Môj mladší brat Matej mal mamine hnedé oči, mne sa ušli otcove, trochu do zelena. Všetko sme videli po svojom. V celkom iných farbách.

     Napríklad – takú školu. Tú sme zvonku videli rovnako, nalíčenú na žlto, ale zvnútra sa každému z nás videla iná. Pre mňa už samotné vyučovacie predmety mali svoje farby, zelenkastý prírodopis, hnedý zemepis, červená ruština – a písanie spolu s gramatikou farbu tmavomodrého atramentu, kým Matejovi sa v nej všetko zdalo sivo nudné, jeho jedinou obľúbenou farbou bolo modré nebo za oknom triedy, cez ktoré mal priamo zo svojej lavice výhľad na kostolnú vežu s hodinami. Na ich ciferníku kontroloval čas – a nič tak dobre nevedel, ako to, kedy bude zvoniť, kedy bude koniec vyučovania.

        Až po škole sa mu začínal deň: bežal domov, niečo zjedol a letel za vtáčikmi. Zbieral ich pierka; lepil si ich do školského zošita. Všetci ostatní sme vtedy zbierali poštové známky, len náš Matej mal album s farebnými pierkami, od tmavých a sivých, ktoré postrácali drozdy, až po žlté a červené zo stehlíkov, alebo aj sojčie, jedno z najvzácnejších, modré s bielymi bodkami, ktoré našiel vo vrbinách pri Váhu.

        Vtedy – bolo dávno; pred vyše päťdesiatimi rokmi, asi tak v roku 1959, mal som vtedy trinásť rokov, Matej jedenásť.

        Zabudol som povedať – bývali sme v Piešťanoch.

       Ako vždy, aj v tom roku 1959 sa blížili Vianoce, ktorých sme sa, ako vždy, nevedeli dočkať. Matej najmä preto, že budú prázdniny – a nebude škola. V tej sa mu bohvieako nedarilo, ruštinárka Šidlová, ktorá bola jeho triednou učiteľkou, nevedela pochopiť, že dvaja bratia, teda ja a Matej, deti z jednej rodiny, sú takí iní, jeden dobrý žiak, druhý na prepadnutie. Ako je to možné, pýtala sa nahlas, pred celou triedou, kam ma počas vyučovania dala zavolať, celá nešťastná, červená v tvári, my s Matejom rovnako. Stál pred tabuľou a klopil oči do dlážky napustenej dechtom. Učiteľka ma žiadala, aby som o jeho zlých známkach referoval doma, aby som rodičov poslal do školy, lebo poznámky v Matejovej žiackej knižke ostávali bez ich podpisov. Toto sa počas jesene zopakovalo ešte raz, no nikdy som naňho doma nežaloval, uprosil ma svojimi hnedými očami a sľubom, že sa polepší.

        No ďalej sa neučil. Staral sa o vtáčiky, ako mi neskoro v noci, keď som zaspával, hovoril zo susednej postele. Takisto o malého ježa, ktorého každý deň kŕmil v maminom kuríne – a neskôr aj o malú sovu, postreleného kuvika, ktorému na očiach hore-dolu poskakovali tenučké roletky. Mal zlomené krídlo. Matej z toho vinil inžiniera Dvierku, kolegu nášho otca a ostatných inžinierov z n.p. Taxácia; n.p. znamenalo národný podnik.

        V roku 1959 bolo všetko národné, či presnejšie – znárodnené. Kým ostatní inžinieri chodili na poľovačky do lesov, Dvierka vždy v nedeľu predpoludním strieľal zo vzduchovky po vrabcoch a sýkorkách. Chodil medzi domami, okukával strechy a konáre stromov, či tam niečo nesedí, no kým stihol zamieriť, Matej mu úlovok odplašil tlieskaním, potom rýchlo utiekol a ešte sa posmieval jeho nadávkam. Chcel odo mňa, aby som mu s nedeľným plašením pomohol, no ja som v tom čase pravidelne povzbudzoval piešťanských hádzanárov v druhej lige. Mňa vtáčiky nezaujímali. Zaujímal ma piešťanský šport: plávanie, futbal, hádzaná a tenis. A raz do roka motocyklové preteky: Piešťanský trojuholník. Naspamäť som vedel všetky československé a svetové rekordy, ba dokonca aj svetový rekord čsl. baníkov v ťažbe uhlia.

        Matej si proti Dvierkovi našiel iného spojenca, siláka Zubona, známeho v celom meste. Pracoval u kováča Gajdoša, mal dva veľké predné zuby, všetci sa ho báli; keď bol nepokojný kôň, Zubon ho päsťou buchol po rebrách, až si kôň kľakol na kolená predných nôh – a mohli ho podkúvať. Inokedy sa zastavil v zelovoci a cez otvorené dvere skríkol: „Čo máte?“ Ľudia tam stáli v dlhom rade. „Citróny,“ odvetila vystrašená predavačka. „Kilo!“ zavelil Zubon – a už k nemu putovalo papierové vrecko s citrónmi, ľudia si ho podávali dozadu. Keď sme išli zo školy a počuli jeho krik, plný zúrivosti, obišli sme celé námestie. Raz prišiel na podnikovú zábavu v jedálni Taxácie, všetci chceli, aby odišiel, čo odmietol, skončilo sa to bitkou, roztrieskal nábytok, ktorý na druhý deň odviezli autom – a to ešte jednému chlapovi odhryzol dva prsty, keby na ruke, ale na nohe.

