Ján (Johann) Still

*26.01.1805 — +23.01.1890

No­vo­les­nian­sky uči­teľ, po­ľov­ník na kam­zíky, vy­hľa­dá­vaný hor­ský vodca, častý sprie­vodca tu­ris­tov na Ger­la­chov­ský štít — Ján Still (čí­taj Štyl) — po­chá­dzal z roľ­níc­kej ro­diny. Cho­dil do ľu­do­vej školy a popri tom už v det­skom veku po­má­hal ro­di­čom pri roľ­níc­kych prá­cach. Ur­čite to bol ši­kovný, bys­trý a usi­lovný chla­pec, pre­tože ďal­šie vzde­la­nie sa mu po­da­rilo zís­kať sa­moš­tú­diom. V čase jeho mla­dosti exis­to­valo to­tiž len málo vzde­lá­va­cích ús­ta­vov pre uči­te­ľov; je­diný na Spiši, a vlastne i na Slo­ven­sku a v Uhor­sku fun­go­val od roku 1819 v Spiš­skej Kapitule.

Jeho brat Pa­vol Still (1816–1886) bol ka­to­líc­kym fa­rá­rom a pô­so­bil v Ru­žom­berku, Kež­marku, Le­voči a vo Vy­šných Re­pa­šoch. V Le­voči sa za­slú­žil o zve­ľa­de­nie svä­tyne na Ma­rián­skej hore.

Ján Still sa 18. no­vem­bra 1826 ože­nil s Má­riou Gell­ho­fo­vou, ro­dáč­kou z Veľ­kej. Z ich man­žels­tva sa na­ro­dili štyri deti. Syn Ján Still ml. (1828–1873) pô­so­bil na via­ce­rých mies­tach ako ka­plán a od roku 1861 ako ka­to­lícky fa­rár v Len­daku, kde vo veku 45 ro­kov pod­ľa­hol epi­dé­mii cho­lery. Dcéry Má­ria Te­ré­zia (*1833) a Ka­ro­lína (*1840) sa ne­vy­dali, po­má­hali ako gaz­diné v Spiš­skej Ka­pi­tule. Ju­liana Amá­lia (*1837) ako je­diná zo Stil­lo­vých po­tom­kov za­bez­pe­čila po­kra­čo­va­nie rodu. Vy­dala za uči­teľa Gell­hofa, ne­skor­šieho ria­di­teľa školy vo Veľ­kom Slavkove.

Ján Still na­stú­pil v roku 1828 na svoje prvé uči­teľ­ské miesto v kež­mar­skej škole. Od roku 1832 učil na ka­to­líc­kej škole v No­vej Les­nej. Stil­lovci boli spiš­skí Ne­mci, a Ján (t.j. Jo­hann) Still teda ovlá­dal ne­mčinu, ale sa­moz­rejme i slo­ven­činu a ma­ďar­činu. Učil v ne­mec­kej škole, pre­tože Nová Lesná bola v 19. sto­ročí osíd­lená pre­važne spiš­skými Nemcami.

Uči­teľ­ské miesta boli však v tom čase veľmi slabo pla­tené. Still, hoci pô­so­bil ako uči­teľ tak­mer 60 ro­kov, do­stá­val plat, ktorý sa po­do­bal skôr al­mužne. Či­nil 30 zla­tých v ho­to­vosti plus ne­jaké na­tu­rá­lie. Aby mo­hol uži­viť svoju päť­člennú ro­dinu, mu­sel po­dobne ako iní uči­te­lia hľa­dať ďal­šie mož­nosti príjmu. In­ten­zívne sa ve­no­val poľ­no­hos­po­dár­skym prá­cam, pri kto­rých mu bola dob­rou po­moc­níč­kou man­želka. Ta­transká flóra mu po­sky­to­vala veľmi dobré mož­nosti chovu včiel. Mal rád i hudbu a bol čle­nom po­pu­lár­nej sku­piny Lock, ktorá hrá­vala pri roz­lič­ných sláv­nost­ných prí­le­ži­tos­tiach, na svad­bách, bá­loch, ale i na poh­re­boch v ši­ro­kom okolí. K ved­ľaj­ším zdro­jom príjmu Stilla pat­rilo i hor­ské vodcovstvo.

