Je Miška myška? (úryvky)

PREUKAZ OD PÁNA DOKTORA

            V čakárni u pána doktora sedeli mamičky; čítali, plietli a každú chvíľu niektorá urobila ústami: – Pšššt! – Okolo totiž behali deti a dupotali, ako najviac vedeli.

            Keď vyšla sestrička, aby zavolala dovnútra mamičku, ktorá bola na rade, vždy namosúrene stiahla obočie a povedala: – No tak... – Pritom sa vyčítavo pozrela na mamičky, akoby ony robili krik a dupot, a mamičky zakaždým zahanbene odvrátili oči, akoby naozaj ony robili krik a dupot, a zase rýchlo volali na deti: – Pššt! Pšššš...

            Konečne prišiel rad na nás: na mňa a moje dieťatko.

            Pán doktor sa usmial: – Čože, čože... Aj vy chcete mať bábätko?

            – Už ho mám, – povedala som hrdo.

            – Vonku?

            – Kdeže. Tu, – ukázala som si na brucho, ale lekár zvážnel.

            – To sa ešte uvidí, ľahnite si...

            Potom zobral STETOSKOP. Stetoskop je kovový lievik, ktorý funguje ako telefón medzi pánom doktorom a deťmi – hneď uvidíte ako.

            Širší koniec lievika mi priložil na brucho, k druhému, užšiemu koncu priložil pre zmenu vlastné ucho a započúval sa. Lenže z vnútornej strany môjho brucha pritláčala uško na bruško, a teda aj na lievikové slúchadlo, myška, a tiež sústredene načúvala, celkom tichá, úplne stuhnutá v načúvacej polohe.

            Pán doktor rozpačito pomykal STETOSKOPOM so slovami:

            – Buď sa mi nepodarilo nadviazať telefonické spojenie, alebo v tomto bruchu nebýva ani noha.

            – Akože nebýva! Ja som ani noha?! – ozvala sa myška jasným, preľaknutým hláskom. – Mami, urob niečo, on si ma nevšimne...

            Ale pán doktor sa už zase usmieval. Ešte sa pozrel do brucha tak, ako to vie iba pán doktor, a veselo zažmurkal.

            – Mali ste pravdu. Sestrička, vypíšte PREUKAZ!

            Preukaz vyzeral ako malý zošit, na ktorom bolo napísané toto: MATERSKÁ KNIŽKA.

            A na druhej strane stálo: TÁTO PANI BUDE MAŤ DIEŤATKO. VŠETCI NA ŇU DÁVAJTE POZOR, A HLAVNE JEJ VŽDY UVOĽNITE MIESTO V DOPRAVNÝCH PROSTRIEDKOCH!

            Tým bola celá vec vybavená. Odvtedy, len čo som vošla do autobusu a vytiahla preukaz, ľudia naokolo začali vyskakovať zo svojich miest.

            – Nech sa páči! Tu, prosím! – vraveli, alebo ak si sediaci pasažieri nevšimli môj preukaz, tí, čo stáli, volali:

            – Jedno miesto pre dvoch! Uvoľnite jedno miesto pre dvoch...!

            Istý pán dokonca priam vyletel zo sedadla, horlivo nám ho ponúkal, ani chytiť sa nestačil, ale nadšene potriasal hlavou.

            – Len si sadnite! Ako vidíte, gavalieri ešte nevymreli!

            S veľkou pýchou sa pritom rozhliadal po ostatných.

            Lenže, ako som už povedala, nedržal sa! Šofér v tej chvíli ktovie prečo prudko zabrzdil, pán zúfalo zabalansoval, zakvičal, zatrepotal rukami... a už sa aj váľal po zemi.

            A bolo po paráde.

            Na druhý deň sme ho stretli znova. Na nohe mal sadru a držal PREUKAZ.

            Stálo v ňom: TENTO PÁN SI ZLOMIL NOHU. VŠETCI NAŇHO DÁVAJTE POZOR, A HLAVNE MU VŽDY UVOĽNITE MIESTO V DOPRAVNÝCH PROSTRIEDKOCH!

OCO NÁS NECHCE

            Musela som dieťatku povedať ešte jednu dôležitú vec, o ktorej zatiaľ nevedelo. Veľmi sa mi do toho, pravdupovediac, nechcelo, ale skôr či neskôr... tak aké naťahovačky.

            – Myška moja, vieš, že my máme aj ocka?! – odhodlala som sa navečer, keď sme si v posteli čítali knižku. Myška už bola z celého dňa dosť unavená, pohodlne sa uvelebila a práve sa prestala mrviť.

