvážne ide za svojim cieľom => jeho činy sú morálne hodnotné a v divákovi vyvolajú katarziu (očistenie).
• tragédia mala obyčajne päť dejstiev. Dodržiavala sa pritom jednota miesta, času a deja.

 

KOMÉDIA:  podstatou je komickosť s cieľom vyvolať smiech u diváka. Hrdinom komédie nemôže byť človek tragický a výnimočný – iba bezvýznamný človek. Vznikla v Grécku (Aristófanes) a v Rím­skej ríši (Plautus)

• situačná komika: zakladá sa na grotesknosti, smiešnosti situácie, v ktorej sa vyskytnú postavy
• charakterová komika: zakladá sa na komickosti charakterov postáv

 

VESELOHRA: je názov pre novodobú komédiu. Rozdiel medzi komédiou a veselohrou spočíva v tom, že vo veselohre postavy vedia o svojej smiešnosti, preto si „strieľajú“ aj zo seba. V komédii sa postavy tvária vždy vážne, sú typologicky vyhranené.

V stredoveku  sa náboženské hry hrali v chrámoch (scény zo života Krista a svätých) => svetské scény z evanjelií a humorné scénky sa v chráme nemohli hrať, preto sa začali inscenovať pred kostolom - veselohra.

ZAKLADATELIA SLOVENSKEJ VESELOHRY: Ján Chalupka (Kocúrkovo, 1836), Jonáš Záborský (Najdúch, 1865) a Ján Palárik (Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch, 1860; Inkognito, 1858) => písali pre široké vrstvy obyvateľstva, preto si zvolili za žáner ľahkú, nenáročnú a úsmevnú veselohru (nie náročnú tragédiu, resp. komédiu).

DVA NAJDÔLEŽITEJŠIE KONFLIKTY SLOVENSKEJ VESELOHRY TÝCH ČIAS:

• napätý vzťah medzi aristokraciou (zemanmi) a ostatnými spoločenskými vrstvami (vzdelanci, mešťania, roľníci a remeselníci)
• snaha uvedomelých predstaviteľov všetkých vrstiev nášho národa zabrániť rodiacej sa maďarizácii Slovákov.

 

ČINOHRA: je dráma v užšom zmysle. Vyvíjala sa popri tragédii a komédii od 19. storočia. Zobrazuje vážne spoločenské problémy. Základom jej dramatického napätia bývajú rozpory medzi postavami.

DRAMATICKÉ UMENIA

SYSTÉM DRAMATICKÝCH UMENÍ:

1. Divadlo – audio-vizuálne umenie.
2. Film – technické audio-vizuálne umenie.
3. Televízia – tech. audio-vizuálne umenie.
4. Rozhlas – tech. audiálnym umenie bez možnosti využitia zrakového princípu.

HEREC: je spojením medzi autorom (textom), režisérom a divákom => vytvára hereckú postavu => postave bez herca neexistuje (herec – človek, herec – bábka – bábkoherec)

Pre existenciu divadelného tvaru je nevyhnutnou podmienkou jeho existencie => všetky ostatné divadelné zložky sa prejavujú iba skrze herca, jeho konanie a významy, ktoré vytvára

 

REŽISÉR: hru prečíta, upraví, vyberie hercov, vytvorí koncepciu javiska, určuje atmosféru a zameranie  inscenácie. dáva pozor, aby hru nenadinterpretoval=> má pozíciu druhého autora

vedie herca, scénografa, hudobného skladateľa, choreografa...

 

DRAMATURGIA: prípravná umelecká činnosť

DRAMATURG: je poverený výberom a zostavovaním repertoáru - repertoár býva zostavovaný s veľkým časovým predstihom (aj niekoľko rokov dopredu) => určuje smerovanie divadla, kolektívu….

• zabezpečuje literárnu prípravu diela a ideové - zameranie inscenácie preklad – literárna časť práce dramaturga
• práca s verbálno-hereckými prostriedkami  a režijno-koncepčnými postupmiu + spolupráca s režisérom a ostatnými členmi tvorivého štábu

 

INSCENÁCIA: prenesenie dramatického textu na javisko,  do televízie alebo do rozhlasu => je syntézou hereckej, dramaturgickej, režijnej a výtvarno-hudobnej zložky.

Naštudovanie divadelného diela do podoby divadelnej hry (inscenácie) sa nazýva INSCENOVANIE.

Predpremiéra: neoficiálne uvedenie divadelnej hry pre novinárov a pozvaných hostí.

Premiéra: prvé uvedenie divadelnej hry.

Repríza: druhé uvedenie divadelnej hry.

Derniéra: posledné uvedenie divadelnej hry.

 

INSCENAČNÉ FORMY:

• DIVADELNÁ (rozhlasová, televízna) HRA: literárna forma patriaca do literárneho druhu DRÁMA. Má podobu dramatického textu. – audiovizuálne umenie realizujúce sa na špeciálne upravenom priestore – javisku => divák je prítomný
• FILM: dramatický žáner, ktorý v sebe spája obraz, slovo, hudbu a zvuk, môže byť celovečerný, krátky, hraný, animovaný, prírodopisný, dokumentárny... => divák nieje prítomný
• ROZHLASOVÁ HRA: je literárno - dramatický žáner využívajúci iba zvukové prostriedky, je to audiálne umenie (sluchové), bez možnosti využitia zrakového princípu, hlavným prvkom je zvuk a zvukové efekty => divák nie je prítomný
• TELEVÍZNA HRA: dramatický žáner, technické audiovizuálne umenie, dôraz sa kladie na sluchové (audiálne) vnímanie textu, v porovnaní s filmom, je viac založená na slove, vyznačuje sa malým časovým a priestorovým rozpätím, menší počet postáv, tematicky spracováva domáce, rodinné príbehy, spoločen. udalosti => divák nie je prítomný.