        Dali sa dokopy cez ruštinu. Zubon raz počul, ako sa Matej so spolužiakmi na ulici rozprával o dopisovaní so sovietskymi deťmi, čo sa vtedy pestovalo v celej ČSR. Takmer každý list od maľčikov a djevušok sa končil slovami: ja ždu atvjeta, kak salavej leta. To sa Matejovi páčilo. Salavej bol po slovensky slávik. Z toho ešte nemal pierko. No len dočasne.

        Na druhý deň naňho Zubon čakal pred kováčskou dielňou a vyzvedal, či mali ruštinu, či by mu niečo po rusky nepovedal, chcel sa tú ruštinu naučiť. Neubehol ani týždeň – a Matej mi vo svojom albume ukazoval nové pierka: hnedé slávičie, škoricovo žíhané z dudka, zelenkavé z vlhy, ktorú so Zubonom považovali za jediného slovenského papagája, okrové zo žltochvosta, ba dokonca veľmi jemné, smotanovo hnedé pierko zo sedmohláska štebotavého, či jasne žlté pierko z králička zlatohlavého, čo som mu ani trochu neveril – a mal ešte sľúbené pierko z výnimočne vzácneho pokladu: krakli belavej. Všetky od Zubona. A nielen to, začal s ním chodiť na ryby, takže pri zaspávaní som od môjho brata zo susednej postele okrem vtáčích lekcií dostával aj lekcie o kaproch, karasoch, jalcoch a beliciach.

        Školské sťažnosti na Mateja stíchli; akoby sa na ne v predvianočnom zhone zabudlo. V obchodoch skoro nič nemali, na všetko sa stáli rady, ktorým sa bojovo hovorilo fronty. Aspoň že otec, ako lesný inžinier, nemusel zháňať vianočný stromček; spolu s ostatnými ho vždy dostal od n. p. Taxácia. A mama, ako žena v domácnosti, pozháňala všetko ostatné, takže zrazu nám vo vani plával aj vianočný kapor. Pracovalo sa aj na Štedrý deň. A ešte predpoludním sme boli v škole. No zrazu bol večer, zasadli sme okolo stola, jedli oplátky s medom, tešili sa na darčeky – a najmä Matej žiaril šťastím, spokojne sa usmieval tými svojimi hnedými očami. Vedel som o čo ide.

      Počas poslednej hodiny v škole po mňa zase prišiel žiak z jeho triedy. Volala ma ruštinárka Šidlová, jeho triedna, no ten žiačik, Matejov spolužiak, nešiel so mnou, len mi povedal, že mám ísť do ich triedy – a zmizol. Zaklopal som na dvere a vošiel dnu. Učiteľka stála pri okne, okrem nej v triede nikto iný nebol, vreckovkou si utierala oči a decentne smrkala. V ďalších piatich minútach mi povedala, čo sa stalo, či presnejšie, čo sa jej v živote ešte nestalo. Na začiatku vyučovania sa pred deťmi posťažovala, že doteraz nemala čas na chodenie po obchodoch, no predovšetkým, že budú mať Vianoce bez kapra, popoludní už nijakého nezoženie. Nato sa vraj Matej vytratil zo školy. Do vrbín pri Váhu. Po hodine sa vrátil – a priniesol živého kapra. Plával v lavóri pri okne; v triedach našej školy vtedy ešte neboli vodovody, len plechové lavóry, pri nich krčah s vodou.

        „Povedz to doma,“ povedala ruštinárka. „Že ďakujem.“

        Nepovedal som; čakal som, že sa Matej sám pochváli, mal na tvári taký zasnene víťazný výraz, ale nepochválil sa. Až v posteli pred zaspatím mi oznámil, že od Zubona dostal vlastnoručne vyrobenú pištoľ na solené broky – a že Dvierkov zadok sa má na čo tešiť.

         Vrabce a sýkorky budú mať odteraz mier.

         Mali a majú.

         A má ho aj Dvierka, aj Zubon, aj ruštinárka Šidlová, aj Matej, nikto z nich už nežije. Kŕmim vtáčiky, každé ráno im v zime na balkóne rozbíjam orechy, na Vianoce prisýpam aj slnečnicové a tekvicové jadierka, sýkoriek je stále dosť, vrabcov ubúda, kedy-tedy sa zjaví aj brhlík, drozd alebo hrdlička. A všetky tie vtáky majú hnedé oči.

piatok 21. 12. 2012, Dušan Dušek

Zdroj:

https://www.sme.sk/c/6645574/vianocna-poviedka-dusana-duseka-vtackar.html