George Gordon Noël Byron sa narodil

22. januára 1788 sa v Londýne narodil George Gordon Noël Byron, anglický básnik, predstaviteľ romantizmu. Zomrel 19. apríla 1824 v Mesolóngi v Grécku.
Už v druhom ročníku začal Byron vydávať svoje prvé básnické pokusy pod názvom Hours of Idleness (Hodiny nečinnosti). Zbierka mala medzi jeho priateľmi a medzi študentmi veľký úspech, hoci neskôr vyšla v Edinburghu zdrvujúca kritika, ktorá ho veľmi nazlostila. Reakciou na ňu je jeho satira Anglickí bastardi a škótski recenzenti, v ktorej ostro a nespravodlivo kritizoval všetkých významných anglických i škótskych básnikov (Robert Southey, William Wordsworth, Samuel Taylor Coleridge), za čo sa im neskôr ospravedlnil.

Ženy a deti
Spoznal Caroline Lambovú, ženu, ktorá sa do neho zamilovala a prenasledovala ho všade, kam sa pohol, dokonca a i v náznakoch pokúšala o samovraždu, no pre neho bola len jednou z mileniek. Po štyroch rokoch sa stretol so svojou nevlastnou sestrou Augustou, ktorá si s ním, na rozdiel od svojho manžela, dobre rozumela, dokonca až tak dobre, že keď sa jej v apríli 1814 narodila dcéra Elizabeth Medora, bolo veľmi pravdepodobné, že jej otcom bol Byron, ktorý Auguste venoval mnohé zo svojich básní. Začiatkom roku 1815 sa oženil s bohatou dedičkou a nadanou poetkou Annabellou Milbankovou, ich manželstvo však nebolo šťastné. Na rozdiel od Byrona, ktorý zastával názor, že každý z manželov si môže ísť vlastnou cestou, sa rozhodla zachrániť jeho hriešnu dušu, čo sa jej však nemohlo podariť. Byron naďalej udržoval vzťah s mnohými ženami, medzi nimi i s nevlastnou sestrou Augustou, a mal pocit, že ho manželka stále sleduje a obmedzuje. Koncom roka 1815 sa im narodila dcéra Augusta Ada, ale už po mesiaci odišla Annabella k rodičom a požiadala o povolenie k rozluke, s čím Byron musel súhlasiť. Koncom apríla roku 1816 musel Byron kvôli škandálu sprevádzajúcemu jeho rozvod opustiť Anglicko.
Neskôr sa stretol s Claire Clairmontovou, ktorá je sestrou Mary Clairmontovej, vtedy ešte len priateľky mladého anglického básnika Percy Bysshe Shelleyho, s ktorým sa vďaka nej zoznámil, hoci si s ňou neodpustil malý románik. Byron odišiel do Belgicka, kam za nim prišla Claire i so sestrou a Shelleym, a oznámila mu, že je tehotná, no vzťah k nemu to nevylepšilo, ale práve naopak, z jeho záujmu zostala len nechuť. Shelley mu naopak bol sympatický na prvý pohľad. Spolu navštevovali Chillonský hrad, ktorý Byrona inšpiroval k napísaniu básne Chillonský väzeň.

Zo Švajčiarska odišiel najprv do Milána, a odtiaľ cez Veronu do Benátok. Na jar v roku 1818 tam za ním prichádzajú Shelley, Mary i Claire s ich nemanželskou dcérou Allegrou, no Byron bol ochotný sa o dcéru starať, ale jej matku nechcel ani vidieť. V Taliansku Byron spoznal 19-ročnú Terezu, ktorá sa musela vydať za 60 ročného grófa Guiccioliho, a čoskoro sa stala Byronovou milenkou. Tereza po čase požiadala pápeža o rozvod a žila s Byronom. Ten zatiaľ svoju maličkú dcérku Allegru umiestnil do ženského kláštora, a Shelleyovcom napísal, že je to len dočasné.

Straty
Postupne sa zhoršovali aj Byronove vzťahy k jeho vydavateľovi Murrayovi, no napriek tomu ešte vydal dielo Kain, ktoré pobúrilo britskú spoločnosť, pretože sa príliš dotýkalo zažitých konvencií. Posledné spevy Dona Juana a Vidinu sna však už vydal John Hunt.
Na jar roku 1822 dostal Byron správu, že jeho dcéra Allegra ochorela, no hoci jej poslal svojho najlepšieho lekára a Shelleyho, Allegra napokon zomrela. Ešte v lete toho roku zomrel aj Shelley, keď sa plavil na svojej malej plachetnici „Ariel“ cez zátoku Livorna. Toskánska vláda nariadila jeho spálenie.
Nedlho po jeho smrti sa Byron s Terezou presťahovali do Janova. Tam pracoval na ďalších spevoch Dona Juana, ale v hĺbke duše cítil, že jeho dni v Taliansku sa končia. Nechcel Tereze ublížiť, ale svoj ďalší život tam si už nedokázal predstaviť, hoci sa nechcel vrátiť ani do Londýna. V roku 1823 sa vážne zaoberal prípravami na pomoc gréckemu povstaniu proti tureckej nadvláde. Začal konať ako politik a diplomat. Keď pristál pri Mesalóngine, priviezol strelivo, lieky i peniaze pre vojakov. O svojom osude si nerobil nijaké ilúzie, prišiel do Grécka zomrieť. Predstavoval si, že zomrie v boji, no vo februári 1823 dostal záchvat podobný mŕtvici. Niekoľko dní na to prechladol a - napriek úsiliu lekárov - zomrel (podľa niektorých zdrojov zomrel na maláriu alebo reumatickú horúčku). Ostala po ňom len jeho nesmrteľná poézia a povesť večného tuláka a rebela.

