Jozef Urban II.

Údajne sa predtým poškriepil, údajne predtým vypil niekoľko pív, údajne nepochopil znamenia, ktoré mu signalizovala policajná hliadka. Na každé z týchto tvrdení sa našlo množstvo takmer miestoprísažných svedkov, lebo Jožo Urban patril medzi populárnych básnikov. Kamarátstva uzatváral veľmi ľahkovážne.

Voda

Z dnešného pohľadu sa však ako ťažiskový javí jeho zmysel pre profesionálne vzťahy. Z jeho pera vzišlo veľa populárnych piesní pre Janka Lehotského, Marcelu Laiferovú, Miroslava Žbirku, Elán, Petra Lipu, Marcela Palondera, Beátu Dubasovú, Money Factor a ďalších. Vytvoril aj libreto pôvodného slovenského muzikálu Kráľ Dávid. Len krátko pred smrťou dokončil titulnú pieseň k filmu Fontána pre Zuzanu 3.

Text napísal na hudbu Vaša Patejdla. Pieseň Voda, čo nás drží nad vodou, sa prakticky z večera do rána stala hitom. Ani nie dva mesiace po Urbanovom karambole sa Jožo Ráž, ktorý pieseň naspieval, zrazil na motorke na dunajskom nábreží s osobným autom, a zatiaľ čo ležal v kóme, Voda, čo nás drží nad vodou ovládla rádiá.

Vtedy sa chvíľu znova porevolučne nežne verilo, že medzi širokými vrstvami obyvateľstva sa rozprestierajú rozľahlé polia citlivosti a že ľudia vedia tieto oblasti absolútne zrozumiteľným spôsobom verbalizovať a - s prepáčením - zdieľať. Mnohí z umeleckej komunity organizovali modlitby za Joža Ráža, aby prežil zrážku s tou nesmrteľnou piesňou, ktorá ich takmer obidvoch pripravila o život. Zatiaľ sa za Jožom Urbanom usporadúvali panychídy.

V každom prípade to nebola iba osirená nešťastná náhoda, tu šlo o život viackrát. V prípade Joža Urbana šlo o život intenzívny. Veľmi tragicky a veľmi zbytočne sa v tú jarnú noc skončil jeho výstredný pohyb po výslní.

Začiatky

Jozef Urban sa narodil 29. novembra 1964 v rodine železničiara v Košiciach, kde aj vyrastal a zmaturoval. Keď prišiel do Bratislavy študovať na Obchodnú fakultu Vysokej školy ekonomickej, mal už takmer do tlače prichystaný básnický debut Malý zúrivý Robinson (1985). Pôvodnú tvorbu vydávali aj renomovanejším autorom v Bratislave iba dve vydavateľstvá. Smena, kde v roku 1988 vydal v poradí svoju druhú knihu Hluchonemá hudba, a Slovenský spisovateľ - toto vydavateľstvo bolo jeho domovským prístavom.

Spočiatku ho postrčil dopredu spisovateľ Ľubomír Feldek, a tiež básnik Vojtech Kondrót (1940 - 2003). Na istý čas sa Kondrót stal Urbanovým tútorom a jeho závratne stúpajúcu hviezdu prirovnával k Rimbaudovi, čo bolo trochu prepiate. Vo veku pätnásť až devätnásť rokov, v ktorom Jožko Urban po básnickej stránke cez rôzne súťaže prichádzal na svet, mal pánboh francúzskej dekadentnej poézie Jean Arthur Rimbaud (1854 - 1891) už dávno vytvorené celé svoje fenomenálne dielo, ktorým sa prakticky dodnes meria celá moderná poézia. Urban gro svojich básní napísal približne vo veku od devätnástich do tridsiatich rokov. Máme i presnejší údaj. Nazval ho „cestou okolo seba za 4000 dní". Na tento čas pre seba ustanovil básnenie na plný úväzok, keď podľa svojich slov „robil satanovým spisom umelecký preklad". Keď sa básnicky vyminul, skonštatoval, že je „prázdny ako búda pre psa".

Aj keď Vojtech Kondrót vždy trochu prepínal prácu s mladými talentmi, isté je, že v prípade Joža Urbana trafil do čierneho, aspoň pokiaľ išlo o tú vzácnu zmes nadania, prekliatia a efektivity, ktorá sa u mladého básnika veľmi rýchlo rozvinula do tých najbizarnejších podôb.

