Pre svoje politické postoje mal osemnásť rokov problémy so zamestnaním i s publikovaním. Každý list mu prišiel otvorený, balíky tiež. Jeho manželka spomína: „Bolo jasné, že ho sledujú, ale v podstate nevedel prečo. Museli sa zošrotovať všetky jeho knihy. Ivan bol typ človeka, ktorý si svoj názor povedal. A tak si veľmi znepriatelil ľudí. Najmä nadriadených, samozrejme." „S jeho menom nebol spojený priamy zákaz publikovať," vysvetľuje liptovská poetka Anna Ondrejková, „otvorený zákaz bol na Slovensku skôr zriedkavosťou. Možno by otvorený zákaz bol čistejší. Možno by ho človek ľahšie uniesol. Bolo by to pomenované, bola by to výzva. Čo sa dialo bola skôr akási čudná, lepkavá záležitosť. Neurčitá a zároveň deprimujúca, hrozivá a zničujúca."
V novembri 1989 patril Ivan Laučík k hlavným predstaviteľom hnutia Verejnosť proti násiliu v Liptovskom Mikuláši. „Vtedajší stranícki úradníci boli poskrývaní v tme kancelárií. Horlivo prevracali kabáty. Mnohí ani nevyliezli z tepla obývačiek medzi ľudí. Vyčkávali. V tých dňoch chodil Ivan medzi ľudí, po dedinách, na družstvá, do podnikov. Vysvetľoval myšlienky revolúcie," hovorí novinár Martin Droppa.
Bol spoluorganizátorom prvých slobodných, demokratických volieb a poslancom Slovenskej národnej rady. V tom období bol veľmi vyťažený, ale aj napriek tomu si našiel čas na stretnutia v literárnom klube pri knižnici G. F. Belopotockého v Liptovskom Mikuláši. Debaty boli búrlivé, názory rôznorodé. „Neraz nastala situácia, keď už niektorí strácali sebakontrolu," vysvetľuje básnik Ivan Repček, „Ivan dokázal situáciu dostať späť do normálu. Spomínam si na jeho hlas a celkový prejav. Ani v tých najkritickejších fázach som ho nepočul zvýšiť tón. Vždy z neho vyžaroval pokoj. Jednu takúto debatu sme spoločne uzatvárali myšlienkou: Každý dnes hovorí, že sa chce mať lepšie, ale nikto ešte nepovedal, chcem byť lepší."
Keď začal učiť, bola to pre neho úľava. Vždy sa na hodiny svedomito pripravoval. Každý deň si učivo pozrel a robil poznámky. Jeho študenti o ňom hovoria: "Najviac mi v pamäti utkvelo, ako na dejepise skúšal moju spolužiačku a tá sa samozrejme nič neučila. P. p. Laučík ju najskôr naťahoval ako vrece zemiakov, potom ju držal dole hlavou a nakoniec ju dal ľahnúť na lavicu, pretože si myslel, že sa učila poležiačky. Vraj sa jej to takto všetko obnoví v pamäti. " „U nás doma manželka spomína lyžiarsky výcvik, kde im bol Ivan inštruktorom. Družstvá nemali zaužívané čísla, ale volali sa podľa zvierat. Spomínaný je veršík: ,,Lastovičky, svište, náhlia sa na nástupište." Ani tu v sebe nezaprel básnika." Bol pre mladých ľudí vzorom. Niekoľkých študentov zo strednej lesníckej školy dokonca tak ovplyvnil, že sa rozhodli študovať slovenčinu.
Posledné roky života bol unavený a tešil sa do dôchodku. Predstavoval si, že bude cestovať. Zaujímavé je, že pred smrťou, 12. mája 2004 nad ránom, ešte stihol dokončiť opravu maturitných prác a zahasiť svoju poslednú cigaretu.