Elena Maróthy-Šoltésová

Elena Maróthy-Šoltésová - spisovateľka a priekopníčka ženskej emancipácie
V roku 1930 vyšla v Mníchove reprezentačná publikácia Elgy Kernovej „Führende Frauen Europas“. V nej sa medzi dvadsiatimi piatimi poprednými európskymi ženami objavila aj Slovenka Elena Maróthy-Šoltésová. Ocitla sa tak v spoločnosti poľskej poetky Žofie Nalkowskej, viedenskej chemičky Mony Spiegelovej a ďalších výnimočných žien.

Svojou všestrannou činnosťou sa Elena Maróthy-Šoltésová často stala priekopníčkou v rôznych smeroch – bola spisovateľka, redaktorka, zakladateľka ženského hnutia a školstva na Slovensku. Spolu s Teréziou Vansovou, Boženou Slančíkovou-Timravou a Ľudmilou Podjavorinskou patrí Elena Maróthy-Šoltésová k tým slovenským spisovateľkám, ktoré sa najviac zaslúžili o rozvoj našej národnej kultúry. Šoltésová je jedna z najvýznamnejších spisovateliek slovenského realizmu. Nezabudnuteľnou sa stala predovšetkým svojím románom „Proti prúdu“, v ktorom riešila veľké a osudné otázky našej národnej existencie, ako aj biografickým a citovo presvedčivým románom „Moje deti“.

Priekopníčka ženskej emancipácie

Vo verejnom živote prejavovala Šoltésová najviac záujmu a iniciatívy ako dlhoročná popredná predstaviteľka celonárodného spolku Živena, burcujúc národné povedomie i morálne svedomie slovenských žien, vytvárajúc tak vo svojej podstate počiatky ženského emancipačného procesu. Sama spomína, že už v mladosti, azda pod vplyvom účasti na zakladajúcej schôdzke Živeny a na matičných slávnostiach v T. Sv. Martine, „hlásila sa v nej akási budúca povinnosť starať sa o veci národné“. K jej pozoruhodným vlastnostiam patrili zmysel pre povinnosť a cieľavedomú prácu. To tejto starostlivej žene a matke umožnilo, aj pri veľkých ťažkostiach vtedajšieho spoločenského i jej súkromného života, vykonať naozaj veľa. A pritom sa jej vzdelanie skončilo podľa vtedajších zvykov, keď dovŕšila dvanásty rok! Ďalšie vedomosti získavala len úchytkom, akoby náhodou, nocami, ukradomky, aby ju inak dobrá nevlastná „maminka“ nehrešila. Ďalšou jej významnou vlastnosťou bola skromnosť.

Ak by sme hľadali doklad pre tvrdenie, že výnimočnosť sa často snúbi so skromnosťou, potom by bola práve Elena Maróthy-Šoltésová vynikajúcim príkladom. Keď ju pri príležitosti jej životného jubilea oslovil profesor Albert Pražák z Univerzity Komenského v Bratislave, aby ju univerzita poctila za jej celoživotné dielo doktorátom h. c., Elena Šoltésová ponuku odmietla so slovami: „Doktorát patrí iba študovaným ľuďom, ktorí dlhé roky sa trudili, aby svojou vedou prispeli národu a svetu, a nie spisovateľke, ktorá vcelku len málo napísala.“

Celý svoj život prežila Elena Maróthy-Šoltésová prosto, statočne, bez veľkých hrdinských činov, ale v plnej miere oddaná práci a slovenskému národu. Napriek dobovo odvážnym myšlienkam a činom nebola typom sufražetky bojujúcej za ženské práva „najsilnejšími kalibrami“. Jej osvetová činnosť bola taká ako ona sama – skôr tichá a nenápadná, distingvovaná, premyslená, ale hlavne stála na reálnych základoch. Šla trpezlivo za svojimi cieľmi: vzdelanie, kultúra a práca pre ženy. Iste by sa na tomto poli našlo dosť práce i dnes – i keď s iným obsahom i zámerom. Aj vďaka tejto časovej neohraničenosti Šoltésovej ideí a aktivít táto významná žena svojím celoživotným dielom prerástla náš národný rámec a stala sa uznávanou osobnosťou doma i v cudzine, vo svojom čase i dnes.