Tvorba
Byronova poézia sa vyznačuje revolučným duchom, odráža silné citové zážitky, sústreďuje sa na vnútorný svet hrdinu trpiaceho hlbokou melanchóliou. Byronov hrdina pohŕda konvenčnou morálkou, obhajuje spravodlivosť a je pomstiteľom bezprávia. Túžba jeho hrdinov po slobodnom vývoji človeka, túžba utiecť a zároveň aj odhodlanie zúčastniť sa národnooslobodzovacích bojov je pre neho charakteristická rovnako ako búrliváctvo, krajný individualizmus, boj za slobodu národov, titanizmus (hrdina sa cíti silný niesť zodpovednosť za premenu spoločnosti). Romantický hrdina je pre autora prostriedkom na vyjadrenie vlastných názorov a pocitov. Autor sa so svojím hrdinom otvorene stotožňuje. Dielo sa tak stáva romantickou sebavýpoveďou spisovateľa. Aj pri zobrazovaní hrdinov sa zameriaval na vykresľovanie ich duševných stavov. Jazyk literárneho diela obsahuje prvky hovorovej reči, lebo do literatúry boli uvádzané postavy z nižších spoločenských vrstiev. Pokúšal sa prebudiť národné povedomie, preto často vychádzal z minulosti národa. Bohatý prameň podnetov nachádzal spolu s romantikmi v ľudovej slovesnosti. Je tvorcom básnickej poviedky, ktorá okrem deja obsahuje vlastné úvahy a básnikove city. Jej vplyv sa prejavil v slovanskej literatúre (u nás je to napr. Janko Kráľ, Ján Botto, v českej literatúre napr. Karel Hynek Mácha).
 

Dielo
Poézia

•     1807 - Hodiny nečinnosti (Hours of Idleness), prvotina, básnická zbierka
•     1809 - Anglickí bardi a škótski recenzenti (English Bards and Scotch Reviewers)“, satirická báseň
•     1816 - Pieseň pre ludditov (Song for the Luddites), báseň je výrazom rozhorčenia robotníkov proti vykorisťovaniu
•     1813 - Džaur (The Giaour), poéma
•     1813 - Nevesta z Abydu (The Bride of Abydos), poéma
•     1814 - Korzár (The Corsair), poéma
•     1814 - Lara, poéma
•     1816 - Parisina, poéma
•     1816 - Chillonský väzeň (The Prisoner of Chillon), báseň preniknutá túžbou po slobode
•     1816 - Obliehanie Korintu (The Siege of Corinth), poéma
•     1818 - Beppo, básnická poviedka
•     1819 - Mazeppa, poéma kritizovaná najmä pre náboženský skepticizmus
•     1823 - Ostrov (The Island) , satirická skladba inšpirovaná veronským kongresom
•     1823 - Bronzový vek (The Age of Bronze)

Filozofické básne

•     1821 - Kain (Cain) - filozofická hra
•     1817 - Manfréd (Manfred) - filozofická hra, kde Manfréd, žijúci na svojom hrade vo švajčiarskych Alpách o polnoci využije svojich tajomných duševných schopností a privolá vesmírnych duchov, tí mu ponúknu dlhý vek a silu. To Manfréd odmieta a žiada duchov, aby mu dali zabudnutie, takú moc však nemajú, a tak mu vyčaria prekrásnu ženu. Manfréd omdlieva, je prenesená kliatba a potom hlboko preciťuje údel človeka.

Lyrika

•     1815 - Hebrejské melódie (Hebrew Melodies), krátka zbierka lyrických básní
•     1816 - Sen (The Dream) , báseň
•     1816 - Childe Haroldova púť, dielo začína ako satira na rytierske romány a pokračuje ako básnikov denník z jeho ciest
•     1818 - 1820 - Don Juan, nedokončený veršovaný satirický román (epos), v ktorom sprevádza hrdinu po celom svete

Divadelné hry

•     1821 - Marino Faliero, dóža benátsky (Marino Faliero, Dodge of Venice)
•     1821 - Dvaja Foscariovci (The Two Foscari)
•     1822 - Werner, tragédia
•     1821 - Sardanapal (Sardanapalus)
•     1822 - Nebo a zem (Heaven and Earth)
•     1817 - Tassov žalospev (The Lament of Tasso) , dramatický monológ o básnikovi, ktorý sa zaľúbil do Leonory d’Este
•     1824 - Premena mrzáka (The Deformed Transformed), nedokončená tragédia
•     Danteho proroctvá (The Prophecy of Dante) , dramatický monológ

Zdroj: wikipedia.org