            – Čo je to ocko? – opýtala sa a hneď ožila, ako vždy, keď som sa s ňou začala zhovárať.

            – Nie „čo je to ocko“, ale „kto je to ocko“, – opravila som ju. – Ocko je človek, ktorý by nás mal mať rád.

            – A nemá? – chcela vedieť myška. Celkom ma uviedla do rozpakov.

            – No, má... – zaváhala som, ale potom som pevne zopakovala: – Má. Pravdaže má.

            – Hm. A načo nám je?

            – Kto? Ocko?

            – Uhm.

            – Ocko je veľmi potrebný, – poponáhľala som sa s vysvetlením. – On to zariadil, aby si mohla prísť na svet, a bude nás ochraňovať.

            – Ochraňovať? – zase sa to nezdalo myške. – A pred kým?

            – Predsa pred zlými kocúrmi... a tak, keby nám chcel niekto ublížiť... – Už som sa začala hnevať. Čo sa tá moja myš stále vypytuje. Oco je potrebný a basta!

            Ale dieťatko sa neuspokojilo.

            –Ty ma predsa ochraňuješ...

            – Samozrejme, že ja, ale...

            – No?

            Najedovala som sa. – A mňa bude kto ochraňovať?! Ty si malinká, ešte si v brušku, a keď aj nebudeš, aj tak budeš drobček a vôbec... – stíchla som, celá zachmúrená.

            Myška si to všimla a zmenila tón:

            – Tak dobre. Ako vyzerá?

            – Náš ocko? – prestala som sa zlostiť, lebo o ockovi som veľmi rada rozprávala. – Nakreslím ti ho, chceš? – A nakreslila som oca so všetkým, čo bolo preňho príznačné: vysoký, chudý, vlasatý, krivý nos, modré nohavice a knihy pod pazuchou.

            – Hm… môže byť, – odsúhlasila myška obrázok. – Môžeme mať aj iného? – opýtala sa ešte pre istotu, aby si bola načistom, ale už som videla, že sa jej náš oco pozdáva.

            – Iného nemôžeme mať! – vravím rozhodným hlasom, aby myška hneď pochopila, že sa o tom nemienim ďalej baviť.

            – Prečo? – predsa len skúsila otravovať.

            – Lebo iného nechceme! – zdôraznila som.

            – Aha.

            Zostalo ticho. Myška, ako sa zdalo, považovala rozhovor za skončený. Lenže ja nie.

            – Vieš čo... – začala som znova chúlostivú tému. – Mne sa ale zdá, že nás oco nechce.

            – Prečo? – úprimne sa prekvapila myška, a mne už tá jej nechápavosť začala liezť poriadne na nervy. Čo mám stále odpovedať? Ako mám ja, práve JA, všetko vedieť?

            Ale bolo treba odpovedať. Okamžite. Hneď.

            – Lebo... lebo... lebo je génius, – vyhŕkla som, ibaže už dopredu som vedela, čo bude nasledovať. Samozrejme, zase vysvetľovačky.

            – Čo je to geňus?

            – Žiadny geňus, génius. GÉ-NI-US, – vravím jej. – Génius je človek, ktorý veľa pracuje a na hlúposti nemá čas. Myslím, že sa nás bojí... totiž, nie nás... – začala som sa zamotávať. – Bojí sa, že ho budeme príliš zamestnávať ochranárstvom, že ho oberieme o fúru času, ktorý potrebuje na svoju prácu. Náš oco je umelec, spisovateľ, vieš?! – Bola som rada, že som sa konečne z celej tej geniálnej šlamastiky vymotala.

            – A ty nie si spisovateľ? Veď o nás píšeš knihu.

            Zarazila som sa. Ako to myšičke vysvetlím? Tuho som uvažovala, nakoniec hovorím: – Ja to mám ľahšie. Písať o nás je nič. A navyše mi aj ty pomáhaš, čo povieš?!

            To sa myške páčilo. Dokonca veľmi, v-e-ľ-m-i!

            – Takže aj ja som spisovateľ?

            – Hm... – smiala som sa, – vlastne hej. Ty budeš slávna, keď už teraz si taký mudrlant...

            – V tom prípade sa nemáme čoho báť, kto by takých šikulkov, ako sme my, nechcel? – povedala myška celkom spokojne, a mala pravdu.

O TOM, AKO MALA MYŠKA PRAVDU

            Jedného večera prišiel náš ocko, usmiaty, rozradostnený, frajersky pohadzoval hlavou a tváril sa ako slávny herec BELMONDO na medzinárodnom letisku. Uličnícky sa uškrnul a hovorí:

            – Ahojte, dievčatá!