Životné osudy Eleny Maróthy-Šoltésovej sú aktuálne aj z toho dôvodu, že rok 2007 bol Európskou komisiou vyhlásený za Európsky rok rovnosti príležitostí pre všetkých, ktorá v sebe zahŕňa aj rodovú rovnosť. Jej slovenské základy položila práve Šoltésová už pred vyše sto rokmi. Aj tieto skutočnosti sú súčasťou nášho historického povedomia a účinkovania v Európe – aj vďaka Šoltésovej sa v dnešnej Európe nemusíme cítiť ako chudobní príbuzní, príbuzní chudobní duchom.

Neľahká životná púť

Elena Maróthy-Šoltésová sa narodila 6. januára 1855 v Krupine ako najstaršie dieťa evanjelického farára Daniela Maróthyho. Jej otec bol aktívnym členom skupiny štúrovských básnikov – pod pseudonymom Vrahobor Maškovský publikoval vlastenecké a ľúbostné verše v Orlovi tatranskom, Domovej pokladnici a iných slovenských periodikách. Jej matka Karolína, rodená Hudecová, zomrela, keď mala Elenka dva a pol roka. Jej otec sa zakrátko znova oženil. Detské roky, aj prvé dotyky so školou, prežila Elena v novohradskej Ľuboreči. Prakticky zmýšľajúci rodičia sa snažili, aby okrem základného učiva zvládla maďarčinu a nemčinu – pre život vo vtedajšom Uhorsku nevyhnutné jazyky. Preto ju ako deväťročnú poslali do maďarskej kalvínskej školy v Lučenci a o pol roka neskôr na nemecký ústav vedený Viedenčankou Žanetou Friedlovou. O ďalší rok sa Elena Maróthy mala možnosť zdokonaľovať v nemčine vo Veľkej pri Poprade, kde sa v nej prebudil – na dievča tých čias nebývalý – záujem o knihy a vzdelanie. Do rodiny Maróthyovcov zatiaľ pribudli dve ďalšie deti: brat Ľudovít Michal a sestra Izabella Božena – „Belka“. Najstaršia Elena začala po návrate domov pociťovať odlišný prístup nevlastnej matky, štúdiá sa skončili a jej nezostávalo nič iné, iba sa vyrovnať s novou rolou pomocníčky v domácnosti. Hoci jej otec mal k nej veľmi vrúcny a chápavý vzťah, ako to už v takýchto prípadoch býva, dal prednosť „pokoju v rodine“ pred zohľadnením túžob najstaršej dcéry. Obidvaja rodičia videli šťastie dievčaťa vo vydaji a v živote pre rodinu. Veľkým zážitkom pre mladú Elenku boli cesty s rodičmi a priateľkou Emou Goldpergerovou na augustové slávnosti do T. Sv. Martina, kde sa v roku 1869 zúčastnila aj na založení Živeny – spolku slovenských žien. V roku 1874, v čase likvidácie slovenských gymnázií, sa v Martine zúčastnila na matičnom zhromaždení, ktoré bolo posledným pred jej zatvorením. Tu sa zoznámila aj s oveľa starším „charakterným, slušným, národne uvedomelým“ martinským obchodníkom Ľudovítom Šoltésom, za ktorého sa ako dvadsaťročná vydala 12. januára 1875 a presťahovala sa do Martina – vtedajšieho centra slovenského národného hnutia – kde žila až do svojej smrti v roku 1939. V martinskom prostredí sa od začiatku zapojila do verejnej činnosti, od roku 1880 ako členka výboru a v rokoch 1885 – 1927 ako čelná predstaviteľka spolku Živena. S manželom, s ktorým prežila 40 krásnych i smutných rokov, mali dve deti – Elenku a Ivana, ktoré však zomreli v mladom veku (dcérka Elenka zomrela na tuberkulózu ako osemročná, syn Ivan ako 32-ročný). Nezlomila ju ani smrť manžela, ktorý zomrel štyri roky po Ivanovi.

