Najväčší nepriateľ stredovekých rytierov

Dodnes sa historici definitívne nezhodli na tom, kto pušný prach naozaj vynašiel. Prvé správy o tomto smrtiacom vynáleze prenikali do západných krajín v 11. storočí z ďalekej Číny. Obchodníci, ktorých karavány prechádzali po Hodvábnej ceste spájajúcej Čínu s pobrežím Stredozemného mora často spomínali "veľké hrrrmiace rúry", ktoré metali kamene na vzdialenosť niekoľko desiatok metrov. Samotní Číňania však pušný prach spočiatku využívali prevažne na zábavu a pripravovali pomocou neho rozmanité ohňostroje. Až o tri storočia neskôr sa pušný prach začal výraznejšie používať aj v čínskej armáde. Prach bol čiernej farby a tvorila ho zmes liadku, dreveného uhlia a síry.

Aj Byzantínci poznali veľkú moc týchto látok a ich vhodným skombinovaním vytvorili zápalnú zmes, známu ako grécky oheň. Rozdiel bol v tom, že namiesto dreveného uhlia používali petrolej a zmesou plnili nádoby, ktoré potom vystreľovali na nepriateľa. Grécky oheň bol čosi ako dnešný napalm, horel i na vode a nedal sa zahasiť. Ak zasiahol človeka, čakala ho smrť upálením zaživa…Do Západnej a Strednej Európy sa nový druh zbraní začal šíriť počas križiackych výprav (1096-1291). Samozrejme, tento proces prebiehal pomaly a prvý dochovaný záznam o výrobe strelného prachu v Európe pochádza z pera anglického filozofa a vynálezcu Rogera Bacona, ktorý žil v 13. storočí.

Pravdepodobne prvým panovníkom, ktorý si uvedomil akú obrovskú silu má strelná zbraň, bol mongolský vládca Džingischán. Keď na začiatku 13. storočia jeho hordy pustošili čínske mestá, ukoristili aj niekoľko obliehacích strojov, katapultov a diel. Tie dokázal Džingischán dokonale využiť a pomocou nich dobyl mestá v Strednej Ázii. Jeho následníci neskôr použili delá aj v boji proti ruským kniežatám, Poliakom i Uhrom.

Európske rytierstvo bolo v 13. storočí stále na vrchole moci. Ťažkoodená jazda po zuby ozbrojených mužov nemala na bojiskách vážnejšieho súpera. Až Storočná vojna medzi Anglickom a Francúzskom (1337-1453) silne poznamenala dovtedajší spôsob vedenia vojen a obrnený jazdec definitívne prestal byť pánom na bojisku.

Nepríjemným súperom francúzskych rytierov boli anglickí lukostrelci, ktorí im spôsobovali obrovské problémy a Francúzi neboli schopní nájsť účinnú protizbraň. Keď navyše anglický panovník Eduard III. použil v bitke pri Kresčaku prvé primitívne kanóny, nečudo, že Francúzi utrpeli drvivú porážku. Do konca vojny mali už delá obe strany a hojne ich využívali pri obliehaní miest a hradov. V roku 1453, počas záverečnej bitky pri Chatillone, však Francúzi vybudovali poľné delostrelectvo a podarilo sa im pokoriť anglickú jazdu.

Koniec Storočnej vojny vonkoncom neznamenal koniec strelných zbraní, práve naopak. Európski zbrojári začali vyrábať čoraz väčšie a kvalitnejšie delá, niektoré z ich boli naozaj obrovských rozmerov. Napríklad kanón Mons Meg, zostrojený v polovici 15. storočia a dodnes vystavený na edinburskom hrade, mohol vystreliť kamennú guľu o hmotnosti až 250 kíl. Silným delostrelectvom disponovala aj turecká armáda, ktorá v roku 1453 obliehala hlavné mesto Byzancie Konštantínopol. Sultán Mehmed II. pritiahol pod hradby tohto slávneho mesta so sedemdesiatimi delami, z nich jedno vážilo až 70 ton a dokázalo vystreliť tristokilovú guľu na vzdialenosť poldruha kilometra!

V priebehu 16. storočia mala už delostrelectvo takmer každá armáda. Kanóny boli stále spoľahlivejšie, výkonnejšie a začali sa montovať i do lodí a obliehacích vozov. Za najlepšie sa pokladali obliehacie vozy cisára Svätej ríše rímskej nemeckého národa Maximiliána I., ktorých súčasťou bol aj pojazdný mlyn na strelný prach. Tento smrtiaci vynález Číňanov sa samozrejme vo veľkom používa dodnes.

Zdroj:

Martin KONEČNÝ; štvrtok 16. 9. 2004

https://korzar.sme.sk/c/4561993/najvacsi-nepriatel-stredovekych-rytierov.html#ixzz21402pHA3