ADVOKÁT SLOVÁKOV V UHORSKU - BJÖRNSTJERNE BJÖRNSON

Už koncom 19. storočia, opierajúc sa o populárnosť svojej literárnej tvorby v Európe a USA, sa Björnson stal jedným z najznámejších komentátorov politického, sociálno-ekonomického a kultúrneho diania v Európe. Stal sa rešpektovanou osobnosťou a jeho hlas pri obhajobe práv malých národov v strednej Európe sa nedal len tak prepočuť.

V priebehu 19. storočia prekročila Björnsonova osobnosť rámec národného barda. Z romantizujúceho básnika nórskych fjordov a hôr, z lokálneho buriča volajúceho po sociálnych a politických reformách, z buditeľa nórskeho národného povedomia, sa stala postava, ktorú bolo ťažko prehliadnuť na barikádach obrany humanizmu od Londýna až po Moskvu. Nemožno však prehliadnuť, že i u neho bolo na počiatku slovo – slovo básnika, ktoré mu otváralo dvere k publiku v Európe, pretože univerzálnym kľúčom ku kultúrno-politickej scéne vtedy bola stále rastúca popularita nórskej literatúry a divadla. Málokto tiež pochopil tak dobre ako on, význam rastúcej moci tlače. Jeho účasť na mierovom hnutí v Európe a zvlášť jeho úloha pri kampani proti nebezpečenstvu vojnového stretu medzi Nórskom a Švédskom v deväťdesiatych rokoch 19. storočia, keď Švédsko nechcelo vyhovieť požiadavkám Nórska na zrovnoprávnenie v ich spoločnej únii, mu zabezpečilo rešpekt u väčšiny významných európskych politikov. Jeho vyjadrenie z roku 1896 je príznačné: „Kruté vojnové chúťky, ktorými sa plní Európa dávajú skreslený obraz o moci národov. Ich postavenie sa meria podľa toho, koľko môžu vyslať do boja vojakov, lodí a akú majú výzbroj. Morálka malých národov je ničená a veľké národy sú zvedené na scestie.“

JAR NÁRODOV

Oživenie na ceste hľadania emancipačného východiska prinieslo so sebou obdobie označované za Jar národov, čo bol jeden z termínov označujúcich hnutie hľadajúce identitu obyvateľov krajín v postfeudálnej Európe 19. storočia. V poslednom desaťročí pred príchodom storočia dvoch svetových vojen, prekročilo toto hnutie zenit romantizmu, ktorý bol hnacím motorom identifikačného hnutia po veľa desaťročí, a prispôsobilo sa dravému ekonomickému vývoju. Od rinčania zbraní a burcovania národného sebavedomia prostredníctvom kultúrneho podhubia, prešlo na barikády parlamentu, do záujmových hnutí, politických strán do literatúry, hudby, výtvarného umenia a predovšetkým do novej rodiacej sa siedmej veľmoci. Máloktorá postava z prvého a druhého obdobia Jari národov charakterizuje túto historickú pasáž tak dobre ako Björnstjerne Björnson (1832 – 1910). Populárne romantizujúci spisovateľ nórskeho pôvodu sa v poslednej tretine svojho života stáva vodcovskou osobnosťou nových barikád. Dobre pochopil, že internacionalizácia sociálneho hnutia nemôže pri propagácii svojej nadradenosti prehliadať štrukturálnu zvláštnosť a potrebu ochrany národných kultúr.

Ten, kto vytrhne – ako sa to občas deje – zo súvislosti jeho znamenia na majáku hľadajúcom princípy demokracie a humanizmu, môže sa ocitnúť v rozpakoch nad dilemou, ktorú stavia pred nás napríklad Björnsonov kladný vzťah k pangermanizmu, a súčasne jeho obhajobu práv slovanských národov. Vysvetlenie nájde len ten, kto sám chápe potreby rešpektu k prínosu humanistických prameňov v spoločnosti.

Dôležitou školou Björnstjerna Björnsona pre pochopenie budúcnosti malých národov v Európe na konci 19. storočia bola jeho účasť v organizácii Priatelia mieru, ktorej hnacím motorom bola barónka Bertha Suttnerová, pôvodne grófka Bertha Sophia Felicita Kinská, ktorá sa narodila v Prahe roku 1843 v rodine jedného z najstarších českých šľachtických rodov.

Björnstjerne Björnson bol dobre informovaný o národnostných problémoch v strednej Európe, ale nikdy neskrýval, že mu ide predovšetkým o obranu humanistických princípov. Pozitívne prvky národných zvláštností boli pre Björnsona dôležitou vakcínou proti nemociam vznikajúcim pri centralizácii moci v nadnárodných postfeudálnych zriadeniach. Na to však mohol len upozorniť a potom smutne prihliadať na nepochopenie svojich slov – ako v prípade strednej Európy.