Medzivojnové obdobie, napriek úmrtiu najbližších i pribúdajúcemu veku, bolo pre Elenu Šoltésovú tvorivým a plodným obdobím. Za aktivity v literárnej, verejnej a sociálnej oblasti sa jej dostalo viacero ocenení. Vysoký vek a choroba oka jej však čoraz menej dovoľovali opúšťať Martin. Po roku 1935 bývala u krstnej dcéry Oľgy Delingovej, neskôr jej svoj dom ponúkla Želmíra Jesenská, neter jej sesternice, v posledných mesiacoch sa o staručkú pani starala aj Anna Kostková-Kukorelliová. Tá takto spomína na 11. február 1939, posledný pozemský deň Eleny Šoltésovej: „Prvý raz v živote vidím unikať dušu, ktorá mi je tak blízka, drahá. Slabo mi zašepká: »Oblok otvor, príde mi návšteva – Vansová príde.« Vyhoviem...“ Elenu Maróthy-Šoltésovú pochovali na martinskom – dnes Národnom cintoríne s veľkou slávou 14. februára 1939.

V zajatí múz

Začiatok spisovateľskej tvorby Eleny MaróthyŠoltésovej spadá do prvej polovice 80. rokov. Na písanie ju „navnadili“ stretnutia s evanjelickým kňazom a básnikom K. Banšellom. V literárnej tvorbe sa Šoltésová snažila o realistické stvárnenie skutočnosti. Písala umelecko-dokumentárnu a fiktívnu prózu, poznačenú romanticko-sentimentálnymi prvkami. Keď si v treťom zošite Slovenských pohľadov z roku 1881 prečítala oznam vyhlasujúci anonymnú súťaž pôvodných slovenských prác, zaslala do redakcie svoju prvotinu Na dedine a vyhrala. V nasledujúcom roku tu uverejnila črtu Prípravky ku svadbe, s verným opisom predsvadobnej atmosféry, zvyklostí a vystihla pocity budúcej manželky. Po smrti dcéry uverejnila v Almanachu Živeny (1885) časť svojho súkromného denníka pod názvom Umierajúce dieťa. Chcela v ňom pravdivo opísať zúfalstvo matky pri strate dieťaťa. S. H. Vajanský nazval jej zámer termínom „boľavý realizmus“ a odsúdil ho ako neestetický. V poviedke V čiernickej škole (1891) sa zamerala na národnostné problémy a ľúbostné vzťahy príslušníkov dedinskej inteligencie.

Koncom 19. storočia sa pustila do spolupráce s českým časopisom Ženský svět, ktorého cieľom bol aj väčší rozvoj kontaktov medzi českými a slovenskými ženami. E. Šoltésová sa spolu s T. Vansovou rozhodla spropagovať a odporučiť časopis slovenským ženám na stránkach Národných novín. Vajanský a Škultéty nemali veľmi chuť ich výzvu uverejniť. Okrem iného zastávali názor, že sú to „darobné veci s tým ženským urovnoprávnením“, podľa ich názoru boli ženy rovnoprávne vo všetkom, čo im patrí a takého ženské časopisy „majú príchuť socialistickú a propagovanie ženskej rovnosti s mužom je i protináboženské“. Reakcia redaktorov primäla E. Šoltésovú k napísaniu veľmi zaujímavej úvahy Potreba vzdelanosti pre ženu, zvlášť zo stanoviska mravnosti. Formuluje v nej premysleným spôsobom názory, ktoré boli na koniec 19. storočia v slovenskom prostredí veľmi smelé. Zazneli medzi nimi aj takéto slová: „Veľká sila ducha sama v sebe, jestli nie sú tam iné vady, nie je ženskosti na ujmu; práve tak ako vrelý a nežný cit, atribút ženskosti neumenšuje, ale zvyšuje cenu práve i najmužnejšieho muža. V novej dobe žena prichádzajúca k sebapovedomiu viní muža, že od vekov k svojmu pohodliu držal ju v istej poddanosti, v hmotnej i duševnej odvislosti a nedospelosti, následkom čoho zakorenili sa jej isté otrocké vlastnosti a v duševnom ohľade vôbec zaostala.“ Vajanský zastával iný názor: „Sila ženy je v jej ženskosti, vo vernom strážení nad závetami rodiny. Ešte i sám Nietzsche, najslobodnejší duch, menuje feminizmus »najohavnejším pokrokom v zošpatení Európy«. Individualizmus zabíja v žene ženskosť, zmŕtvená ženskosť hubí rodinu a na rozvaliny rodín zrumí sa celá spoločnosť rýchlejšie a istejšie, ako veneciánska veža svätého Marka.“

