Za poloslepým pirátom krásy chodili na važeckú faru aj eštebáci

Až dvadsaťštyri dioptrií musel používať  básnik Janko Silan. Napriek vážnym problémom so zrakom jeho básnická tvorba kulminovala. V roku 1948 mu vyšla zbierka Úbohá duša na zemi, ktorá vyvolala živý ohlas u čitateľov.

Manželia Gočovci sa veľa rokov starali o chod fary, Janka Silana dôverne poznali a vydali o ňom aj písomné svedectvo.
Foto: ŠTEFAN PACKA

VAŽEC. Žiaľ, pofebruárový komunistický režim nasadil tvrdý protináboženský kurz. Kňazi boli prenasledovaní. Predstavitelia katolíckej moderny nemohli publikovať ani v Katolíckych novinách. Dlhých dvadsať rokov nemohol svätec slovenskej poézie, ako ho v roku 1981 nazval básnik Karol Strmeň, uverejňovať svoje diela.

Pre nezmieriteľný postoj k vládnucej komunistickej ideológii ho prenasledovala a kontrolovala Štátna bezpečnosť. Na važeckú faru, kde v tom čase pôsobil, často zavítali príslušníci ŠtB, aby ho presviedčali, ponižovali a všemožne mu sťažovali život.

Janko Silan na važeckej fare

Faru vo Važci v tých rokoch nenavštevovali iba eštebáci. Stala sa oázou pre neveľký okruh jeho priateľov. Prichádzali za ním z rôznych kútov Slovenska, riskujúc prenasledovanie režimom. Jeho básnický i knažský súputník Jozef Kútnik Šmálov navštevoval Silana azda najčastejšie, na stretnutia chodil aj Ladislav Hanus, ďalší Silanov blízky priateľ.

Po vydarenej premiére zinscenovanej poézie Janka Silana, ktorú zrealizoval Štefan Packa, sa a po predchádzajúcom dvadsaťročnom odmlčaní začal básnik znova vstupovať do slovenskej literatúry. V  roku 1969 mu vyšla nová básnická zbierka Oslnenie. Po jej vydaní sa však história začína opakovať. Tentoraz nastal tvrdý kurz normalizácie a znova dlhá dvadsaťročná publikačná prestávka.

Pre režim podozrivá poézia

Silanova poézia bola podozrivá a Husákovmu režimu málo ideologická. Vydavateľstvo mu vrátilo rukopis zbierky Oáza v noci. Keďže sa odmietol prispôsobiť ideologickým podmienkam, dvere všetkých vydavateľstiev ostali pre neho hermeticky zatvorené.

Takýto stav pretrval až do jeho smrti v roku 1984. V roku 1990 mu vyšli Piesne z Važca. V čase núteného mlčania Jankovi Silanovi Slovenský ústav sv. Cyrila a  Metoda v Ríme vydal zbierku Ja som voda. Touto knihou pomýlil mnohých súdruhov, ktorí si mysleli, že emigroval, ba napísali o tom aj odsudzujúci článok. Ľudia, ktorým bolo jasné, o čo ide, sa na tom dobre pobavili.

V roku 1991 mu vychádza zaujímavá kniha Dom opustenosti. Je to literárna koláž listov, záznamov snov, poznámok a reflexií s autobiografickými prvkami. Pre čitateľov bola prekvapením. Príjemným. Janko sa ňou etabloval aj ako skvelý prozaik.

Kompletná literárna tvorba Janka Silana vyšla v ôsmich zväzkoch po jeho smrti v rokoch 1995 - 1998. K paradoxom Silanovho života patrí, že sa ich uverejnenia nedožil.

Sonet na rozlúčku s Johnom Lennonom

Napriek ťažkým životným peripetiám v diele Janka Silana nájdeme poriadnu dávku humoru. Ironické tóny nájdeme v Liste básnikovi i v Úbohej duši na zemi, kde sa vysmieva „príživníkom", prisluhovačom režimu. Janko Silan sledoval trendy v slovenskej aj svetovej poézii.

Jeho poézia nebola nikdy nudná. Keď zastrelili Johna Lennona, on, katolícky kňaz spontánne napísal vo Važci nádherný Sonet na rozlúčku s Johnom Lennonom. Bolo to v roku 1980. Dôkladne poznal i beatnickú poéziu, vo svojej tvorbe neobišiel ani tému lásky muža a ženy či kňazského celibátu.

Už 26 rokov sleduje Janko Silan tiahnuce hmly z vysokánskeho neba. Chcel byť pochovaný pri kostolnej veži. Súdruhovia to však v roku 1984 nedovolili. A tak je pochovaný na važeckom cintoríne. O hrob sa farníci vzorne starajú. Na fare je pamätná tabuľa, pomenovali po ňom ulicu.