Vy­soké Tatry po­znal veľmi dobre, a tak si ho tu­risti radi vy­be­rali ako hor­ského vodcu. Ve­deli, že sa naňho môžu spo­ľa­hnúť. Dô­le­žitý bol i fakt, že ovlá­dal ja­zyky a mo­hol spre­vá­dzať i ne­mecky a ma­ďar­sky ho­vo­ria­cich turistov.

Vý­stupy na Lom­nický štít a na Ger­lach ne­pre­bie­hali vždy hladko. Vý­let sa zväčša za­čal za pek­ného po­ča­sia, ale, ako to už v ho­rách býva, sotva vy­šla spo­loč­nosť vyš­šie, ob­loha sa za­tiahla a búr­kové mraky ne­veš­tili nič dobré. Blesky a hromy pre­tí­nali ob­lohu, tu­ris­tov bi­čo­val dážď. I v ta­kejto ne­po­hode si Still do­ká­zal za­cho­vať chladnú hlavu a za­vtip­ko­vať, hoci jeho kli­enti mali často strach: „Pán sprie­vodca, ud­rela naša po­sledná ho­dina.“ Still na to: „Naša po­sledná ho­dina je ešte ďa­leko. Toto je len malá skúška, aby si pan­stvo lep­šie za­pa­mä­talo túto par­tiu. Ja som tu už toho pre­ská­kal veľa, a bez ne­hody. Tá troška búrky člo­veka len zocelí.“

Ján Still mi­lo­val Vy­soké Tatry a je po­va­žo­vaný i za pr­vého po­ko­ri­teľa naj­vyš­šieho ta­trans­kého štítu Ger­la­chu, ke­dysi na­zý­va­ného Štít Fran­tiška Jo­zefa (2655 m n.m.).

Ger­lach však v 18. sto­ročí a v pr­vej po­lo­vici 19. sto­ro­čia ne­vní­mali vte­dajší bá­da­te­lia ako naj­vyšší štít Vy­so­kých Ta­tier. Ako uvá­dza ta­transký his­to­rik Ivan Bo­huš st., me­ra­nia výšky ští­tov majú za­čia­tok roku 1763, keď vie­den­ský dvor na­ria­dil tzv. jo­ze­fín­ske ma­po­va­nie, čiže kar­to­gra­fické spra­co­va­nie ce­lej habs­bur­skej mo­nar­chie. Usku­toč­ňo­vali ich vtedy vo­jen­skí me­rači pod ve­de­ním Wal­daufa a Fle­is­chera, ale ich vý­sledky ne­boli pub­li­ko­vané. Bra­ti­slav­ský his­to­rik a geo­graf zrejme na zá­klade ich me­raní v roku 1780 v diele Geog­rap­hie des König­re­ichs Un­garn uvie­dol, že naj­vyš­ším ští­tom ce­lých Ta­tier je Kri­váň. K ta­kému is­tému zá­veru do­spel v roku 1788 i bra­ti­slav­ský mi­ne­ra­lóg Ján Fich­tel, ktorý výšku Kri­váňa od­ha­dol na 3800 m n.m. An­glický ces­to­va­teľ Ro­bert To­wn­son po­va­žo­val za naj­vyšší štít Ta­tier Lom­nický štít. Ani vedci v 19. sto­ročí, me­dzi nimi i známy švéd­sky bo­ta­nik Göran Wah­len­berg, ne­ur­čili výšku ta­trans­kých vr­cho­lov správne. Ako naj­vyšší uvá­dzali Lom­nický alebo Ľa­dový štít. Ger­lach svo­jou výš­kou fi­gu­ro­val až na štvr­tom mieste. V ro­koch 1837 a 1838 ro­bil me­ra­nia ta­trans­kých ští­tov Ľu­do­vít Gre­i­ner, ria­di­teľ jel­šav­skej Les­nej správy ko­bur­gov­ského veľ­kos­tatku. Až on správne zis­til, že naj­vyš­ším ští­tom Ta­tier je Ger­lach. Ve­rej­nosť však Gre­i­ne­rovu pravdu vtedy ne­pri­jala, pre ňu boli ešte dlho naj­vyš­šími štítmi Lom­nický, Ľa­dový štít a Kri­váň. Na­po­kon bolo pr­ven­stvo Ger­la­chov­ského štítu pri­jaté a uznané až v 70. ro­koch 19. storočia.

