Domenico Cimarosa zomrel

11. januára 1801 v Benátkach zomrel Domenico Cimarosa, taliansky hudobný skladateľ, vo svojej dobe jeden z najznámejších hudobných skladateľov Európy. Ako operného skladateľa ho vyhľadávali všetky európske kráľovské dvory od Neapola cez Viedeň až po Petrohrad, ale v nasledujúcich rokoch ho zatienila Mozartova sláva. Narodil sa 17. decembrar 1749 v Averse.
Cimarosa komponoval takmer výhradne vokálnu hudbu, z veľkej časti opernú hudbu. V jeho diele nájdeme iba dva nástrojové koncerty (pre čembalo a pre dve flauty). Často hraný hobojový koncert nie je však jeho dielom. Na motívy Cimarosových čembalových sonát ho napísal austrálsky skladateľ Arthur Benjamin (1893 – 1960).
Cimarosove inštrumentálne diela sú všeobecne blízke Mozartovmu štýlu. Ani tie však nezaprú silnú stránku Cimarosovej osobnosti. Napríklad stredná veta čembalového koncertu B-dur obsahuje „recitatív“ a „áriu“ a pokúša sa priniesť čisto inštrumentálnymi prostriedkami dramatickú situáciu sprievodu a sólového hlasu.

Výnimku tvorí Cimarosova tvorba pre čembalo. Jeho 62 pôvabných klavírnych sonát, ktoré sú silno ovplyvnené dielom Antonia Sacchini a dielom Sachiniho učiteľa Francesco Durante pevne tkvie v barokovom štýle. Napriek tomu niektoré z nich obsahujú melodické prvky typické pre neskoršie klasické sonáty skladateľov viedenskej školy a sú komponované v zreteľnej klasickej forme A-B-A. Ale Cimarosa nepoužíval rozvoj melodickej témy v zmysle klasickej sonátovej formy viedenskej školy. Zostal pri staršom tvare, ktorý prinášal dve oddelené témy v kontrastných podobách.
Možno sa domnievať, že mnoho jeho čembalových sonát boli pôvodne zamýšľané ako dvojvetné či trojvetné skladby. V rukopisoch je naznačené, ktoré skladby majú byť hrané po sebe bez prerušenia. Napriek tomu platí, že Cimarosov čembalový štýl je oveľa konzervatívnejší (a oveľa viac barokový vo svojom koncepte) než oveľa pokročilejší klasický štýl jeho opier. Aj tak Cimarosa vytvoril čembalové sonáty, ktoré oplývajú pozoruhodnou invenciou, ale nepopierateľne patria barokovému repertoáru, kým jeho opery už predznamenávajú klasickú éru.
Orchestrálne obsadenie jeho raných prác sa skladá primárne zo sláčikov, hoboja, lesných rohov a trúbok. Len príležitostne použil fagot a flautu. Orchester chápal ako nástroj na sprievod vokálnych hlasov a kľúčovú úlohu prisudzoval sláčikom.
V čase svojho pobytu v Rusku začal používať aj klarinety a jeho orchester získaval plnší a bohatší zvuk. Zvlášť viditeľné je to pri na opere „Il matrimonio segreto“, kde sa veľký orchester stáva rovnocenným vokálnym partom pri dokreslení dramatického deja.
Cimarosa zriedkavo písal typické barokové „da capo“ árie. Jeho árie sú zložené z niekoľkých častí, ktoré sú kontrastné v rytme, tempe aj tónine tak, aby bola zvýraznená dejová línia textu.
Aj keď Cimarosov harmonický slovník neprekračuje konvencie svojej doby, sila jeho hudby spočíva v bohatosti melodickej invencie, brilantnosti a v energii jeho rytmov a melodických motívov a v neustále živom orchestrálnom sprievode. Rozšíril hranice opery buffy vďaka prestúpeniu citov, jednoduchosti, elegancie a jemnosti. Sviežosť a energia jeho hudby sa nedala porovnať s tvorbou jeho talianskych súčasníkov a história ho bude posudzovať ako skladateľa, ktorý sa vyrovnal skladateľom viedenskej školy.

Zdroj: wikipedia.org