V roku 1894 vydala E. Maróthy-Šoltésová vlastným nákladom dvojzväzkový román Proti prúdu o láske a spoločenských problémoch v hornom Uhorsku v druhej polovici predminulého storočia, ktorý je literárnou realizáciou spisovateľkiných celoživotných ideálov a predstáv o riešení slovenskej národnostnej otázky. Je to druhý slovenský román napísaný ženou – spisovateľkou (prvým bol román Terézie Vansovej Sirota Podhradských z roku 1889). Ústredným problémom je prinavrátenie odrodilého zemana Šavelského slovenskému národu, ktorý pod vplyvom lásky k žene spoznáva svoj vlastenecký omyl. V prózach Prvé previnenie (1896), Popelka (1898) a Za letného večera (1902) podľahla silným idealizačným tendenciám. Po dlhšej odmlke sa k literárnej tvorbe vrátila až roku 1913. Pod titulom Môj syn uverejňovala do 1917 v Živene zápisky zo svojho denníka, ktoré v rokoch 1923 – 1924 vydala ako dvojzväzkovú spomienkovo-reflexívnu knihu Moje deti. Dielo vzbudilo priaznivý ohlas u čitateľov aj kritiky. Z obsahovej i formálnej stránky prinieslo odklon od súvekej konzumnej literatúry a znamenalo prínos v kontexte slovenskej prózy. Subjektívnu až intímnu tému spracovala umelecko-dokumentárnym spôsobom – formou denníkových zápisov, memoárového záznamu a meditácií post rem. Na pozadí obrazov detských bytostí, ich psychického, biologického i sociálneho vývoja vytvorila výrazný autoportrét a zaujímavý dokument o dobe a prostredí, v ktorom žila. Dielo bolo preložené do viacerých európskych jazykov. Svedectvo o sebe podala aj v memoároch Sedemdesiat rokov života (1925), v ktorých zaznamenala spomienky na detské roky a mladosť strávené v Ľuboreči v kruhu rodiny a priateľov.

Nezanedbateľné miesto v rade jej aktivít má publicistika, v ktorej sa vyslovovala k vtedajšiemu spoločenskému dianiu, k otázkam osvety a vzdelávania, zvlášť slovenských žien a dievčat. Vo svojich dielach prezentovala nielen vlastné názory, no tiež opisovala bežný život svojej doby (Slovensko v matičných rokoch a jeho protirečivé prúdy), zachytávala miestne zvyklosti a všímala si postavenie ženy. Miesto idealizmu sa zaoberala verným, až dokumentárnym spôsobom popisovania udalostí. Bola spoluvydavateľkou almanachov Živena, prispievala do mesačníkov pre ženy Dennica a Živena. V časopise Živena povzbudzovala často nesprávne pochopené a zaznávané ženské autorky (Terézia Vansová, Božena Slančíková-Timrava), no taktiež poskytovala svojim takmer neomylným zmyslom pre nové talenty priestor mladým autorom (Ján Smrek, Ľudmila Podjavorinská, Štefan Krčméry). Okrem beletrie sa venovala i písaniu kritických článkov, literárnej kritike, portrétom a recenziám kníh.

Verejné aktivity

Po príchode do Martina sa Elena Maróthy-Šoltésová aktívne zapájala do spolkového a kultúrneho života. Stala sa aktívnou a najvýznamnejšou členkou, podpredsedníčkou (1883) a neskôr predsedníčkou (1894) Živeny, ktorá pokračovala v tradíciách zrušenej Matice slovenskej. Na pôde Živeny rozvinula priekopnícku prácu v organizovaní emancipačného hnutia slovenských žien, dievčenského školstva, časopisectva pre ženy, čím si vydobyla uznanie celej kultúrnej verejnosti a stala sa vedúcou osobnosťou ženského hnutia na Slovensku. Od roku 1885 organizovala finančnú zbierku na podporu nemajetných slovenských študentov, v roku 1887 spoluorganizovala výstavu obrazov Jaroslava Věšína a ľudových výšiviek, už ako predsedníčka spolku Živena nadviazala spojenie s českými ženami a propagovala na Slovensku ich časopis Ženský svět. Príspevkom k riešeniu existenčných otázok slovenských žien bol jej podnet k založeniu výrobného účastinárskeho spolku Lipa (1910), ktorý mal zabezpečovať prácu slovenským ľudovým vyšívačkám a realizovať odpredaj ich umeleckých prác.

