SYSTÉM SLOVENSKÝCH HLÁSOK

SAMOHLÁSKY: tvoria sa voľným prechodom artikulačného vzduchového prúdu ústnou dutinou bez prekážok, výsledný zvuk = tón. Samohláska je jadrom slabiky, teda nositeľom slabičnosti.

DVOJHLÁSKY: ia, ie, iu, ô (dlhé hlásky) - spojenie dvoch samohláskových prvkov v jednej slabike, fungujúce ako jediná, dlhá samohláska.

SPOLUHLÁSKY: vzduchový prúd naráža na prekážky, pričom vzniká zvuk zvaný šum. Niektoré šumy majú schopnosť byť nositeľmi slabičnosti (r, l, ŕ, ĺ), iné spoluhlásky túto schopnosť nemajú.

Rozdelenie spoluhlások podľa znelosti:

SLABIKOTVORNÁ SPOLUHLÁSKA: hláska, ktorá je nositeľom slabičnosti => v slabikách, ktoré sú tvorené iba spoluhláskami jedna zo spoluhlások preberá funkciu niesť zvuk slabiky, a teda ju vytvoriť. Môže to byť len nepárová znelá spoluhláska - m, n, ň, l, ĺ, ľ, r, ŕ (trh, skrz, prst, vlk, tĺk, žblnk...).

VOKALIZOVANÁ PREDLOŽKA: v niektorých prípadoch, kvôli výslovnosti, sa k predložke v, k, s a z pridáva samohláska a, u => so, vo, ku, zo.

VOKALIZÁCIA PREDLOŽIEK:  Neslabičné predložky s, z, v, k sa pri spájaní s niektorými slovami vokalizujú, čiže na uľahčenie výslovnosti priberajú samohlásku a menia sa na slabičné predložky so, zo, vo, ku. V tomto príspevku si povieme o pravidlách vokalizácie.

Predložky s, z, v, k sa vokalizujú vtedy, keď sa spájajú so slovom, ktoré sa začína na rovnakú spoluhlásku ako predložka, napr. so sebou, zo záujmu, vo vode, ku Karolovi, alebo na párovú spoluhlásku z hľadiska znelosti, napr. so ziskom (s – z), zo sveta (z – s), vo filme (v – f), ku garáži (k – g). Predložky s, z sa vokalizujú i vtedy, keď sa spájajú so slovom, ktoré sa začína na š, ž, čiže na párovú spoluhlásku z hľadiska mäkkosti: so šťastím, so žiaľom, zo šablóny, zo Žiaru. Neslabičné predložky s, z, v, k sa napokon vokalizujú vtedy, keď sa dané slovo začína na skupinu spoluhlások, z ktorých jedna (na druhom alebo treťom mieste) je totožná alebo párová (čo do znelosti alebo čo do mäkkosti) so spoluhláskou neslabičnej predložky, napr. so vzorom, so všetkým, zo vstupného, zo vžitých (predstáv), vo dverách, vo štvrtok, ku skale, ku zglejenej (doske). Z tohto pravidla vybočuje predložka v, ktorá sa v niektorých spojeniach používa aj v nevokalizovanej podobe, porov. v tvojom, v tvare, v sne popri vo sne, v dvojici popri vo dvojici. Naopak, vokalizovaná predložka ku sa niekedy používa aj pred skupinami iných spoluhlások, napr. k všetkým – ku všetkým, k vzťahu – ku vzťahu, k stene – ku stene

Inak je to so slabičnými predložkami bez, cez, nad, od, pod, pred, ktoré sa vokalizujú iba pred tvarmi osobného zámena ja, čiže bezo mňa, cezo mňa, nado mnou, odo mňa, podo mnou, predo mnou. V iných prípadoch sa nevokalizujú, a to ani pred slovami, ktoré sa začínajú na tú istú spoluhlásku, akú má predložka. Správne teda povieme bez zvyšku (nie bezo zvyšku), bez zmeny (nie bezo zmeny), bez sporu (nie bezo sporu). Výnimočne sa predložky od a pred vokalizujú v spojeniach so slovom deň – odo dňa, predo dňom (popri pred dňom). (Zdroj: Jazyková poradňa Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV)

ZNELOSTNÁ ASIMILÁCIA: spodobovanie spoluhlások - prispôsobenie výslovnosti dvoch susedných alebo blízkych hlások.

Neznelá + Samohláska = Znelá + Samohláska s očami [zočami],

Znelá + Neznelá = Neznelá + Neznelá:   predpis [pretpis],

Neznelá + znelá =  Znelá + Znelá:  prosba [prozba] pes vrčí [pez vrčí]:

a)  spodobovanie na začiatku slova ( v vyslovíme ako f- včela, včera),

b)  spodobovanie vnútri slova ( b vyslovíme ako p- babka,labka),

c)  spodobovanie na konci slova ( d vyslovíme ako t – pod, hrad ).

DIAKRITICKÉ (rozlišovacie) ZNAMIENKA:

 Píšu sa v okolí písmena (nad, pod, vedľa) a menia jeho výslovnosť; Bodka pri i a j je súčasťou znaku, nie je diakritickým znamienkom.

• DVE BODKY (tréma, prehláska) - písmená s dvomi bodkami: Ä ä Ë ë Ö ö Ü ü.
• ĎALŠIE DIAKRITICKÉ ZNAMIENKA: dĺžeň (ostrý prízvuk); mäkčeň; vokáň (cirkumflex – ô).

