Ako tvorím: Blaho Uhlár

Keď začíname skúšať novú hru, netušíme, o čom bude, hovorí Blaho Uhlár.

    Nájsť čo najviac spásonosných dramatikov s kvalitnými scenármi je prirodzenou túžbou každého divadla. No predsa existuje ešte ďalší spôsob, ako dôjsť k novej inscenácii. Blaho Uhlár ho nekompromisne praktizuje už asi štvrťstoročie a jeho originálna metóda kolektívnej tvorby bez scenára sa stala od roku 1991 synonymom nového avantgardného bratislavského divadla Stoka.

    „Po svojich režisérskych začiatkoch som v 80. rokoch postupne nadobúdal presvedčenie, že divadlo sa dá robiť aj bez dramatika. Skutočnosť, že pracovať môžem len s takými ľuďmi, akých v súbore mám, je tým hlavným obmedzením a súčasne aj hlavnou výhodou. Inak povedané, základ divadelnej tvorby spočíva v divadelnom kolektíve.“

    Uhlárovo odmietanie inscenovať hotový text od kohokoľvek, seba nevynímajúc, však bolo absolútne dôsledné. „Samozrejme, za komunizmu sa také niečo mohlo diať len v ochotníckych súboroch, v rámci rôznych tvorivých dielní či neskôr v trnavskom Disku, kde mi ponúkli spoluprácu a prijali moju podmienku, že budeme pracovať bez scenára.“

Keď sa už schyľovalo k pádu režimu, dovolili mu takto pripraviť dve inscenácie dokonca aj v profesionálnom Divadle pre deti a mládež v Trnave. Svoju metódu potom uplatnil aj v ukrajinskom divadle v Prešove a vzápätí sa na tomto tvorivom princípe naplno a úžasne rozbehla Stoka.

    „Znie to neuveriteľne, ale na začiatku skúšania som nielenže nikdy nemal žiadny scenár, ale ani len predstavu, o čom by budúca hra mala byť. A, samozrejme, už vôbec to netušil ani nikto v divadle. Všetko sa začínalo rodiť z nezáväzných debát, hádok, rozprávania o všetkom možnom.“

    Takéto skúšky (Uhlár tieto spočiatku neraz svojrázne stretnutia dôsledne nazýva skúškami) trvali istý čas, až sa zo „zbližovania“ so súborom zrazu začalo črtať budúce predstavenie. „Z rôznych hier a improvizácií, ktoré sme si postupne zapisovali, som sa potom pokúsil vyhmatnúť námet, tému alebo okruh tém, ktoré sú zaujímavé. Až keď bolo vidieť, že hercov by bavilo asi toto, tak som si povedal, že by nás to mohlo baviť spoločne.“

    Až potom sa vytvoril scenár a nastali chvíle, ktoré sa už nelíšili od práce v iných divadlách. „Herci sa učili svoje roly, vymýšľali sa scény a kostýmy či hudba, a mojou hlavnou úlohou to bolo dorežírovať.“

    Ten minulý čas v rozprávaní nie je celkom presný, priekopník i večný rebel Uhlár takto funguje stále. Pravda, legendárnu Stoku sa mu po rozpade napriek niekoľkým pokusom už nepodarilo stabilizovať, a tak je v súčasnosti ťažiskom jeho divadelníctva opäť starý dobrý Disk.

    „Dnes už každý vie, že sa to dá aj bez scenára, ale zasa každý to nedokáže,“ konštatuje Blaho Uhlár. „Máloktorý režisér si dovolí prísť pred súbor bez dogmy a dokáže vytvoriť atmosféru kolektívnej tvorby a vzájomnej dôvery. Všetci musia cítiť, že majú rovnocennú šancu prichádzať s nápadmi. Neraz aj so zdanlivo hlúpymi, no platí zásada - zahraj to a uvidíme.“

sobota 10. 9. 2011 | Alexander Balogh

Zdroj: https://kultura.sme.sk/c/6049449/ako-tvorim-blaho-uhlar.html

https://www.changenet.sk/?section=foto&x=80572

https://www.filmsk.sk/show_article.php?id=6564&movie=&archive=1

Chcel by som silné divadlo bez podpory

Z rozpočtu na slovenské divadlo sa tento rok ušlo aj režisérovi BLAHOVI UHLÁROVI. Poskladal tri predstavenia, v lete Výhľad s trnavským súborom Disk, nedávno Redukciu v bratislavskej Cvernovke so združením Fórum, a túto sobotu uviedol v premiére Plazenie opäť s Diskom. Najkrajšie na jeho inscenáciách je, že protagonisti (sa ) v nich hrajú bez predsudkov. Či už ide o mladú „zberbu“, alebo o skôr narodených pánov a dámy ochotníckeho divadla.

