Henry Graham Greene

3. apríla 1991 vo Vevey v Švajčiarsku zomrel Henry Graham Greene, jeden z najvýznamnejších románopiscov 20. storočia. Písal tiež poviedky, eseje, divadelné hry, scenáre, literárne a filmové kritiky. Nejaký čas pracoval ako novinár a určitú dobu bol dokonca zamestnancom ministerstva zahraničných vecí a agentom britskej tajnej služby. Jeho príbehy kombinujú epiku s morálnymi a náboženskými otázkami z neortodoxne katolíckej perspektívy. Témy jeho diel majú spoločného menovateľa v hlbokom, večne pochybujúcom, najmä však v oslobodzujúcom básnickom pohľade na človeka z hľadiska spisovateľovho základného atribútu ľudstva – svedomia. Preto je tiež označovaný ako Dostojevský 20. storočia. Narodil sa 2. októbra 1904 v Berkhamstede v grófstve Hertfordshire v Anglicku.

Dielo

Dielo Grahama Greena je veľmi rozsiahle. Anglické vydania obsahujú 26 románov, okolo 15 poviedkových súborov (počítajúc do toho i kompilácie), kolekcie divadelných hier a filmových scenárov, rozsiahlu zbierku esejí a kritík, súbory novinárskych článkov a jednu básnickú zbierku. O spisovateľovi bolo v angličtine napísaných a vydaných viac než 20 biografických diel rôznych autorov.

Charakteristika

Greenove príbehy sú typické viacerými rovinami, obsahujúce často dobrodružné, detektívne či politické témy na svojom povrchu, dominujú však filozofické a mravné, respektíve náboženské dilemy v konfrontácii osobnej, hlboko ľudskej a praktické sféry vnútorného sveta postav so suchosťou, akademickosťou a neživotnosťou teórie či prísneho dogmatu. Príbeh môže stáť sám o sebe ako román či poviedka, napriek tomu však (a to je autorovou špecialitou) vždy akoby medzi riadkami rieši problémy epiku ďaleko presahujúce. Horný dej príbehu i jeho lokalizácia je teda len javiskom pre ústrednú hru, ktorou je psychologická dráma jedinca. Graham Greene sám rozdeľoval svoje knihy na tzv. „vážne“ a „entertainments“ (zábavné), avšak len u máloktorých z nich by sme nenašli tohto základného činiteľa, teraz už zmienený vnútorný pohľad. Touto, úplne originálnou technikou písania dospel do pozície autora, ktorého zásadným pohľadom je pohľad neortodoxného katolíka na mravnú podstatu správania svojich hrdinov, kde polemizuje s cirkevnou dogmou, postaviac sa jednoznačne za inštitút ľudské vedomie presahujúcej spravodlivosti a milosrdenstva (ilustratívny je v tomto zmysle motto (a v jeho duchu vedený obsah) vynikajúceho románu Brightonská skala: „Between the stirrup and the ground, he mercy asked and mercy found“, teda „Už v páde, nohou ešte v strmeni, prosil o odpustenie a dostal ho“). Greenovým prostredím, je prostredie zúfalstva a opustenosti ľudského jedinca, prostredie samovražedných tendencií a paradoxov kresťanskej viery. Greene pohŕda okázalou svätosťou rovnako ako ignoranciou, prehovoriac napr. ústami hlavného aktéra jednej z jeho poviedok „schopnosť sebaklamu a bezbrehého optimizmu ma napĺňa väčším zúfalstvom než beznádej“. Jeho postavy sú váhajúce, večne pochybujúce bytosti, často trýznené úzkosťou a plné strachu, niekedy vyvrhnuté alebo pokryteckou spoločnosťou odsúdené ako amorálne či zbabelé (paralela s Dostojevským sa ponúka). Ich skutočná tvár je skrytá a zjavuje sa nám z hľadiska autorovho pohľadu do ich duše a ich vnútorného vzťahu k Bohu. Ako uviedla vo svojej práci o autorovi nemecká spisovateľka Gertrud von Le Fortová, „Greenovo dielo je prekvapujúce ešte v širšom merítku, pretože k tomuto výkladu nedochádza na poli teologickom či morálne teologickom, ale postihuje vlastné jadro tejto ťažkej problematiky, ktorá (aspoň pre katolíka) tkvie vo vzťahu medzi básnictvom a teológiou.“