Ján Still za­čal do hôr ur­čite cho­die­vať ako mladý člo­vek. Do No­vej Les­nej pri­šiel v roku 1832, mal vtedy 27 ro­kov. Via­cerí au­tori uvá­dzajú, že na Ger­la­chov­ský štít vy­stú­pil už v roku 1834 a po­va­žujú ho za pr­vého zná­meho člo­veka, ktorý stál na jeho vr­chole. Na tejto túre sa zú­čast­nil spolu so svo­jím švag­rom Gell­ho­fom, sta­vi­te­ľom z Veľ­kej, Mar­ti­nom Ur­ba­nom Spitz­kop­fom, mly­ná­rom z No­vej Les­nej, a s dvoma ďal­šími ne­zná­mymi lov­cami kam­zí­kov. V roku 1834 však ešte ne­exis­to­val ni­jaký spo­lok, ktorý by evi­do­val hor­ské vý­stupy, a na Spiši vtedy ani ne­vy­chá­dzali pe­ri­odiká, ktoré by túto uda­losť zdo­ku­men­to­vali. Po­dobné ak­ti­vity vznikli až o nie­koľko de­sia­tok ro­kov ne­skôr a priamo sú­vi­seli s roz­vo­jom ta­trans­kých osád.

V roku 1871 bola do­kon­čená vý­stavba pod­ta­trans­kého úseku košicko-bohumínskej že­lez­nice a Pop­rad sa stal brá­nou do Ta­tier. Do­vtedy bol vý­cho­dis­kom “ta­tierch­ti­vých” tu­ris­tov Kež­ma­rok. Ako uvá­dza I. Bo­huš st., v 70. ro­koch 19. sto­ro­čia sa veľmi zin­te­zív­nil kon­takt Ta­tier so sve­tom. Vla­kom pri­chá­dzali hos­tia, v blíz­kosti Sta­rého Smo­kovca vy­rás­tol Nový Smo­ko­vec a po­stupne vzi­kali ďal­šie osady od Štr­b­ského Plesa až po Ta­transkú Kot­linu. Tu­risti po­ža­do­vali služby na úrovni, oby­va­teľ­stvo pod­ta­trans­kých de­dín hľa­dalo mož­nosti zá­robku, ok­rem iného i ako sprie­vod­co­via tu­ris­tov. Hor­ských vod­cov bolo po­trebné zjed­no­tiť, dať im pat­ričný vý­stroj, evi­do­vať ich služby. A tak vznikla a zre­a­li­zo­vala sa myš­lienka tu­ris­tic­kého spolku, kto­rého cie­ľom bolo tu­ris­tické sprí­stup­ne­nie a pro­pa­gá­cia Kar­pát a hlavne ich cen­trál­nej časti, to jest Vy­so­kých Ta­tier. Pros­tried­kom k tomu boli spo­ločné stret­nu­tia, schô­dze, ve­decké kon­fe­ren­cie, vy­dá­va­nie tu­ris­tic­kej a od­bor­nej tlače, zlep­še­nie do­prav­ných po­me­rov, vý­stavba ciest, tu­ris­tic­kých chod­ní­kov a chát, sta­rost­li­vosť o orien­tačné po­môcky, or­ga­ni­zá­cia a vý­cvik hor­ských vodcov.