Foto: SME – PAVOL FUNTÁL

Dali ste pred koncom roka dokopy dve premiéry. Bolo treba ešte rýchlo minúť štátne peniaze?

„Nečakal som takú zákernú otázku. Štátna podpora nezávislých aktivít je to, za čo sme bojovali v začiatkoch našej „slobody“. Ale videli sme to ako jediné ovplyvňovanie štátu. To, že si ponechal aj riadenie a financovanie kultúry z gottwaldov­ských čias, je jeho hanba.“

Je taká podpora pre vás motivujúca, alebo vás skôr obmedzuje?

„Štátna podpora môže byť motivujúca. Ale je to tak krehké odvetvie, že každá odpoveď je nevystihujúca. Ak štát niekomu dá, tak eo ipso niekomu nedá. Úradno-štátne mafie dokážu zabezpečiť prísun peňazí pre seba v rámci prirodzenej koncepcie podpory. A tam jej občas vyhovuje prihodiť nejaké peniaze aj autentickým aktivitám, aby si svoje počínanie legalizovala.“

Pracujete so staršími, ostrieľanými ochotníkmi v amatérskom súbore Disk a s mladými ste urobili divadlo v Cvernovke. Je rozdiel v práci s nimi?

„Je tu rozdiel. Disk je súbor, ktorý existuje vyše päťdesiat rokov. Má svojho génia, svojho ducha, svoju neuchopiteľnú a nevystihnuteľnú, ale nespochybniteľnú dostredivú silu. Tí, s ktorými robím v Bratislave, sú pozbieranci. Pokúšali sme sa hľadať aj názov, ale všetky vystihujúce slová – znôška, zberba, voľné zoskupenie, pozbieranci – sme zavrhli.“

Prečo?

„Už by som nechcel vytvoriť súbor. Asi mám zlé skúsenosti. Budem radšej, ak sa dokážeme spojiť na nejakú prácu či projekt a potom sa rozídeme. Ak sa tá práca, ten projekt ukážu životaschopnými, nech si žijú.“

Veríte, že sa vám to môže podariť?

„Žiadne ilúzie si nerobím. Táto spoločnosť nielenže nepotrebuje životaschopné projekty, ale ich ani aktívne nechce.

To je vaša skúsenosť. Ale divadlo je aj o inom. Ako oceňujete napríklad herecké kvality ľudí v zoskupeniach, s ktorými teraz pracujete?

„Nuž, kedysi som bol býval povedal, že verím v tvorivosť ľudí. A aj keď si to občas vyčítam, ostáva to faktom. Prínos každého z mojich spolupracovníkov je pre mňa niečo. A v prvom rade ma zaujíma to ľudské a až potom to herecké. Bohužiaľ, bez toho nemôžem ani tvoriť.“

Očakávate vopred niečo od ľudí, s ktorými pracujete?

„Vopred očakávam len otvorené a úprimné stanoviská. Ľudské stanoviská, vyslovené v divadelnom priestore. Ak tie nedostanem, cítim sa prázdny. Až na ich základe som schopný s týmito hercami vytvoriť aj tak­zvané herecké hodnoty.“

V nových predstaveniach prekvapuje výber hudby, pod ktorý je podpísaný Juraj Mironov. Ako sa k nej dopracúvate?

„Mironov je rodený muzikant. On cíti hudbu všade. Aj tam, kde by nikto nepovedal, že nejaká hudba existuje. Ak on vidí nejaké fragmenty na skúš­kach, vníma to asi celkom ináč ako my. Asi ako hudbu. A potom to, čo v sebe počul, prinesie.“

S akým osobnym pocitom alebo nasadením pristupujete momentálne k divadlu?