Vo všeobecnosti pretrvával čas akýchsi liahní - najprv Nového slova mladých Vojtecha Mihálika (1936 - 2001), ktoré po umravňovateľovi Mihálikovi prevzal práve Kondrót. Uprostred zdemagogizovanej a zideologizovanej literárnej atmosféry sa priškrtene venoval vháňaniu vetra do plachiet takzvaným začínajúcim či večne začínajúcim básnikom. Napríklad počas štvrtkových večerov v bývalom Dome Zväzu československo-sovietskeho priateľstva, ktoré sa vždy končili v kaviarni U Michala. Keď si odmyslíme tucty tuctových tiežautoriek a popriliterátoch z tých čias, určite stoja za zmienku aspoň výraznejšie talenty: Andrea André, Kamil Zbruž, Marián Kubica, Anton Pižurný, Karol Pém a Urbanova femme fatale Taťjana Lehenová. Samizdatoví autori sa schádzali v kaviarni  U šustra (Obuvník alebo dnes kaviareň Korzo) a všetci potom v lieviku vinárne U veľkých františkánov.

Jožko Urban sa popritom boril aj s vysokou školou, a hoci musel prerušiť štúdium a pracovať, napokon sa preštrikoval až k diplomu a titulu inžiniera.  A potom, počas vojenčiny, chrabro bránil vlasť.

Hobby a práca

Nechodil do prírody. Nepestoval nijaký šport. Nevedel ani plávať, ani jazdiť na bicykli. Okrem ženstva nepraktizoval nijaké náboženstvo. Vystriedal viacero povolaní. Počas štúdií si privyrábal vo výkupe fliaš, po vojenčine nastúpil ako redaktor Literárneho týždenníka.

Neskôr viedol mesačník pre mladú literatúru a umenie Dotyky. Zlé jazyky tvrdia, že tu nemal ani svoj stôl, ale všetci viac-menej rešpektovali, že pracuje vlastným štýlom. V tom čase na pokračovanie vytvoril základ knihy návodov a rád pre mladých a začínajúcich autorov Utrpenie mladého poeta (knižne vyšlo v roku 1999).

V rokoch 1991 a 92 pôsobil v obrázkovom týždenníku Mladé rozlety. V rokoch 1993 a 94 bol riaditeľom Medzinárodného domu umenia pre deti Bibiana. Po presťahovaní do Zvolena žil na voľnej nohe. Korešpondenčne pracoval ako reportér Literárneho týždenníka.

Odchodom do Zvolena sa skončilo aj jeho krátke obdobie vykopávania okien a dverí. Často strácal kľúče a dnu vchádzal oknom. Raz si priviedol kumpána z mokrej štvrte a, samozrejme, kľúče nenašmátral. Keď kumpán videl, ako si Jožko vykopnutím spriechodňuje oblok, po vzore domáceho si vo vedľajšom okne vykopol tiež svoj priechod. Ráno okná zatĺkli latami. Raz si vykopol dvere aj na vlastnej kancelárii.

Poslednou jeho básnickou knihou sú Snežienky & biblie (1996). Posmrtne síce ešte vyšla jeho básnická zbierka Dnes nie je Mikuláša (2001), tú však napísal ešte ako dvadsaťročný bezprostredne po debute. (Zbierka Dnes nie je Mikuláša sa začína, ako inak, autobiograficky slovami „Mal dvadsať rokov...") Kuriózny osud tejto knihy má na konte básnik Kamil Zbruž. Kompletný rukopis našiel Zbruž niekoľko rokov po Urbanovej smrti vo svojej kuchynskej linke pod hrncami a hŕbou starých novín. Rukopis, načisto prepísaný na stroji, bol uložený v papierovom obale a za posledným veršom bol opatrený Urbanovým autogramom. Nebyť toho, bez stopy by zmizla kniha, v ktorej nájdeme napríklad verše: „Už viem, že sa tu nedá žiť / s vedomím vlastnej úbohosti / a keď sa nezošrotujem / bude to číra náhoda."