            On totiž od začiatku chcel, aby sme mali dievčatko, a s inou možnosťou ani nerátal.

            Poriadne si ma poobzeral zo všetkých strán a kriticky prižmúril jedno oko:

            – Hm...

            Nepovedala som nič, a tak po chvíli sám pokračoval:

            – Tuším je najvyšší čas, aby som sa o vás staral ešte viac ako doteraz, lebo už si veru trochu bruchatá...

            Rozosmiala som sa, ale smiech poskakoval ako sivé našuchorené kačiatko a vôbec nebol veselý.

            Oco zrozpačitel.

            – Dostanem? – pýta sa.

            – Čo?

            – Predsa bitku. Za to, že som bol zapatrošený...

            – Nedostaneš nič... – a ešte som aj veľmi vážne pokývala hlavou. Teraz už videl, že ľahko a rýchlo sa jeho zmiznutie riešiť nebude, ale ešte sa nevzdával.

            – Môžem ísť kľačať do kúta?! – navrhol.

            Lenže so mnou nebola žiadna reč. A tak sme iba sedeli v kreslách a mlčali. Náš skvelý spisovateľ sa nepokojne hniezdil.

            – Fuj, vy ste zlé... Prečo nechcete človeku odpustiť?

            – My?– prekvapene som zdvihla obočie a oco okamžite pookrial. – Takže malá o mne nič nevie?

            – Vie, – stroho som zarazila jeho rastúcu radosť. – Už dávno sa rozprávame. Musela som jej o tebe predsa povedať.

            Z Belmonda na letisku nezostalo ani mäkké „f“. Oco sa prestal tváriť frajersky, naopak – tichým, bojazlivým hláskom sa opýtal:

            – Čo si jej vlastne o mne povedala?

            Zamračila som sa.

            – Pravdu! Že nás nechceš.

            A oco odrazu vyskočil z kresla a začal vystrájať úplne ako moja malá myš, keď sa jej niečo nepáči.

            – Ja že vás nechcem? Ja?! To si povedala? Ja že vás nechcem??? Veď som sa iba stratil. Vieš, koľko to dalo námahy, kým som sa našiel? Ty si myslíš, že je to len tak?

            Vtedy sa ozvalo chichúňanie. Pravdaže – myška. Smiala sa, ako keby ju niekto šteklil na päte, ešte aj nohami pritom kopala.

            Oco zbledol, stratil reč, lebo na svete je to tak zariadené, že aj otcovia môžu počuť svoje deti cez bruško; mamy, otcovia, pán doktor a nikto viac. Oco, celý vystrašený, mi ukazoval na brucho a oči, rozšírené údivom, mu behali hore-dolu, z tváre na moju mierne nafúknutú blúzku.

            Myška sa rehotala, páni moji, tej ale bolo veselo.

            – No, áno, som to ja, – vyrážala zo seba výkriky medzi výbuchmi smiechu. – Som to ja... som, som, tra-la-la... Mami, nebuď naňho už taká... zdá sa mi celkom fajn...

            – Juchúúúúú! – zvýskol oco nadšene, keď to počul, a už som vedela, že sú ďalšie hnevy zbytočné. Tí moji dvaja huncúti si, ako vidieť, mienia pomáhať. A naozaj, medzi myšou a ocom sa zatiaľ odvíjal živý rozhovor.

            – Kde si bol tak dlho? – prísne ho spovedala myška. – Čo myslíš, že my s maminou môžeme všetko samy zariadiť?!

            Pán spisovateľ sa znovu trocha stiahol.

            – Vieš, dcérenka, mal som veľa práce... a... a... Ozaj, si ty vôbec dcérenka? No povedz, však si dievčatko. Musíš byť dievčatko. Celkom iste si dievčatko, však?! – žobronil. – To by si mi predsa neurobila, že by si nebola dievčatko...

            – No... – Myšička sa na chvíľu odmlčala a ja som vedela, že nad niečím silno uvažuje.

            – No, môžem sa narodiť ako dievčatko, ale len ak sa o nás už budeš starať.

            – Hurááá! Pravdaže! – Oco začal klokaními skokmi skákať po izbe. – Hurááá… mám dcéru, dcérenku. Ha! – zastavil sa a pozrel na mňa hrdo, víťazne.

            – Povedz, ktorý otec vie pred narodením, čo bude mať? Cha-cháá… no povedz!