„No... To je naozaj ťažké. Divadlo je moja láska a prekliatie. Milujem ho a nenávidím. Chcel by som raz urobiť divadlo, ktoré bude také silné, že nebude potrebovať nijakú podporu. Ale to v tejto spoločnosti neočakávam. Možno až tam, na konci tunela.“

Do akej miery môže závisieť také divadlo bez podpory od vás?

„Asi absolútne.“

pondelok 31. 12. 2007 | Eva Andrejčáková

Zdroj: https://www.sme.sk/c/3655997/chcel-by-som-silne-divadlo-bez-podpory.html

Som vecny kuvik

(interview uverejnené bez diakritiky)

"Sex je radost zadarmo pre chudobnych ludi,"

hovori reziser "zvrhleho" divadla

BLAHO UHLAR (45), reziser a zakladatel divadla Stoka je cosi ako permanentny skeptik so sklonom k velmi zriedkavemu optimizmu, ktoremu, ako sam hovori, vlastne ani neveri. Jeho depresivne videnie sveta je take nakazlive, ze sa pre nas stal tym najlepsim adeptom na otazky o stasti. Just!

Vedeli by ste si spomenut, kedy ste naposledy citili nieco ako stastie, pohodu, spokojnost?

Stastie? To trva obvykle pat sekund. A naposledy? Asi pred troma tyzdnami, ked sme po deviatich mesiacoch konecne dokoncili prestavbu divadla a krcmy. Pripadal som si trochu ako Miskin z Idiota. Ten mal pred kazdym zachvatom epilepsie pocit euforie, kym ho to slahlo o zem. Tak akosi som to citil aj ja. Dobry pocit vtedy trval len do druheho dna, ked som zistil, ze krcma vobec nefunguje, ze je to na hovno! Takze viem, ze pocit stastia je vykupeny desatnasobnym utrpenim. Coby, to je asi silne slovo, ale nasratostou, to by bolo to spravne. 

Co ste viac, pesimista alebo realista? Lebo z optimizmu vas nepodozrievam...

Som skor vecny kuvik. Zasadne cakam nieco zle. Na druhej strane si myslim, ze mozno nie som az taky dokonaly pesimista, lebo ak by som skutocne veril vsetkym svojim zlym predpovediam, asi by som sa do nicoho nepustal. Zatial sa vsak, aj napriek svojmu presvedceniu a naturelu, pustam do veci, o ktorych si myslim, ze sa urcite nepodaria.

Nie je buric: "To sa len nahodou prihodi, ze sa dostanem, casto nechtiac, do konfliktov."

Napriklad?

Napriklad toto divadlo. Neveril som, ze sa to podari, myslel som si, ze to bude nanic, ze ak sa aj divadlo postavi, nebude fungovat... a vidite, mal som minimalne napoly pravdu! Krcma nefungovala, lebo nasinec si myslel, ze robota je holubnik a moze otvarat podnik, kedy sa mu zachce. Vidite, som pesimista, malo sa dokazem radovat zo zivota. Co mi vsak robi radost, z coho sa vzdy dokazem vytesovat, je dobry sex. Cha, sex je radost zadarmo pre chudobnych ludi, panbozko nam dal aspon takuto moznost potesit sa. Vlastne, asi nie kazdemu, lebo niekoho netrapi, ze ho nema... No, jasne, aj ked sa podari robota, tak dokazem mat radost, ale radost zo sexu je taka priamociara, cista, jednoducha a hlavne - okamzita.

Casto pouzivate velmi expresivne vyrazy... Kde ste, napriklad, prisli k takej silnej averzii ku komunistom?