Na básnika nedajú dopustiť

Važťania nezabúdajú prizvať na oslavy Silanových spolurodákov zo Sily. Tí odhalili na jeho rodičovskom dome v roku 1990 pamätnú tabuľu za účasti významných osobností cirkevného, literárneho aj politického života. Spoločne plánujú zaujímavé podujatia k jeho nadchádzajúcemu stému výročiu narodenia. Náhodne oslovení ľudia vo Važci nedajú na Janka Silana dopustiť. Mali svojho kňaza - básnika radi pre jeho múdrosť, pokoru, životný optimizmus i svojrázny humor.

V súčasnosti je rímsko-katolíckym kňazom na važeckej fare Vladimír Dzurenda. S úctou i pietou nám ukázal knižnicu s cennými dielami vzácneho básnika. Zaujímavé rozprávanie o Jankovi Silanovi sme si vypočuli v dome Jána Goča. Spolu s manželkou sa veľa rokov  starali o  chod fary, Janka dôverne poznali a vydali o ňom i písomné svedectvo. Ich spomienky sú živé, sú šťastní, že poézia Janka Silana aj po desaťročiach od jej vzniku oslovuje srdcia čitateľov.

Janko Silan žil skromne, chudobne. Ako katolícky kňaz tridsaťpäť rokov dvíhal svoje slabé oči k veži važeckého kostolíka, no aj k tatranským končiarom. Bol naozajstným sluhom Slova. Božieho i básnického. S láskou, rodnou sestrou pokory, slúžil Bohu i človeku. Jeho pokora však nebola z rodu malých.

Okamihy zo života

Janko Silan, Vlastným menom Ján Ďurka (na snímke litcentrum.sk), sa narodil 24. 11. 1914 v obci Sila pri Nitre. Pseudonym si zvolil podľa nej. Mal päť súrodencov a vyrastal v chudobnej rodine. Výdatne pomáhal mame, ktorú vrúcne miloval. Zomrela v utrpení, v roku 1933 vo veku 48 rokov. Janko mal vtedy 19 rokov. Jej venoval básnickú zbierku Slávme to spoločne (1941).

Už ako malý chlapec nosil silné dioptrie a zrak sa mu sústavne zhoršoval. V neskoršom veku  nosil okuliare s 24 dioptriami a niekoľko rokov pred smrťou mohol čítať a písať iba pomocou veľkej lupy.  Pre zlý zrak sa neúspešne pokúšal o štúdium teológie  a iba náhoda rozhodla, že bol prijatý do Spišskej Kapituly. Prijímacia komisia ustanovila, že mladík, zúbožený hladom a poloslepý, nemá predpoklady absolvovať náročné štúdiá       a pôsobiť ako kňaz.

Po vyrieknutí tohto ortieľa Janko smutne meditoval na nádvorí, kde si ho všimol biskup Vojtaššák. Po rozhovore s ním, ako najvyšší cirkevný predstaviteľ v Kapitule, presadil štúdium Janka Silana na teológii. Biskup Vojtaššák, neskôr kruto prenasledovaný komunistickým režimom, svoje rozhodnutie nikdy neoľutoval.

Po vysviacke pôsobil ako kaplán v Ždiari, odkiaľ odišiel do Liptovského Hrádku. Od roku 1949 bol správcom farnosti vo Važci, kde aj 16. mája 1984 zomrel.

Pirát krásy

Vstup Janka Silana na slovenskú literárnu scénu bol mimoriadne pôsobivý. Prvá básnická zbierka Kuvici mu vyšla, keď mal 22 rokov. Zarezonovala v spoločnosti aj medzi literárnou kritikou. V krátkom časovom slede mu vyšlo ďalších šesť kníh poézie, posledná v roku 1948.

Literárna história zaradila Janka Silana do skupiny kňazov - básnikov katolíckej moderny. Pirátov krásy, ako sa nazývali príslušníci katolíckej moderny, spájala myšlienka užšieho kontaktu s európskym literárnym prúdením a so snahou o uplatnenie vyšších estetických nárokov v poézii. V povojnovom období sa básnikom v sutanách otvárali jasné obzory. V ich dielach rezonovali myšlienky odsudzujúce dehumanizáciu človeka.

Žiaľ, politický vývin po roku 1948 dôsledne zahatal tvorbu autorom katolíckej moderny. Na dlhých 20 rokov umlčal najvýraznejšie talenty slovenskej povojnovej poézie. Patrí  k paradoxom doby, že na umlčaní „pirátov krásy" mal výrazný podiel Vojtech Mihálik.

Zdroj: piatok 14. 5. 2010 7:27 | Štefan Packa

https://liptov.sme.sk/c/5374568/za-poloslepym-piratom-krasy-chodili-na-vazecku-faru-aj-estebaci.html

https://www.obecvazec.sk/janko-silan.phtml?id3=49473

https://www.cojeco.cz/index.php?detail=1&id_desc=86798&title=Silan&s_lang=2