NARASTAJÚCI ÚTLAK

Od hľadania identity z polovice 19. storočia prešla postupne slovenská spoločnosť na začiatku 20. storočia k jej aktívnej obrane. Za panovania Kolomana Tisza v predsedníctve maďarskej vlády v rokoch 1875 – 1890 je naplnené proklamované heslo: Uhorsko Maďarom. Na Slovensku sú uzavreté posledné tri gymnáziá, je ukončená činnosť Matice slovenskej. Výuka v slovenčine je postupne obmedzovaná len na niektoré nižšie stupne škôl, až nakoniec začiatkom nového storočia vyvrcholil pokus o likvidáciu slovenskej identity školským zákonom maďarského ministra školstva Apponyiho. V maďarskom parlamente obhajoval Apponyi v januári 1907 tento zákon slovami: „Nedovolím, aby vyučovali tí kantori, ktorí odmietajú vychovávať z detí dobrých maďarských občanov. Každý v tomto štáte sa musí podriadiť princípu, že tu sú pánmi Maďari.“ V Čechách i na Slovensku sa zdvihla vlna protestu voči pokusom legalizovať likvidáciu slovenskej kultúrnej identity.

BURCUJÚCI LIST

Kľúčových momentom pre zoznámenie svetovej verejnosti s ťažkých postavením slovenského národa v Uhorsku a upozornením na nebezpečenstvo likvidácie jednej z národných kultúr v strednej Európe bol list, ktorý dostal Björnson od českých vlastencov. Svet sa tak dozvedel aj prostredníctvom takých autorov akými boli Jan Neruda či Adolf Heyduk o spôsobe vládnutia Viedne či Budapešti. Národné Listy, Pokrok, Moravská orlice, Občan, dávajú svoje stránky k dispozícii pre ostrú kritiku reformy volebného zákona v Maďarsku z roku 1872, diskriminujúci okrem iných aj slovenských obyvateľov.

A tak sa zrodil list zástupcov českej kultúrnej verejnosti podpísaný spisovateľom Eduardom Ledererom, publicistom Karlom Kálalom a básnikom Adolfom Heydukom, adresovaný Björnstjernovi Björnsonovi. Ten okamžite list o útlaku na Slovensku publikoval v mníchovskom časopise März, rímskom Lo Spettatore, parížskom Le Courrier Européen a pripravil ďalšie prostriedky na odhrnutie opony nad smutnou scénou na Slovensku. Aké prostriedky to mali byť o tom svedčí list Björnstjerna Björnsona profesorovi Quiddemu, prezidentovi XVI. Medzinárodného kongresu mieru, ktorý sa mal v septembri 1907 zísť v Mníchove.

Vysoko vážený pán

považujem za veľkú česť Vaše pozvanie do vznešeného zhromaždenia. To mi však nemôže zabrániť, aby som mal silné výhrady proti niektorým účastníkom mierového kongresu, pretože títo páni vystupujú ako apoštoli mieru na tribúnach, ale vo svojej zemi sú často zodpovední za útlak podmanených národných menšín, alebo nečinne k týmto krivdám prihliadajú. Ťažko by som mohol k tomu mlčať a tak ak by sa napríklad objavil na kongrese predstaviteľ maďarského národa Gróf Apponyi, ktorý ako minister vyučovania má na svojej duši hriech za utlačovanie Slovanov, použil by som všetky prostriedky, aby som ho prinútil opustiť kongresovú sálu.

TRAGÉDIA V ČERNOVEJ

V nasledujúcich dňoch došlo k ostrej výmene názorov v tlači medzi Björnsonom a Apponyim, ktorý sa zmohol iba na tvrdenie, že hrubé porušovanie ľudských práv na Slovensku je len v básnikovej fantázii. Jeho argumenty sa však rozbili na nečakanej tragickej udalosti: 27. októbra 1907 dochádza ku krvavému zákroku maďarských četníkov proti zhromaždeným Slovákom v Černovej pri Ružomberku. Máloktorá udalosť v slovenskej histórii zasiahla tak rozhodujúcim spôsobom do ďalšieho vývoja na Slovensku ako krviprelievanie v Černovej roku 1907.