Asi tu, nie? Navyse, ved oni neodisli, zase su tu, a vladnu. Byvali estebaci a komunisti su zase pri moci. To je vrchol hnusu, co robia, ved popieraju normalneho obcana. Stat je, akoze, vsetko a my, obcania, sme nic! Preco zobrali pravnu subjektivitu divadlam?! Ved to je taka brutalita a bezocivost, akoby vam zobrali obciansky preukaz a povedali, ze ste nesvojpravna a odteraz si budete pytat peniaze na ranajky od nejakeho uradnika. To je totalne antihumanisticke. Co mam teda na byvalych komunistoch milovat? Ja si myslim, ze obcan je to prve a posledne! Viete, co vam poviem? Kedysi som aj ja chcel byt komunistom, myslel som si, ze na tom moze nieco byt. Hovoril som si, ze ked stranici v Cechach mozu zalozit dobre divadla ako Ypsilonku alebo Ha divadlo, preco by som to neskusil aj ja. Spekuloval som celkom vazne, ze vleziem do strany, ale nastastie som dost zavcasu pochopil, ze je to cele chore.

Vratme sa radsej spat ku stastiu. Ako by mala vyzerat realita aby ste sa citili spokojny natolko, aby vas nechytala permanentna zurivost?

Co ja viem... Ta by ma chytala asi stale, ale ak by sa veci vyvijali tak, ako sa zacali vyvijat v devatdesiatom prvom, mozno by som sa necitil az tak mizerne. Predsa len - ako bolo, tak bolo, ale obcan mal akusi vahu.

A nie je to tak, ze prave nepokojna doba ma pre umelca tu spravnu atmosferu?

Neviem. Mozno. Ale to nech som radsej zly reziser, nez mame takto zit. Nestoji zato byt dobrym umelcom na ukor normalnosti prostredia, v ktorom zijeme. Inak, v ramci svojho pesimizmu si myslim, ze nikdy nebude dobre, ale teraz je to velmi zle.

Su hodnoty, ktore az tak nespochybnujete, ktore povazujete za jednoznacne pozitivne a vazite si ich?

Ale ano. Aj ked som neveriaci, predsa len nieco z toho krestanskeho vo mne asi je. Mozno je to paradoxne, ale aj ked som hovoril o obcanovi, ako o najvyssej hodnote v state, i tak si myslim, ze hodnota obcana nema byt len v tom, ze jednoducho je, existuje, ale aj v nom samom. Ak clovek zije len pre seba, svoju manzelku alebo deti, tak.... Nechcem to zovseobecnovat, moze zit aj tak, ale mne sa to zda malo. Paci sa mi, ak ma niekto idealy a pre ne zije. Paci sa mi, ak niekto okrem toho, ze zije pre svoje deti, zije trebars pre vodne dielo, alebo Boha, alebo cokolvek ine.

Ako sa prihodilo, ze ste neveriaci?

Ja vlastne neviem, lebo moj otec bol silny katolik a mama je tiez veriaca. Vravi sa, ze v najtazsich chvilach sa clovek utieka k modlitbam, ale v mojom pripade to neplati, skor by som zacal chlastat, alebo mysliet na samovrazdu. Pamatam si, ze vzdy, ked ma otec dotiahol do kostola, strasne som sa nudil. Nikdy ma nic z toho, co je okolo cirkevnych zalezitosti neoslovovalo. obcas sam so sebou diskutujem, v com to je, ze mi to nic nehovori. Mozno mam v podstate smolu, lebo ti, ktori naozaj veria, su asi spokojnejsi a stastnejsi ako ja. A co ak je to v tom, ze ma ako decko oklamali, lebo tvrdili, ze Jezisko nosi darceky - a hovno? Strasne ma to urazilo, co si myslia, ze som uplny blbec, aby ma takto odrbali?! Ale inak si myslim, ze mam svoje bozstvo, lebo zijem pre divadlo, nielen pre seba.

Ake vlastnosti alebo hodnoty sa vam este pozdavaju? Mozno ich ani sam nemusite mat, ale napriek tomu ich uznavate...

Hm, napriklad, vyznavam, asi v celkom primitivnej podobe, ze by sa nemalo klamat.

Ako alebo v com klamat?

