Andrej Žarnov sa narodil

19.11.2013 06:15

19. novembra 1903 sa v Kuklove narodil Andrej Žarnov, vlastným menom prof. MUDr. František Šubík, slovenský básnik katolíckej moderny, prekladateľ a lekár – patológ. Zomrel 16. marca 1982 v Poughkeepsie v USA.

Narodil sa v Kuklove, kde vychodil základnú školu. Vyššie vzdelanie získaval v Skalici a Trnave, kde aj v roku 1923 zmaturoval. Po maturite študoval v Bratislave na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského, titul MUDr. získal v roku 1931. Vysokoškolské štúdiá prežil na katolíckom internáte Svoradov. Začal uverejňovať prvé vedecké štúdie od roku 1933 a spolu ich publikoval 14 do roku 1937. 15. marca 1939 ho slovenská vláda menovala za profesora patologickej anatómie a prednostu Ústavu patologickej anatómie Lekárskej fakulty Slovenskej univerzity, túto funkciu zastával do 30. júna 1945. V roku 1940 bol vymenovaný za člena Štátnej rady. Dovtedy bol prednostom Patologickej anatómie a okrem toho aj obvodným lekárom v Trnave. Koncom apríla 1943 sa Žarnov musel ako lekár zúčastniť na medzinárodnom vyšetrovaní masových hrobov v Katyňskom lese, ktorého dôkazový materiál využila vtedajšia nacistická propaganda vo svoj prospech. Pretože išlo o brutálnu stalinskú likvidáciu tisícov poľských dôstojníkov, čo sa po celé nasledujúce polstoročie najprísnejšie tajilo a popieralo, Žarnov musel za svoju verejnú správu o týchto vojnových zločinoch niesť represívne dôsledky po celý život (väzenie, emigrácia). Pre zistenie otrasných faktov okolo vrážd dôstojníkov, otvorene vystríhal pred sovietskym boľševizmom. Odvtedy jeho občianske osudy dostávali nebezpečný spád, od jesene 1944 priam hrozivý. Odmietal Slovenské národné povstanie a neuznával londýnsku vládu. Otvorene podporoval režim Jozefa Tisa aj príchod nemeckých vojakov na Slovensko a ich protipartizánske akcie. Slovenská národná rada „odporučila rozsudok smrti pre 38 zločincov“, čím sa mysleli výlučne domáci spisovatelia. V mennom zozname celkom na konci, podľa abecedného poradia nachádzalo sa aj meno Andreja Žarnova.

Po svojom prepustení z väzenia bol nútený prijať subalterné miesto patológa v Trnave, na ktorom zotrval až do svojej emigrácie, ale v apríli roku 1952 ho ako patológa prizvali do Trenčína zisťovať patologické zmeny na pľúcach niekoľkých desiatok obetí nešťastia explózie v jednom zo závodov v Novej Dubnici.

Pred komunistickou totalitou emigroval zo Slovenska na dvakrát. V roku 1945 (po niekoľkých mesiacoch ho deportovali naspäť do Bratislavy a zatkli) a potom definitívne v roku 1952. Za významnej finančnej pomoci svojho priateľa a kolegu z Lekárskej fakulty, profesora Jána Fridrichovského emigroval v apríli 1952 za premyslených a utajených okolností, keď v neskorých večerných hodinách spolu so svojou rodinou opustili svoje vtedajšie bydlisko v Trnave a nasadli do vrtuľníka, ktorý pre nich priletel a ktorý ich v tú noc dopravil do Rakúska. Najprv sa zdržiaval v Rakúsku (1952), neskôr v Nemecku (1952 – 1953). V roku 1953 definitívne odišiel do USA. Tu pôsobil v rokoch 1955 – 1963 ako lekár v Cronswille State Hospital, neskôr (1963 – 1974) v Harlem Valley State Hospital, Wingdale. V exile pôsobil vo viacerých krajanských inštitúciách a spolkoch. Bol členom Spolku slovenských spisovateľov, Slovenského ústavu, kultúrnej komisie Svetového kongresu Slovákov a predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí.

Bol jeden z prvých profesorov patológie na Slovensku. V roku 1943 sa ako člen medzinárodnej komisie súdneho lekárstva zúčastnil na exhumácii povraždených poľských dôstojníkov v Katyňskom lese a svojou analýzou potvrdil účasť staliniského ZSSR na tomto masakri.

V emigrácii bol členom viacerých vedeckých organizácií, ako napr. College of American Pathologists či American Medical Association.

