Ako na spisovateľa Ľuda Zúbka spomína jeho dcéra

Život prináša paradoxy – napríklad aj taký, že dcéra slovenského spisovateľa prednáša na talianskej univerzite svahilskú literatúru.

Jeho vnučky a pravnúčatá sa narodili a žijú v Taliansku, tie najmladšie hovoria len lámanou slovenčinou.

O Ľudovi Zúbkovi sa v encyklopédiách dočítate, že sa narodil v Malackách v rodine murára. Dozviete sa, čo napísal a kde pôsobil. Aký bol však manžel a otec? Čo mal rád, čo ho hnevalo? Až v talianskej Pise sa nám podarilo vypátrať jeho jedinú dcéru, profesorku svahilštiny, Elenu Bertonciniovú (70). Vďaka nej vieme, že nebol žiadny bohém, ale hĺbavý a vážny. „Dobrý a čestný človek, to je prvé, čo mi pri otcovi napadne. Bol veľmi pokojný, nikdy sa nerozčuľoval, keď sa mu niečo nepáčilo. Odišiel radšej na prechádzku.“

Všade knihy

Na svoju dcéru nikdy nezdvihol ruku ani hlas. Viedol ju k tomu, čo mal aj on sám na svete najradšej - k láske ku knihám. Čítať ju naučil už v piatich rokoch. Miloval antikvariáty, u Zúbkovcov boli knihy všade, kde sa len dalo. Po zaplnení poličiek kôpky rástli na zemi. „Keď to už mama nevedela vydržať, poslala ho, aby nejaké knihy predal

. Často sa stávalo, že čo predal v antikvariáte, o nejaký čas znova kúpil. Keď som bola malá, ešte za vojny, ho mama poslala kúpiť hus. No a on sa vrátil s knihami,“ s úsmevom spomína pani Elena.

Keď bola staršia, otec jej dával čítať, čo napísal. Zaujímal ho jej názor. Pomáhala mu aj vymýšľať mená postáv. Keď písal historické romány, poctivo predtým študoval aj tri roky. „Mal encyklopedické vedomosti, mohla som sa ho opýtať na všetko, vždy mi vedel odpovedať. A pritom nemal vysokoškolské vzdelanie, pretože bol z chudobnej rodiny s deviatimi deťmi, ale samoštúdiom sa vzdelával celý život.“  Keď písal, sústredil sa a nevnímal nič okolo seba. Často ho to tak vyčerpalo, že musel prestať, aj v polovici slova položil pero a išiel sa na vzduch prejsť. Všetky svoje diela napísal rukou a manželka mu ich potom prepisovala na stroji.

Jahôdka

Spisovateľa a jeho budúcu manželku Máriu zoznámil na kúpalisku jeden spoločný známy.  Zahľadeli sa do seba... a bolo z toho manželstvo a láska na celý život

„Dnešné feministky by možno namietali, pretože maminka zaslobodna spievala v zbore, tancovala, športovala, a keď sa vzali, so všetkým prestala. Otecko si to tak želal. Zostala doma, starala sa o domácnosť a pomáhala mu s textmi. Celý život jej hovoril Jahôdka. Manželstvo mojich rodičov bolo také úžasné, že celá Bratislava ich považovala za vzor. Muži po viacerých rokoch manželstva zabúdajú na komplimenty, malé radosti, u nás doma to tak veru nebolo,“ vysvetľuje pani Elena.

Lásky

Do spisovateľovho výpočtu lások treba zahrnúť aj operu, moderné výtvarné umenie, turistiku, polievky a deti. Vraj nebol náročný. Zjedol všetko, varenie mu nešlo, no veľmi rád pomáhal v kuchyni. Hoci sa s deťmi nevedel jašiť, zbožňoval ich. Všetky deti susedov kočíkoval a prechádzal sa s nimi. Keď pani Elena spomína na to, že sa otec mohol zo svojej najstaršej vnučky tešiť len rok, zalesknú sa jej v očiach slzy.

S veľkou vášňou fotografoval. Urobil si aj tmavú komoru, vyvolával si čiernobiele fotografie. Zvečňoval všetkých príbuzných, robil umelecké portréty, krajinky, architektúru. Svoje výtvory však nikomu neukázal. Nechcel, aby ho niekto hodnotil. Kritika sa ho bolestne dotýkala. „Bol citlivý a hrdý, bál sa zahanbenia. Nepamätám si, že by sa smial, možno bol suchár, ale zakladal si na dôstojnosti,“ dozvedáme sa.

Spisovateľské stretnutia

Rodiny umelcov sa často stretávali. „Skamarátili sme sa s mnohými, spomínam si na Kostrovcov, Bagarovcov, Rapošovcov, neskôr pribudli Moricovci, Klátikovci a veľa iných. Všetky domáce panie výborne varili, vždy sme sa stretávali v inej domácnosti. Napríklad Moricovci zvykli pozývať na zabíjačku do Stupavy, kde bývali. Na to sme sa vždy veľmi tešili. Veľa času sme strávili aj v Budmericiach, v domove spisovateľov. Pokiaľ sa dalo, chodili sme tam na celé leto,“ vraciame sa do minulosti.

„Viete, čo je zaujímavé? Hoci bol dedo murár, otec nikdy nemal vlastný

dom. Z nepochopiteľných príčin ho nechcel, i keď dedo mu ho chcel postaviť. Celý život prežil v prenajatých vilách,“ prezrádza nám naša hostiteľka.

Taliansky zať

Pani Bertonciniová prednášala vyše štyridsať rokov svahilskú literatúru a jazyk na univerzite v Neapole. K exotickému jazyku sa dostala ako študentka okľukou cez arabčinu. „Vždy sa mi páčili cudzie jazyky a chcela som sa ich naučiť aspoň sto. To sa mi, pochopiteľne, nepodarilo. Vybrala som si na univerzite arabčinu. Po prvom ročníku som išla na stáž do Prahy. Zostala som tam a len tak pre seba som študovala aj iné jazyky. Keď otvorili kurz svahilštiny, vrhla som sa na ňu. Potom som zostala na fakulte učiť.“ Ako sa však zo slečny Eleny Zúbkovej stala pani Bertonciniová? V šesťdesiatych rokoch bolo všetko voľnejšie a spisovateľova dcéra snívala odmalička o Taliansku. Cesta sa podarila a na jednej železničnej stanici, keď potrebovala informáciu, sa do nej zahľadel fešný železničiar. Iskra preskočila, poukazoval jej mesto, pozval na obed. „Jeho mama sa bála, že som nejaká špiónka. Zostali sme v kontakte, navštevovali sme sa. Keď ma požiadal o ruku, dal mi deň na rozmyslenie. Naznačila som to otcovi a jeho reakcia bola – Dúfam, že si ho neodmietla!“ Zaťa prijal dobre, aj on mal veľmi rád Taliansko.

Talianske potomstvo

Z deviatich detí deda murára Zúbka už nežije nikto. Zostalo len plno ich detí a vnúčat. Pani Bertonciniová má tri dcéry a štyri vnúčatá. O tom, že majú slávneho predka, vedia. A možno príde čas, keď aj tí najmladší zvládnu slovenčinu natoľko, že si pradedove knižky prečítajú.

Autor: Život, Monika Macháčková

Zdroj: https://zivot.lesk.cas.sk/clanok/7168/ako-na-spisovatela-luda-zubka-spomina-jeho-dcera.html