Dajme tomu, ked podnikatel odmietal riadne platit dane, hladal cesty, ako by zaplatil co najmenej, najlepsie nic. Fakticky ma to znervoznovalo! Lenze teraz som z toho magor. Priznat dane, tak ako to vidim ja, znamena platit Lexu a jeho SIS, aby mohol ublizovat ludom. Takze vznikaju uplne bizarne myslienky, ze vlastne clovek, ktory odmieta platit dane, odmieta nepriamo podporovat Lexu a jeho aparat, teda robi dobre, nie? Ale na druhej strane je mi jasne, ze podnikatel, ktory neplati dane je podvodnik, ktory existuje na ukor nas vsetkych. Co je klamstvo a co nie? Strasna doba!

Hra na klamanie a pravdu ma rozne podoby. Ak by sme uverejnili vsetko tak, ako ste povedali, pravdepodobne nas zazaluju. Ak vsak vase slova upravime, upravime trochu aj skutocnost a mozno budeme istym sposobom klamat. Co si o tom myslite?

Ja si za tym, co hovorim, stojim. Vy sa musite zariadit podla svojho.

Dobre, co este, okrem toho, ze nemate rad klamstvo a uznavate pravdu, mate rad?

Na Slovakoch ma stve, ale mozno je to bezne aj inde, ze kazdy chce mat zadne dvierka. Ludia nerobia jednu vec naplno, ale podla moznosti robia tri, styri veci naraz, aby mali vacsi prijem. Ja si ale myslim, ze v state bude dobre vtedy, ked bude dobre aj to uplne najmensie. Serie ma, ked mi murar urobi krivu stenu len preto, ze sa ponahla na druhu sichtu, aby este zarobil peniaze, alebo mi krcmar neotvori nacas krcmu preto, lebo ma na starosti este styri dalsie a nestiha. Sralo ma to za komunizmu, rovnako ako dnes. Stat na to kape. Fakt ale je, ze ak stat nevytvara take podmienky, aby sa vyplacalo robit jednu vec kvalitne, stale sa vyplaca robit viac veci a nekvalitne.

Vy ste nam zase usli do negativ a chceli sme sa rozpravat o tom dobrom! 

Ja som sa, v ramci svojho pesimizmu, vyjadril o veci v negativnom svetle, ale z toho, co som povedal, vyplyva, ze mam rad, ak sa niekto venuje svojej robote plnou parou.

Nazorna ilustracia: Uhlarovi vraj niekedy ide hlava prasknut, ked namiesto rezirovania musi viest uctovne knihy.

Nemavate obcas pocit, ze svojimi depresiami alebo pesimizmom by ste nemali

obtazovat aj divakov?

Kazdy mame moznost volby. Je pravdou, ze na mnohych posobi to, co hrame depresivne, ale co uz, na mna zase posobi depresivne nieco ine.

Co konkretne?

Napriklad horory. Neznasam ich. Alebo sladaky! Ked pozeram nejaky sladak, dokaze ma az brucho rozboliet, ako sa mi to hnusi. Niekomu to robi dobre, poplace si a je mu prijemne, ak mu niekto ako na tanieri potvrdzuje vsetky hodnoty, cest, moralku, lasku... Nie je to ale odporne, ak tvorca kvoli kseftu, pretoze vie, co na ludi zabera, kupci s citmi? To je podraz, vyratany sentiment! Na mna, naopak, niekedy dobre, ocistujuco posobia filmy, ktore sa inym zdaju depresivne. Moment poznania, katarzia vzdy so sebou prinasaju urcitu bolest. Plati to aj v zivote, ved aj porod boli, preco by to vo filme malo byt inak?

Ak robite nieco rad aj pre druhych, urcite chcete, aby si to ludia vsimli, zapamatali, nie?

Cha, chcete pocut, ci by som rad po sebe zanechal vyoranu brazdu?

Neviem. Chcete ju zanechat?

Asi ano. Vlastne by som mohol uz zajtra zomriet, lebo to, po com som tuzil, aby sa stalo, sa vlastne uz splnilo. Chcel som, aby padol komunizmus - stalo sa, i ked len tak akosi napoly. Chcel som byvat v Bratislave, to sa mi tiez splnilo a napokon, chcel som mat vlastne divadlo. Aj to sa mi splnilo, hoci ... este som to celkom nezvladol, lebo musim robit aj uctovnictvo, organizacne veci, vratane opravovania zachodov, ktore ma hrozne nebavia, ale bez toho by divadlo nemohlo fungovat. Uprimne povedane si myslim, ze uz teraz po mne nieco zostalo, lebo moja praca, mozno, ovplyvnila nielen amaterske divadla, ale aj

profesionalne sceny.