Neodmysliteľné cigarety

Hoci bol tuhý fajčiar, málokedy sa ustálil pri jednej značke. Istý čas fajčil štvor-, respektíve päťkorunové marsky či osemkorunové Dalily, ale v tomto smere bol takpovediac promiskuitný a kedykoľvek si kúpil viacero rôznych značiek. Raz to boli tuhé kubánske partagasky z trafiky pred školou, v čase nečakaného honoráru ešte tuhšie gauloisesky, ktoré sa predávali vo francúzskej predajni na rohu Panskej ulice. Samozrejme, šli aj Sparty či špeciality tých čias Milde sorte a Roy. Komunistický tabakový priemysel zavše vyvrhol nové značky, ako napríklad Disco a Hifi s veľmi podobným sinavým obalom. Jožko si ich kupoval naraz oboje spolu s Pravdou a s ďalšími dobovými humoristickými periodikami,  ako sú Dikobraz a Roháč, a všetkými kultúrnymi časopismi, ktoré práve vychádzali.

Gastronomické minimum

Skutočným centrom umeleckého vrenia aj prechodným domovom celej plejády umelcov bola kaviareň U Michala. Nachádzala sa oproti antikvariátu na Sedlárskej ulici v bratislavskom Starom Meste. Urban patril k jej inventáru (takisto aj U Wolkra, vo Vagóne, U zbrojnoša, v Kolumbii a vo vinárni Veľkí františkáni v susedných uličkách).

Žiaľ, nemožno už dnes uskutočniť veľmi atraktívnu, náučno-gastronomickú obchôdzku zariadení, v ktorých Jožko Urban tíšil svoj smäd a hlad. Oproti VŠE pod zimným štadiónom chodil cez vyučovanie za lístky na guláš. Vždy si dal knedle navyše. Približne tam, kde dnes na Námestí SNP sídli T-Mobile, nachádzala sa reštaurácia Veľké srdce a kaviareň Malé srdce, a ešte jedáleň, kde si zavše dal nastojato za štyri koruny československé pľúcka na smotane.

V tom čase spolu s býčími žľazami a inými hnusno-hutnými vecami to bol veľký hit, spolu so šalátom z podradných morských rýb, honosne zvaným treska v majonéze. Rybia zložka okolo tresky ani nechodila a majonéza sa vo výrobe kradla a pančovala. (Ani vtedy honoráre za poéziu neboli vysoké. Autor tohto článku pracoval istý čas v závode na spracovanie rýb, zatiaľ čo Urban vykupoval prázdne fľaše v niekdajšom Priore na Kamennom námestí, kde dnes sídli Tesco. Urbana stamodtiaľ prepustili potom, ako uviazol na záchytke dlhšie, ako dovoľoval dobrý mrav.) Na Námestí SNP blčal večný oheň a poniže bola nonstop prevádzka, zvaná Tempo, kde sa dalo v noci s plnými ústami nastojato večerať a čakať na nočné autobusy, ktoré chodili často a bývali preplnené.

Samozrejme, základný sortiment ponúkala aj kaviareň druhej cenovej skupiny U Michala, kde v sklenej vitríne mali ruské vajcia, chlebíčky a na obed podávali guláš, fazuľovú polievku či párky s horčicou a chlebom. Káva stála štyri koruny a čaj dve sedemdesiat. Kaviareň bola vzadu, bola prepojená s jedálňou Perlička, kde sa podávali studené šaláty i teplé jedlá a čapované pivo - niekedy tiež teplé - všetko nastojato. V čase najhorších finančných suchôt pil Urban aj rozličné bridké nápoje, medzi nimi bolo jablčné víno lahôdkou (viď verše v Knihe polomŕtvych (1992): „Potom sa pila / už aj alpa, ale dostali sme sa z toho." Ale ktovie, či to bolo celkom tak, napísal tiež, že „vietor je černoch".)

Vtedy sa do podnikov vlastne ani nechodilo jesť, ale najmä a predovšetkým piť. Platil všeobecný limit, že sa nenalievalo skôr ako o desiatej hodine rannej, zrejme aby spoločnosť vyprodukovala nejaké hodnoty. Ten, kto vytváral hodnoty nesmrteľné, a potreboval sa na inšpiráciu potúžiť, mával to ráno naozaj ťažké.