V tom čase sa i Still stal re­gis­tro­va­ným hor­ským vod­com. A hoci bol už vo vyš­šom veku, na­ďa­lej sa ve­no­val sprie­vod­cov­stvu. Vo­die­val najmä na Lom­nický štít a na Ger­lach. Ako uvá­dza I. Bo­huš st., do­lo­žené sú na­prí­klad jeho na­sle­dovné vý­stupy na Ger­la­chov­ský štít:

• 1872 — spre­vá­dza­nie prus­kého vy­so­koš­ko­láka Fran­tiška Holsta
• 1872 — vý­stup so zná­mym ho­ro­lez­com Mó­ri­com Dé­chym, ktorý lie­zol i v Himalájach
• 1874 — spre­vá­dza­nie do­centa Te­odora Ste­in­berga a Huga Elsnera

Still v týchto ro­koch nie­len sám vo­die­val, ale sta­čil sa ešte po­sta­rať i o na­stu­pu­júcu ge­ne­rá­ciu hor­ských vod­cov. Za sprie­vod­cov na naj­vyšší ta­transký kon­čiar vy­cvi­čil i ďal­ších No­vo­les­ňa­nov — Sa­mu­ela Hor­vaya a Mar­tina Spitz­kopfa. Ako se­dem­de­siat­je­den­ročný vy­ko­nal na vte­daj­šie časy od­vážny a chýrny pr­vo­vý­stup na Pro­stredný hrot spolu s ban­skoš­tiav­nic­kým le­ká­rom Té­rym a ria­di­te­ľom Sta­rého Smo­kovca Sch­war­zom. Na Lom­nický štít vy­stú­pil Still ako sprie­vodca tu­ris­tov deväťdesiatdeväťkrát!

Za jeho zá­sluhy v ob­lasti škols­tva a za vy­ni­ka­júce vý­sledky v os­tat­ných ob­las­tiach, kto­rým sa ve­no­val, teda aj za hor­ské vod­cov­stvo vo Vy­so­kých Tat­rách, bol oce­nený aj z naj­vyš­ších miest. Pri prí­le­ži­tosti osláv jeho päť­de­siat­roč­ného pô­so­be­nia v uči­teľ­ských služ­bách mu v roku 1882 rakúsko-uhorský ci­sár Fran­ti­šek Jo­zef I. ude­lil Strie­borný kríž za ce­lo­ži­votné zásluhy.

Zo­mrel vo veku 85 ro­kov v No­vej Les­nej. Na po­sled­nej ceste ho prišli ako známu osob­nosť od­pre­va­diť ok­rem blíz­kych prí­buz­ných i všetci oby­va­te­lia de­diny, mnohí uči­te­lia, ka­to­lícki i evan­je­lickí kňazi z bliž­šieho i ďal­šieho oko­lia a mnoho iných zná­mych ľudí pod­ta­trans­kého kraja, píše sa v do­bo­vých periodikách.

Po­cho­vali ho na čest­nom mieste, v pros­triedku no­vo­les­nian­skeho cin­to­rína pri hlav­nom kríži, kde do­dnes od­po­číva spolu so svo­jou manželkou.

V roku 1995 bola Já­novi Stil­lovi pri prí­le­ži­tosti 680. vý­ro­čia pr­vej pí­som­nej zmienky o obci, od­ha­lená pa­mätná do­ska a na jeho po­česť sa po­čnúc týmto ro­kom kaž­do­ročne koná Me­mo­riál Jána Stilla.

(Spra­co­vané podľa ar­chív­nych do­ku­men­tov a li­te­ra­túry o Vy­so­kých Tat­rách)
Mgr.Iveta Kon­trí­ková, PhD.

Mgr.Iveta Kontríková, PhD.; 2. August 2004

https://www.novalesna.sk/2004/08/jan-johann-still/