            Chcela som mu vysvetliť, že dnes to už lekári niekedy vedia povedať; sú na to PRÍSTROJE a METÓDY, ale náš oco ma nepustil k slovu. Stále nadšene vykrikoval, behajúc po byte:

            – Dcérka... dievčatko... cha-chááá... a bude sa volať...

            – Už má meno, – skočila som mu rýchlo do reči.

            Zabrzdil. – Naozaj?

            – Áno, volám ju myš, lebo tak teraz asi v brušku vyzerá.

            Oco vyzeral prekvapene. Neveriacky na mňa hľadel a pre seba si opakoval:

            – Myš, myš... no, čo ja viem... myš... – jednou rukou si pritom poťahoval krátke fúziky, neklamný znak, že o niečom celou hlavou premýšľa. – Myš, myš... S chvostom a tvrdým „y“?

            Prikývla som.

            – To sa mi nezdá, to sa nehodí... myš...

            – Čo sa nehodí? Je to moja malá myška. Už dlho... – urazila som sa, ale práve v tej chvíli sa ocovi usmiala tvár.

            Myška? To je niečo iné. No, jasné! Budeme mať Michalku. Miška, lenže s mäkkým „i“. A, prirodzene, bez chvosta, – dodal ešte veselo.

            Z mojej myši sa teda stala Miška s mäkkým „i“ a veľkým „M“ a už sme len netrpezlivo čakali, kedy príde na svet.

IBAŽE MIŠKE SA NA SVET NECHCE

            Nielenže sa skončilo leto, ale pomaly prešla aj jeseň, všetky stromy mali účes dohola, pršalo tak často, že namiesto kaluží sa pred naším domom vytvorili malé jazerá, na ktorých si šarvanci veselo púšťali papierové lodičky, pani Zima sa už usilovne chystala do práce, a naša Miška nie a nie prísť na svet.

            Zato v brušku poriadne narástla, takže to vyzeralo, akoby som pod kabátom nosila obrovitánsku buchtu. A aká bola ťažká! Úplné sloníča. Skrátka a dobre, už som vláčenia Mišky mala akurát dosť.

            – Miška, – prehovárala som ju, – poď von! Vieš, ako sa na teba ocko teší. Nemôžeš ho nechať tak dlho čakať.

            – Mne je tu dobre. A ty stále nadávaš, ako je vonku daždivo a zima, nie som blázon, aby som liezla do takého počasia.

            Sedela som na gauči a vzdychala, lebo sa mi s ťažkou Miškou už ani chodiť nechcelo. Oco sedel vedľa mňa a čistil SAXOFÓN. Saxofón je zahnutá trúba, žltá ako slniečko a rovnako trblietavá, na ktorej náš oco vie hrať. Teda, aspoň si to myslí a veľmi často to znova a znova skúša.

            Keď oco počul Miškine slová, uškrnul sa. – Počkaj, na to treba ísť inak, – pošepkal mi a nahlas začal: – Čo myslíš, ako sa asi bude Miške páčiť tá vanička, čo sme včera kúpili?! To bude psina, keď sa v nej začne čvachtať, cha-chá... to bude paráda!

            – Pche, vanička, – ozvala sa Miška opovržlivo. – Ja tu mám hotový bazén. Vanička ma nezaujíma.

            – Ale ti dala... rozosmiala som sa a pozerám na oca, čo teraz vymyslí, keď už je spisovateľ.

            Zatváril sa naozaj spisovateľsky. Dokonca vstal z pohovky a zaujal bojový postoj s rukami vbok, ale to len preto, aby zamaskoval, že mu nič nenapadá. O chvíľu nervózne prešiel k obloku a vyzrel von, akoby odtiaľ čakal pomoc.

            Aúúú-áúúú-ááúúú ... húkala na ulici sanitka. Oco sa obrátil ku mne a zastrihal obočím, lebo ušami strihať nevie. Raz-dva som pochopila, čo mu chodí po rozume, a tak sa pýtam náročky celkom ľahostajne: – Počuj, Miška, nechcela by si sa previezť v sanitke?

            – Čo je to sanitka?

            – Aúúú-áúúú-ááúúú.. – začal oco húkať ostošesť, napodobňujúc sanitku.

            – To ti je také auto, ktoré jazdí úžasne rýchlo. Kým si stihneš pomyslieť, kam máš namierené, už si tam, – vysvetľujem Miške ochotne. – Na streche má blýskavé oko a robí ako náš oco, počuješ?

            – Aúúú–áúúú–ááúúú... – okamžite sa oco znova rozhúkal a Miška sa rozkričala.