Po študentskom zhromaždení na podporu Slovákov prichádza do Prahy 2. novembra 1907 Andrej Hlinka. Ako vzácny hosť bol prijatý v Národnej rade a na Staromestskej radnici. O Hlinkovej prednáške v Prahe tlač podrobne informovala. Nechajme hovoriť za všetky slová zo stránky Času: „Na tvárach prítomných bol ešte zrejmý hrozný dojem, ktorý vyvolala v nás správa o beštiálnom vraždení v tichej a mierumilovnej slovenskej dedine, v Černovej pri Ružomberku. Každý horel hnevom a bol predchnutý hlbokým súcitom nad nebohými obeťami maďarskej svojvoľnosti a s veľkým napätím očakávalo zhromaždenie príchod muža, ktorého život bol tak úzko spätý s obcou Černová a jej obyvateľstvom, z ktorých mnohí pred niekoľkými dňami padli ako nevďační bojovníci za pravdu a právo slovenského ľudu. Konečne sa objavil očakávaný slovenský hovorca Andrej Hlinka, suspendovaný slovenský kňaz v Černovej. Ohromujúce prevolávanie slávy zaznievalo v sále, keď sa Hlinka predieral zástupmi i so svojimi priateľmi k rečníckej tribúne. Už sám jeho zjav robil mocný dojem na poslucháčov, lebo Andrej Hlinka sám svojou osobnosťou je rýdzim typom toho národa s jasným okom, prezradzujúcim jeho rýdze srdce, nešťastného slovenského národa. Ako náhle vstúpil Andrej Hlinka na tribúnu, zhromaždili sa tu tiež slovenskí študenti a začali mohutne dojímavú pieseň „Kto za pravdu horí...“ ujíma sa slova Andrej Hlinka za naprostého kľudu, rušenie toľko sa stupňujúcimi prejavmi proti maďarskej nevôle a hnevu. Bratsky oslovil prítomných, ďakuje za skvelé uvítanie, ktoré sa mu v Prahe dostalo. Vraví, že to, čo sa práve stalo v Černovej, pripravilo ho do hrozného stavu zdesenia a rozrylo jeho srdce. „V rodnom kraji sa odohrala tragédia, ktorú videl svet od dôb kresťanstva. 120 ľudí padlo na výstreli žandárov a z nich 13 na mieste mŕtvych. A títo padlí bojovníci sú mojimi rodnými bratmi a sestrami, ktorých som od detstva poznal a s nimi som dlhé roky spoločne žil. Slovenská sloboda si opäť vyžiadala svoje obete...“

Hlinka je hrdý na svoj ľud, ktorý dovedie prinášajúcu najväčšiu obeť na oltár slobody a obetuje i svoj život za vlasť. A ako je trúchlivý osud tohto národa! Kto sleduje slovenský život, ten sa iste sám presvedčí o jeho neskonalej biede. Nie je škôl, nie je svetla. Tri milióny Slovákov a len tri školy. A tak je to vo všetkých odboroch. Hovorí o rozpustení Matice slovenskej, niekdajšej bašty slovenskej kultúry. Popisuje násilie voči žurnalistom a slovenským spisovateľom a líči preciteľnými slovami všetok ten neslýchaný útlak, ktorý je čitateľom známy z našich stálych správ zo Slovenska. Nakoniec svojej reči prenáša nádej, že slovenský národ rozbije svoje putá a ožije novému životu.

Od Čechov sa očakáva, že slovenský ľud nie peňažnej potreby, ale mravnej podpory, od bratov, tak blízkych najviac potrebuje.

Po reči Andreja Hlinku, odmeneného dlhotrvajúcim potleskom začali slovenskí študenti bujarou a nadšenou slovenskou hymnou Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú... Na koniec ešte ďakoval Hlinka mestu Praha, všetkým účastníkom a českej mládeži a znova hovoril, že on a všetci, kto pre slovenský ľudu zápasí, sú ochotní obetovať všetko.

Zástup akademikov a inteligencie očakával Hlinku pred Žofinom, vypriahol kone z mestskej ekypáži a za spevu národných piesní a stáleho prevolávania hanby Maďarom odprevadil slovenského národovca do hotela...“

Hlinkove vystúpenie pokračovalo v celom rade českých miest a jeho ohlas posilnil do značnej miery pocit solidarity ľudu v českých krajinách s bojom Slovákov. V Maďarsku však zároveň zvýšil obavu z ďalšieho vývoja na Slovensku. Tlač v Budapešti totiž upozorňovala na ochotu českých sokolov vyslať svojich mužov na obranu Slovenska. Nebolo teda divu, že polícia v Čechách dostala z Viedne nariadenie klásť prekážky ďalším Hlinkovým vystúpeniam v Čechách a na Morave.

Ladislav Řezníček

Zdroj: https://www.historickarevue.com/archiv_49.html