Aj gajdy majú svojho Santanu

Má naša folklórna tradícia nejakých pokračovateľov alebo dochádza gajdošom dych?

Santana opäť na Slovensku. Kde? V Malej Lehote na Gajdošských fašiangoch. Keby si obec pri Novej Bani dala vytlačiť takéto plagáty, na dvadsiaty štvrtý ročník tohto festivalu by určite nalákala veľa milovníkov hudby. A ani by to nebolo klamstvo. Medzi dvadsiatkou domácich i zahraničných gajdošov, ktorí sa tu minulý víkend predviedli, bol aj Santana, Kubánec, ktorý momentálne študuje v Brne.

Plným menom sa volá Dairel Perez Santana. „Na Kube máme významnú gajdošskú tradíciu,“ prekvapuje. „Gajdy sa k nám dostali za koloniálnych čias zo španielskej Galície, takže sú tam paralely so španielskym folklórom.“

Gajdošstvo teda nie je slovenským unikátom, hoci prvá myšlienka k tomu zvádza. Stačí si predsa spomenúť na Škótov v typických kiltoch a s typickými nástrojmi.

Rasťo Šimkovič je zasa Chorvát z Devínskej Novej Vsi a spolu so svojím otcom a jeho rovesníkom, ktorí spievajú, majú skupinu Novoselski muzikaši. Rasťo asi sedem rokov chodieval gajdovať na Sicíliu. „Tam je totiž tradícia, že gajdoši na Nový rok prinášajú šťastie, podobne ako naši kominári. Vlastných nemali dosť, tak zavolali známym do Čiech a tí pozvali nás, lebo nedokázali dať dokopy dostatočne veľkú úderku. Bolo to pekné obdobie,“ spomína ľudový hudobník.

ZAUJÍMAVOSTI  O GAJDÁCH

Gajdy majú štyritisícročnú históriu, vznikol pravdepodobne v Egypte a v Prednej Ázii. Je to aj jeden z najrozšírenejších nástrojov, poznajú ho v celej Európe, na Britských ostrovoch, v severnej Afrike, na Blízkom východe aj v Amerike.

Technické inovácie neobišli ani gajdy, napríklad problematické trstinové jazýčky sa vyrábajú z plastu, kožené mechy sa znútra vylievajú syntetickým materiálom, úplnou novinkou sú goretexové mechy, ktoré prepúšťajú vlhkosť von, ale nie dnu. Za kvalitné gajdy od slovenského výrobcu dáte päťsto až deväťsto eur – podľa materiálu a vyhotovenia.

Najväčší machri

 

Bernard Garaj je vysokoškolský profesor, dekan na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. A zároveň je to príslušník najstaršieho gajdošského rodu na Slovensku. „Pochádzam zo susednej dediny, z Veľkej Lehoty,“ hovorí, „matku mám odtiaľto. Koketoval som so všetkými možnými hudobnými žánrami, ale gajdy si ma našli, päťgeneračná tradícia zapôsobila. Za mojich mladých čias boli gajdy exotická záležitosť, veľmi som sa ku gajdám nehlásil, lebo som sa aj trochu hanbil, ale hodnoty sa prejavili. Hrávať som začal až na vysokej škole.“

Garajov starý otec Bernard starší má 76 rokov a stále hrá. Patril medzi posledných gajdošov, ktorí robili one man šou. „To boli veľkí machri. Vedeli nielenže sami odohrať svadbu od začiatku do konca, ale dokázali hrať aj dve noci za sebou a medzitým ešte na fašiangoch. Boli fantasticky technicky disponovaní a mali veľký zmysel pre rytmus. Gajdy sú nástroj, ktorý má veľké technické obmedzenia, tak museli byť naozaj dobrí, aby nehrali akoby stále tú istú pesničku.“

 

 

Dvadsaťjeden svadieb

Bernard Garaj sa venuje etnomuzikológii, teda hudobnej folkloristike. Nechcel zostať len vo vedeckej knižnici a tak s priateľmi založili festival a Cech slovenských gajdošov. „Keď sme začínali, bolo na Slovensku hádam desať gajdošov, ale určite aj vďaka týmto aktivitám ich dnes hrá už možno aj viac ako sto, výrobcov je asi dvadsať. Jediné, čo sa nám nepodarilo, je pozdvihnúť tradíciu gajdošstva tu v Malej Lehote,“ povzdychne si Garaj. Keď festival vznikol, bolo v dedine jedenásť gajdošov, teraz tu nie je aktívny ani jeden.

„Pre porovnanie - v roku 1918 sa skončila vojna, chlapi prišli domov a v roku 1919 sa začali hromadne ženiť. Otec mi hovoril, že v jeden deň bolo 21 svadieb – Malá aj Veľká Lehota mali spoločnú farnosť. A každá skupinka mala svojho gajdoša. A to ich muselo byť viac, lebo svadby hrali len tí najlepší,“ vysvetľuje muzikant.

Miestni gajdoši boli sezónni profesionáli. V zime hrávali a v lete robili na poli alebo chodili ako tunelári či námezdní robotníci.

Vynález s vysávačom

Andrej Jobus, známy z dua industriálneho folklóru Vrbovskí víťazi, je pravidelným účastníkom gajdošských fašiangov, ale tento rok sa nemohol zúčastniť napriek tomu, že je fanatikom do gájd. Pôvodne hral v skupine na bicích. Keď ho nahradil iný bubeník, desať rokov nedržal v ruke žiaden nástroj. „Potom som začal uvažovať, že predsa len začnem hrávať. Kúpil som si píšťalu a fujarku. Keď som na festivale v Detve počul gajdy, nabehla mi husia koža a bol som navždy stratený. Doma mám asi päťdesiat rôznych hudobných nástrojov, ale gajdy sú pre mňa číslo jeden. Mám ich dvanásť klasických, troje sú priemyselné, ktoré som si sám vyrobil a jedny maďarské elektrické gajdy od neznámeho výrobcu.

Jobus je známy výrobca funkčných, ale netypických nástrojov z plastov. „Zišlo mi na um, že zvuk do gájd by mohol vháňať aj vysávač, tak som urobil model 3HZKDZV (Trojhlavý zúrivý karpatský drak z Vrbového). Potom som urobil dvojmotorový model s dvoma vysávačmi, to je model 2MSSNSHPHP (Dvojmotorový samostatne stojaci, nesamostatne sa horizontálne pohybujúci hromotĺk priemyselný).

Dídžej alebo gajdoš?

Kým v kultúrnom dome sa na pódiu ostošesť gajduje, v krčme hrá unikátna improvizovaná kapela v zložení štyri akordeóny a saxofón. Práve akordeón v 20. storočí vytlačil gajdy z ich dominantnej pozície, pretože rovnako zastúpi v podstate malý orchester, a zvuk bol modernejší a bohatší.

Až v posledných rokoch začal záujem o gajdošstvo stúpať, takže ak sa vaše dieťa rozhodne, že bude gajdošom – ako sedemročný muzikant z folklórneho súboru Kobylka na hlavnom pódiu -, nebráňte mu v tom. Byť gajdošom bude možno onedlho trendovejšie ako dídžejovanie.

Hovorí sa, že folklór nevymiera, len žije iným životom – aj Jobusove industriálne gajdy sú toho dôkazom.