Začal uverejňovať prvé básne (1922-23) v mariánskom časopise Kráľovná svätého ruženca (Na obzore; Oj, idem; V Štedrý večer; Prosba). Jeho kresťanským svetonázorom sa približoval ku katolíckej moderne a jej stopy sa objavovali aj v ďalšej tvorbe. Andrej Žarnov bol však básnik, ktorý by sa svojou tvorbou zapísal do dejín slovenskej literatúry skôr ako autonomistický básnik burcujúci ľud, keby ho komunistická cenzúra nevymazala zo slovenského literárneho života najmenej na pol storočia. Svojou dá sa povedať až agitačnou poéziou ho niekto prirovnal k Majakovskému, iný mu dali meno „básnik biča“. Celá zbierka Stráž pri Morave bola dokonca témou československého parlamentu v Prahe, kde Andrej Hlinka ako poslanec zastával Žarnovovo dielo. No aj napriek tomu bolo zhabané spolu s básňou Nástup otrávených a vydané pod cenzúrou. Všetky pasáže, ktoré naznačovali idei slovenskej autonómii, samostatnosti či kritiky vtedajších pomerov boli vynechané a až do roku 1940 neuverejnené. Až za Slovenského štátu vyšla zbierka v plnom, necenzurovanom znení. V mnohých svojich básniach reagoval na aktuálne dianie medzivojnového a vojnového obdobia v strednej Európe, ktoré striedajú vlastné intímne námety zo súkromného života. Od ukončenia 2. svetovej vojny bol v podstate až roku 1989 zakázaným autorom, no napriek tomu sa významne zapísal do dejín slovenskej literatúry. Spolu s Martinom Rázusom reprezentuje najsugestívnejšie činy modernej poézie pri kliesnení samostatných ciest svojho národa. Podobne ako Martin Rázus alebo Janko Jesenský je jedným z významných zakladateľov národne exponovanej politickej lyriky. Okrem vlastnej tvorby sa venoval aj prekladateľskej činnosti, najmä z antickej (Sofokles) a poľskej poézie, okrem iného preložil tiež výber z básní Karola Wojtylu (pápež Ján Pavol II.) pod názvom Profily. Svoje literárne príspevky, publicistické články, odborné články a štúdie tiež publikoval vo viacerých periodikách na Slovensku (Vatra, Rozvoj, Elán, Kultúra, Slovák, Slovenské pohľady, Nové Slovensko, Gardista a i.) i v emigrácii (exilové časopisy Most, Slovák v Amerike, Jednota, Slobodné Slovensko, Hlasy z Ríma, Černákov odkaz a ďalšie).

 

Poézia

  • 1925 – Stráž pri Morave (Bratislava) - Zbierka Stráž pri Morave. Bratislava, Únia 1925 Obsahuje: Stráž pri Morave. Na cmiteri. Milenke. Matko, dnes špartskou matkou buď. Otec mi umiera. „My nie sme národ“. Jeruzalem. Neznámi národ. Len tak ďalej. Bratovi za oceán. Pre teba. Čierny spev. „Maďarón“. Čo sa paprčíte?. Memento. Prísaha. Caterum autem censeo. Nezrodím otroka... Dohoda naša pošliapaná... Faloš a maska. Ste prepustený. Za čiapkou lístok dubový. Oheň horí, život kričí... Veľký rozsievač. Slovenským akademikom. Mojej krvi. Na prvého mája. Naša kliatba. V čiernych nociach. A či večne tak bude? Odkaz. Na karotke z veľkomesta. Slobode. Na Golgote. Zmŕtvychstanie. Zo zajtrajška rušiam. My mladí. Nik oheň nevybije. Rozbité sny. K mojim veršom.
  • 1929 – Brázda cez úhory (Bratislava) - Brázda cez úhory. Bratislava, Únia 1929. Obsahuje: Na úhoroch. Mŕtva zem. Na rozcestí. Na iných poliach. Nad brázdou vyoranou.
  • 1932 – Hlas krvi (Bratislava) - Hlas krvi. Bratislava, Ústredie slovenského katolíckeho študentstva. 1932 Obsahuje: O ľuďoch bez mena: Červený prach. O ľuďoch bez mena. Zem. Živý prúd. Modrý úsmev. Ráno nad kolískou. Mrákavy. Šedý súmrak. Hučiace roky. Na slepej koľaji: Na slepej koľaji. Dni krvou krstené. Matka. Blúdenie. Krídla vo víchre: Spev krvi. Odkaz. Krídla vo víchre. Var. Nahnité dni: Nahnité dni. Priepasť. Odchod. Život. Chlieb. Kvas. Nad ránom: Prielom. Večná pieseň. Nad ránom. Po jarných búrkach. Zvonica krvi. Neobzeraj sa.
  • 1940 – Štít (Bratislava) - Bratislava, Ján Horáček 1940 Obsahuje: Hodina úzkosti: V zajatí. Blen. Na rozlúčku. Úzkosť. Blúdenie. Hra v kocky. Čas. Priepasť. Výsmech. Vinobranie. V samote. Istota. Stretnutie. Útecha. Pred velebnosťou Zeme. Tichu. Na nábreží. Kvet. Vízia. Vavrín: Naša pieseň. Efeta. Hollý. Štúr. Bojovníci. Blíženci. Vajanský. Kukučín. Hviezdoslav. Černová. Bradlo. Rázus. Ostatné defilé. Patriarcha. Básnikovi. Ortieľ: Ortieľ. Sloboda. Smútok slovenského básnika. Pozdrav. Devín. Slovenská pieseň. Zradca. Šurany. Slovenské ráno: Vstaň, Pane z mŕtvych. Tatry. Nástup živých. List. Epilóg: Zaklínam.
  • 1941 – Mŕtvy, zbierka vyjadrujúca smútok nad smrťou svojho syna, ktorého po smrti sám pitval (Bratislava)

Zdroj: wikipedia.org