Aj po smrti manžela v roku 1915 neprestala byť aktívna a snažila sa napĺňať svoje ciele – presadzovanie vzdelania, práce a uplatnenia slovenskej ženy v spoločnosti. V septembri 1919 bola v Martine otvorená prvá slovenská vyššia škola pre ženské povolania a popri nej aj päťmesačná gazdinská škola. Po celom Slovensku začali vznikať odbory Živeny, ktoré usporadúvali kurzy o domácich a rodinných prácach a sociálno-zdravotnej problematike. Rovnako vo svojich článkoch bojovala za zlepšovanie vzťahu medzi ľuďmi, proti zastaraným názorom o menejcennosti ženy a jej podceňovaniu. Vo vzdelaní videla mravnú zbraň a oporu. Okrúhle 70. Narodeniny v roku 1925 s ňou slávili „živeniarky“ z celého Slovenska, osobným listom ju do svojho letného sídla v Topoľčiankach pozval prezident T. G. Masaryk s dcérou Alicou. V záujme kultúrneho a sociálneho pozdvihnutia slovenskej ženy vyvinula Šoltésová veľké úsilie v oblasti rozvoja dievčenského školstva. Od októbra 1890 uvažovala o možnosti založiť školu pre slovenské dievčatá. V marci 1899 požiadala v mene Živeny uhorské ministerstvo školstva o povolenie založiť slovenskú gazdinskú školu, avšak neúspešne.

Keď v roku 1910 žiadosť zopakovala, uhorská vláda zriadila v Martine štátnu gazdinskú školu s vyučovacím jazykom maďarským. Po vzniku prvej ČSR ju valné zhromaždenie Živeny zvolilo na čelo školského výboru s úlohou založiť vyššiu dievčenskú školu v Martine, ktorú otvorili už v septembri 1919. Pod jej vedením zriadila Živena v rokoch 1919 – 1921 jedenásť jedno-, dvoj- a trojročných rodinných škôl a 35 kurzov. V auguste 1922 bol na jej podnet položený základný kameň budovy Ústavu M. R. Štefánika v Martine, ktorého cieľom bolo pripravovať slovenské dievčatá najmä pre prácu v oblasti sociálnej starostlivosti. Otvorením ústavu (1926) za účasti prezidenta T. G. Masaryka vyvrcholili jej dlhoročné snahy o konštituovanie slovenského dievčenského školstva. Táto škola bola v poradí druhou (po pražskej Vyšší škole sociální péče, ktorá vznikla v roku 1917) špecializovanou vzdelávacou inštitúciou pre sociálne pracovníčky v bývalej ČSR.

Budova Ústavu M. R. Štefánika sa začala stavať roku 1922 podľa návrhov architektov Dušana Jurkoviča a J. Pacla. Na jej výstavbu prispeli aj americkí Slováci. Umiestnili v ňom Župný ústav pre vzdelávanie učiteliek ženských odborných škôl a Župnú dvojročnú školu pre sociálno-zdravotnú starostlivosť. Ich absolventky mali pracovať v nemocniciach, poisťovniach, detských zdravotných staniciach i v Červenom kríži. O vznik školy sa zaslúžila aj Alica Masaryková a z odbornej stránky český školský radca František Mareč. V roku 1928 vznikol plán na postavenie Sociálneho domu v Martine. V tejto budove v súčasnosti sídlia pracoviská Jesseniovej lekárskej fakulty v Martine.

V súčasnosti je spolok Živena dobrovoľná organizácia, založená na demokratických princípoch, združujúca slovenské ženy na zásadách humanizmu, bez rozdielu politickej príslušnosti, vierovyznania a veku. Jej základným poslaním je prispievať k národnému, duchovnému a hmotnému zveľadeniu Slovenska. Vo svojej činnosti sa orientuje najmä na tieto oblasti: výchovno-vzdelávaciu, poradensko-právnu, kultúrno-záujmovú, propagačno-informačnú, sociologicko-psychologickú, sociálno-charitatívnu, spoluprácu s domácimi i zahraničnými organizáciami, podnikateľské a vydavateľské aktivity. Jej činnosť je zameraná na zlepšenie postavenia žien a rodín v spoločnosti.

PaedDr. Peter Jusko, PhD., Doc. PhDr. Ivan Kusý, CSc.

Zdroj: https://www.historickarevue.com/archiv_2007_12_1.html