V com?

Autorske divadlo sice robili ludia aj predtym, ale trochu inak. Dnes, ked sa povie Jakubisko, tak vsetci vedia, ze je to filmovy reziser, ked sa povie Bednarik, tak sa uz tiez pomaly vie, ze je to velky divadelny reziser a neskromne si myslim, ze ked sa povie Stoka, tak uz cast ludi tusi, ze je to nejake zvrhle divadlo. Mozno sa tym nemam chvastat, ale hadam to cosi znamena.

Neobmedzuje vas trochu to, co ste prave povedali? Ze ludia tusia, ze ste "zvrhle" divadlo? Nemate obcas chut urobit nieco, co by vybocilo z koryta, do ktoreho si vas divaci zaradili?

Jedine, co ma teraz obmedzuje, je to, ze musim robit veci, ktore s umenim vobec nesuvisia. Bol by som celkom rad, ak by nase divadlo oslovilo vacsiu cast ludi, ale nie som ochotny kvoli tomu nic urobit, nie som ochotny obetovat ani jednu zo svojich predstav o divadle v mene nejakeho vseobecneho vkusu.

Nemate so svojou povahou problemy v beznom zivote?

Ale jasne, ze mam. Velke, obrovske. V tom je ale povab kolektivu v Stoke, ze je ochotny a schopny ludsky ma tolerovat. Neprekaza im to, co prekazalo inym kolektivom v inych divadlach. Lebo, viete, ja nie som natolko silna osobnost, aby som dokazal zit dlhodobo v opozicii, v permanentnom napati a konfliktoch. Niektori ludia ma povazuju za notorickeho burica, ale to nie je pravda, inak povedane, nie som programovo "iny". Naopak, nemam konflikty rad, som vsak individualista, vacsinou sa mi tazko komunikuje s kolektivom, a prave preto sa obcas zda, ze som neprisposobivy. Mimochodom, statne divadla, teda aspon tie, ktore som mal moznost spoznat, maju uz same o sebe vysokokonfliktnu atmosferu. Niektori ludia sa bytostne nenavidia, napriek tomu dokazu spolu pracovat a tvorit. Stanoviska si nevyjasnuju, naopak, snazia sa ich prehliadat a zit s nimi v symbioze. Ak si z piatich hercov traja myslia, ze som, prinajmensom, hlupak a o sebe navzajom si myslia, ze ten druhy je uplny blbec, tak v takej atmosfere nedokazem normalne existovat.

Nie je to bezne, ze prave v tejto brandzi vytvara obrovska konkurencia podobnu atmosferu?

Seriem na take divadlo! Co je na tom normalne?! Viem, ze sa povazuje za normalne, ak je divadlo dzungla, ale to radsej pojdem do naozajstnej dzungle, ako by som mal respektovat takuto logiku. Intrigy, podrazy, fuj, vzdy sa mi to hnusilo! Sprosty egoizmus. Rovnako viem, ze mnohym hercom nejde o divadlo, ale o nich samych. Ja, ja, ja...

Ma konkurencia medzi rezisermi zasadne inu podobu ako medzi hercami?

Hm, asi ma, lebo reziseri, na rozdiel od hercov, malokedy pracuju spolu, nemusia sa teda ani vidiet. Jeden velmi slavny divadelny reziser mi povedal, ze okrem svojich predstaveni ziadne ine v ich divadle nevidel. Pohoda, nie? A zavist? Tak naozaj mozeme zavidiet len nieco, co ten druhy ziskal akosi nepravom. Bolo by asi sproste, keby som druhemu zavidel jeho talent, no nie? Ale celkom uprimne, ak Sulik raz dostane Oskara, budem mu zavidiet, rovnako ako zavidim Sverakovi. Boze, taky mlady a uz je tak vysoko! Kto by nezavidel?!

RENATA KLACANSKA, Foto: MISO BAK

Zsdroj: https://www.stoka.sk/asc/roz4.html