Autor v. kritika a inštitúcie

Greenov pohľad je logicky vzdialený materialistickému chápaniu človeka, preto len ťažko sa mohol dočkať ocenenia u kritikov, neorientujúcich sa v „osídlach“ viery. Preto býva označovaný raz za realistu, inokedy zase za „posledného existencialistu“. Akademická kritika mu tiež dokonca vyčítala prílišnú jednoduchosť jeho postáv, čo môže byť dôsledkom jeho metódy, kedy je možné dobre vidieť len príbeh sám o sebe a je len na čitateľovi, či je ochotný či schopný nechať sa vtiahtnuť do jeho vnútornej podstaty. V skutečnosti sa práve v tomto spôsobe práce skrýva Greenove čaro a originalita. Greene sám v jednom rozhovore komentoval svoj postoj ku kritikom, kedy na otázku „Čo hovoria na Vaše diela kritici, ktorí ni sú veriacimi?“, odpovedal: „Nie sú otrasení, neprejavujú žiadne pohnutie, sú indiferentní, a to i tí najinteligentnejší – obávam sa, že sú kresťanskému pohľadu na človeka vzdialení natoľko, že do neho nemôžu preniknúť“. Na druhú stranu katolícka kritika mu tiež nebola niekedy príliš naklonená, napr. román „Honorárny konzul“ bol označený za zmes starovekého manicheizmu a deformovaného novotomizmu Pierra Teilharda de Chardin. Greene však nebol nikdy suchý filozof, jeho postavy sú z mäsa a kostí a čelia rôznym životným príbehom, na ktoré možno len ťažko aplikovať nejakú teóriu. Nie je bez zaujímavosti, že Greene mal veľké problémy s katolíckymi inštitúciami a jeho román Moc a sláva mal byť dokonca v roku 1953 zakázaný. Len vďaka ochrannej ruke londýnskeho kardinála Newmana, sa tak nestalo (vo svojej knihe „Úniky“ sa však autor zmieňuje, že inštitucionálne kniha zakázaná nemala byť – išlo snáď len o ojedinelý názor jedného biskupa, pápež bol opačného názoru. Dokonca sa v knihe dá najsť doklad, že pápež Greenove knihy čítal – nie z úradných dôvodov, ale pre potešenie). Greenov postoj je v tomto smere demonštrovaný slovami jednej z jeho postáv v románe Jadro veci: „Cirkev pozná všetky pravidlá, ale nevie, čo sa deje v jedinom ľudskom srdci“. Hoci bol označovaný za katolíckeho spisovateľa, vždy vehementne oponoval: „Nie som katolícky spisovateľ, som len spisovateľ, ktorý je súčasna katolík.“ Niekoľkokrát bol navrhnutý na Nobelovu cenu, nikdy ju však nezískal.

Filmové spracovanie diel

Väčšina Greenovych románov bola sfilmovaná, autor sám však postupne takmer všetky snímky odsúdil ako povrchné, zjednodušujúce a zavádzajúce, hoci sa zo začiatku k filmovým adaptáciám svojich prác staval viac než pozitívne a napr. jeho scenár k spracovaniu The Third Man, ktorý napísal s Carolom Reedom, vyhral prvú cenu na festivale v Cannes v roku 1949. Znechutenie z filmových podôb svojej tvorby dáva nepriamo najavo v románoch (napr. Koniec dobrodružstva či Tichý Američan) a vyjadruje sa k ním i priamo so sebe vlastným sarkazmom v autobiografických textoch (najviac ho popudila hollywoodska verzia Moci a slávy, ktorú vyhlásil za gýč).

Poézia

•     Babbling April, 1925

Romány

•     Človek v človeku (The Man Within), 1929, film 1947
•     Zmysel činu (The Name of Action), 1930
•     Čo sa šepká po zotmení (Rumour at Nightfall), 1931
•     Vlak do Istanbulu (Stamboul Train), 1932, film 1933
•     It's a Battlefield, 1934
•     Som Angličan (England Made Me), 1935, film 1972
•     Revolver na predaj (A Gun For Sale), 1936, film 1942
•     Brightonská skala (Brighton Rock), 1938, film 1947
•     Moc a sláva (The Power and the Glory), 1940 – najslávnejšie, výpoveďou i umeleckým spracovaním zásadné dielo
•     Tajný kurier (The Confidential Agent), 1939, film 1945
•     Ministerstvo strachu (The Ministry of Fear), 1943, film 1944
•     Jadro veci (The Heart of the Matter), 1948, film 1953
•     The Third Man, 1949, zfilmováno 1949
•     Koniec dobrodružstva (The End of the Affair), 1951, film 1954
•     Tichý Američan (The Quiet American), 1955, film 1958
•     Loser Takes All, 1955, film 1956
•     Náš človek v Havane (Our Man in Havana), 1958, film 1961
•     Vyhasnutý prípad (A Burnt Out-Case), 1961
•     Komedianti (The Comedians), 1966, film 1967
•     Cesty s tetou (Travels With My Aunt), 1969, film 1972
•     Honorárny konzul (The Honorary Consul), 1973, film 1983
•     Ľudský faktor (The Human Factor), 1978, film 1979
•     Pištoľ na predaj Podnázov: Doktor Fischer zo Ženevy alebo Bombový večierok (Dr. Fisher of Geneva or The Bomb Party), 1980
•     Monsignor Quijote (Monsignor Quixote), 1982, film
•     Desiaty muž (The Tenth Man), 1985
•     The Captain and the Enemy, 1988

Súbory poviedok

•     Suterén / Kosa na kameň (Twenty-One Stories), 1954
•     Vedomie skutočnosti (A Sense of Reality), 1963
•     Požičiate nám manžela? a iné príbehy zo sexuálneho života (May We Borrow Your Husband? and Other Comedies of the Sexual Life), 1967
•     The Portable Graham Greene, 1973
•     The Last Word And Other Stories, 1990
•     The End of the Party, 1992
•     Complete Short Stories – kompilácia všetkých Greenových poviedok, 2005

Hry a scenáre

•     The New Britain, 1940
•     The Fallen Idol, 1948 (s Lesley Stormom a Williamom Templetonom)
•     The Third Man, 1949, (s Carolom Reedom)
•     The Living Room, 1953
•     The Stranger's Hand, 1954 (s Guyom Elmesom a Giorgiom Bassanim)
•     The Potting Shed, 1957
•     The Complaisant Lover, 1959
•     Carving A Statue, 1964
•     Alas, Poor Maling, 1975
•     The Return of A.J.Raffles, 1975
•     The Great Jowett, 1980
•     Yes and No, 1983
•     For Whom the Bell Chimes, 1983

Hry vyšli v knižnom komplete ako Collected Plays v roku 2002.

Zdroj: wikipedia.org