            – Dosť už, dosť. Nedá sa to počúvať. Dajte pokoj so sanitkou, ešte to by mi chýbalo. Dobre, že som v brušku, aj tak ma uši bolia!

            Oco sklamane stíchol a otrávene sa vrátil k saxofónu.

            – Ako vidíš, nemá to zmysel, už teraz je rozmaznaná, – frflal, – to je tá tvoja výchova...

            Mierne som očervenela od zlosti, ale nepovedala som mu nič. Kým skladal dohromady saxofón, nenápadne, cez špeciálne kanáliky, aby to nepočul, som sa posmievala Miške:

            – Počkaj, ešte len teraz uvidíš... Máš, čo si chcela...

            A už sa to začalo: Túú... úúiúú... tu-túú...

            – To má byť zase čo? – vyhŕkla Miška a spočiatku sa mi zdalo, že jej hlások znie zdesene.

            – Saxofón, Miška, saxofón, – hovorím s obrovským zadosťučinením, – náš oco trúbi, vieš! – A pre seba si myslím: Tak jej treba, teraz zistí, z čoho uši bolia...

            – Aj ja chcem, – vydýchol detský hlások v nevýslovnom obdive a mne sa v tom momente zdalo, že mám čudné vidiny. Áno, áno, určite sa mi iba marí, presviedčam samu seba, lenže...

            – Túú... úúiúú... tu-túú... – Nebolo pochýb. Miška sa spevavo snažila opakovať melódiu po ocovi. Úplne mi to vyrazilo dych.

            – Čo ti je? – pozrel na mňa oco preľaknuto, – nejako si zbledla... – a prestal hrať.

            – No, veď počúvaj! – Na viac som sa nezmohla. A Miška si mlela svoje.

            – Nádherné! Výborné! Krása! Ocino, ešte, ešte, prečo si prestal? Túú... úúiúú... tu-túú... Aj ja chcem... Aj ja chcem hrať na saxofóne... aj ja...

            Pri pohľade na oca som mala taký istý pocit, ako keby som sa pozerala na prváka, ktorý dostal na polročné vysvedčenie naj-naj-najväčšiu jednotku z celej triedy a ešte ho aj pred školskou bránou čakal ten najkrajší a najoddanejší pes, ktorého mu budú všetci spolužiaci závidieť. Inými slovami, náš oco prekypoval hrdosťou, len-len že nepraskol, taký bol nafúknutý pýchou.

            Až keď sa trocha spamätal, nadšene vykríkol: – Máme FENOMENÁLNE dieťa! – (Áno, presne toto strašne dlhé a zložité slovo použil, aby vyjadril, že naša dcérka je výnimočná; špekulant jeden.)

            – FENOMENÁLNE dieťa, – opakoval. – Vidíš, ty si to nikdy nedokázala... TAKTO vnímať, TAKTO chápať hudbu...

            A Miška do toho bľabotala:

            – Aj ja chcem hrať na saxofóne... aj ja... aj ja chcem trúbiť...

            Chytila som si hlavu. Ak neprestanú... ak tí dvaja hneď neprestanú...

            – Ak okamžite neprestanete, ujdem vám! – zvrieskla som z celej sily, aby som ich prekričala.

            Zostalo ticho.

            Trvalo niekoľko sekúnd, a odrazu sa oco rozosmial. Smial sa chachotavým nákazlivým smiechom, takže po chvíľke sa Miška pridala chichotavo a mne nezostávalo iné, ako sa tiež troška zachechtať, aby sa nepovedalo.

            Keď sme sa upokojili, oco mi hovorí:

            – Ty môžeš ujsť tak nanajvýš do nemocnice. Ešte aj tam musíš zobrať Mišku so sebou.

            – Nechcem ísť do nemocnice. Chcem trúbiť, – rýchlo povedala Miška a oco si radostne pomädlil ruky so slovami:

            – Jasnačka, zlatíčko moje, môžeš sa naučiť trúbiť, dokonca som presvedčený, že sa to naučíš, lenže má to jeden háčik... musela by si prísť na svet. V brušku sa totiž ešte nikdy nikto hrať nenaučil, nedá sa nič robiť.

            Napäto sme čakali, čo bude. Oco čakal a pozeral na mňa, ja som čakala a pozerala na oca a Miška povedala: – Tak dobre, – akoby to bola tá najnormálnejšia vec na svete, akoby sme ju nemuseli predtým vôbec prehovárať.

            – Au! – zjajkla som vzápätí, lebo Miška sa už aj začala rozcvičovať, a vtedy sa rozpútal cirkus.

Zdroj: https://www.litcentrum.sk/39982