INTERPUNKČNÉ (oddeľovacie) ZNAMIENKA:

• DVOJBODKA: v priamej reči za uvádzacou vetou; vyjadrenie pomeru (Slovensko-Fínsko 5:2); výpočet  niečoho (Kolesá rozoznávame: diskové, hviezdicové, lúčové a drôtové.
• APOSTROF: znak vynechania hlásky (najmä v poézii): ktos´(ktosi), kedys´(kedysi); skrátenie číselných údajov (PF´11), Bratislavská lýra´83); v  cudzích vl. menách (O´Sullivan, Guns N´ Roses).
• LOMKA: variantné, protikladné významy (dynamika/stabilita); podiel, pomer veličín (¾); označenie šk. roka (2011/2012);  hranice veršov v súvislom texte (Pozdravujem vás, lesy, hory/ z tej duše...).
• BODKA: oznamovacia, želacia veta, skratky (a pod.,), radové číslovky (1. máj), násobenie (4.7).
• OTÁZNIK: opytovacie vety a súvetia (Dokedy mám čakať? Vraveli ste,, že a už neuvidíme?); vyjadrenie miery naliehavosti – použitie viacero otáznikov (Dokedy mám čakať???).
• VÝKRIČNÍK: na konci rozkazovacích, zvolacích a želacích viet: Spomaľte! Fajčiť prísne zakázané!
• ÚVODZOVKY: priama reč; citát: Autor konštatuje:“ Dnešná doba má svoje...; nespisovné slovo alebo slovo v inom ako základnom význame: Váš „ústretový“ prístup ma príjemne prekvapil.
• POMLČKA: oddeľuje sa medzerami => oddeľuje slová, vety; pri elipse (Mladosť – pochabosť.); priama reč; naznačenie rozpätia alebo vzťahu rovnocennosti: pondelok - utorok, trať Brezno – Bratislava; vsuvka (aj čiarkou): Peter – narozdiel od iných – dosahuje dobré výsledky.
• SPOJOVNÍK: vyjadruje zlučovací vzťah v zložených slovách, vlastných m., neoddeľuje sa medzerami (Gregor-Tajovský, Česko-Slovensko, viac-menej), pripojenie prípony k skratkám a značkám (SMS-ka, TANAP-u, CD-čko); spájanie symbolov a slov (A-vitamín, Rh-faktor);  cudzie vlastné mená (Saint-Exupéry, Jang-c´-ťiang).
•  TRI BODKY: nedokončená výpoveď (Možno sa dnes...); elipsa (Kto druhému jamu kope...); vynechaná časť v citátoch („Môžeme to porovnať s naším svetom,... ale málokoho to dnes zaujíma.“).
• BODKOČIARKA: oddelenie vysvetľovacieho prístavku v jednoduchej vete: Lewis zdôrazňuje, že moc nad nadprirodzenými silami patrí Bohu; v rukách človeka sú zradné; oddelenie časti výpočtov, ktoré patria sebe: Bratislava, Trnava; Žilina, Banská Bystrica.

PROZODICKÉ VLASTNOSTI REČI - INTONÁCIA

SLABIKA: tvorí ju spojenie spoluhlások so samohláskami;najmenšia zvuková jednotka reči, ktorá nesie prozodické vlastnosti (prízvuk, kvantitu, melódiu).

INTONÁCIA: prejavuje sa modulovaním (úpravou, zmenami) reči, ktoré môžu mať tri podoby:

• KVANTITA (dĺžka trvania): dlhá samohl. a dvojhláska sa realizuje ako dvojnásobok krátkej samohl.
• PAUZA (prestávka): reč sa pauzami člení na úseky-  takty, čím vzniká frázovanie.

Dva druhy pauzy:  a) fyziologická prestávka (nádych); b) významová(logická) prestávka.

• TEMPO: závisí od funkcie a obsahu prejavu => dôležité časti - pomalšie tempo, menej dôležité – rýchlejšie tempo. Priemerné tempo  je asi 100 slov za min. Každý z nás má individuálne tempo reči –. dá sa zdokonaliť dlhodobým tréningom.

• RYTMUS: striedanie prízvučných a neprízvučných slabík v slove; ak je text kratší, je rytmickejší.
• INTENZITA HLASU: celková sila hlasu => odlíšime dôležité od menej podstatného.
• SLOVNÝ PRÍZVUK: v SJ pevný - nepohyblivý prízvuk na 1. slabike, vedľajší prízvuk je slabý a vzniká vo viacslabičných slovách – je na 3 slabike a predposlednej slabike slova (maturitný).

Príklonky (byť, som, si, je, sme, ste, sú, mi, mu jej) a predklonky (a, i, aj, že, keď) sú neprízvučné.

Jednoslabičné preložky sú obyčajne prízvučné (na strome).

• DÔRAZ - VETNÝ PRÍZVUK: ide o intonačné vyzdvihnutie slova, ktoré pokladáme za dôležité. Uplatňuje sa na tých častiach textu, ktoré pokladáme za dôležitejšie => významové jadro výpovede:

napr. Bola krááásna. Ja sa dooobre pamätám. Čó-o? . Čo blá-azni.? . Ú-u.?