Alkoholy a poézia

Dôvodov, prečo brať poéziu vážne, je viacero. Aj Schliemann (1822 - 1890) zistil, kde hľadať Tróju iba vďaka tomu, že si prečítal Homérovu Odyseu ako realistický text. Urbanovým veľkým idolom bol napríklad Jack London (1876 - 1916) s dielom Majster alkohol. A mnohí ďalší spisovatelia, „ktorí pili spôsobom, akoby tým páchali samovraždu".

Edgar Allan Poe (1809 - 1849) mu učaroval rovnako alkoholizmom, ako aj básňou Havran. Famózne Never more, opakujúce sa refrénovito v celom texte, mierne ráčkujúci Urban preložil do slovenčiny cez vari ešte mrazivejšie slovko Neskoro. Peržan Šamzuddín Muhammad Háfez (1320 - 1390), ktorému Korán priamo zakazoval požívať alkohol, (háfez nie je meno, týmto titulom sa označuje človek, ktorý ovláda Korán naspamäť) kedysi napísal: „Aj my sa spime, poď, nech sú z nás trosky - / možno je poklad v týchto ruinách."

Nie sú to síce jediné verše, ktorými si získal nesmrteľnosť, ale dochovali sa dodnes, a nepochybne tak nejako znelo aj jedno z ústredných kréd tragicky zosnulého slovenského básnika Jozefa Urbana. A tohto kréda sa držal prinajmenšom do chvíle, „... keď sa skončila budúcnosť".

Až na kratučké obdobie, rámcované prvým ročníkom na VŠE, keď nemohol piť pre infekčnú mononukleózu, a krátky čas, keď bral antabus, pil Jozef Urban nesmierne. Pilo sa takpovediac proti režimu a nikoho ani nenapadlo hanbiť sa za to. Alkohol bol vstupenkou do spoločnosti.

Café U Michala

Tak ako za svojej éry Štefánka či Metropol, alebo po rozpade Česko-Slovenska Stoka, bolo café U Michala hlavným stanom aktuálnej živej bratislavskej kultúry.

Pri strategickom stolíku neďaleko odo dvier sedeli študentky žurnalistiky Veronika Šikulová a Denisa Kotová a na každého vymysleli sarkastický veršík, napríklad: „Ide Jožo Urban, na hlave má turban." Bolo to v tú krutú zimu, keď kade-tade po Bratislave stáli nepojazdné električky a v Starom Meste boli dvojmetrové záveje. Prostovlasý Urban znezrady kdesi vypriadol chlpatú ušianku a nosil ju až do jari.

Kedykoľvek od rána do noci sedel U Michala s notesom, ktorému dôverne vravel debilník, a podchvíľou si niečo zapisoval. Napríklad báseň, nazvaná 1984 zo zbierky Snežienky & biblie: „Nie som doma. V kaviarni U Michala zvrhávam režim ... Tam, near the vešiak, práchnivejú moje okovy." Bola to jeho posledná zbierka, definitívne v nej zúčtoval so svojimi láskami a so sebou.

U Michala si tiež odvykal od alkoholu a to veľmi svojráznym spôsobom: ráno šiel ambulantne na antabus, potom si U Michala objednal malý strik a odpil si. Zrumenel, ale po chvíli červeň v jeho tvári ustúpila a znovu sa napil, až kým sa nedostal do švungu.

Karol Pém, ďalší básnik pochádzajúci z Košíc, tu vytvoril prakticky celé svoje literárne dielo. Jozef Urban Pémovi po jeho nejasnej smrti vo veľmi emotívne ladenom nekrológu udelil in memoriam titul Hans Christian Pém (a sebe ešte počas života Hans Christian Takmersen). V jednej Pémovej básni nachádzame ako motto Urbanov výrok: „Túto vetu nesmieš pokaziť." Pém každý deň čítal každému z prítomných všetko, čo do rána napísal, pripomienky zväčša zahrnul do svojich textov, niekedy s dobrým výsledkom, no niekedy to nedopadlo najlepšie. Niekedy z týchto textov hovoril alkohol. Dnes z tých istých textov hovorí aj história.

Na obálke tretej Urbanovej básnickej knihy sa ocitla reprodukcia olejomaľby geniálneho maliara Petra Ondreičku, ktorý chodil do Michala tiež, a trpel tou svätou trýzňou, o ktorej si 99,99 percenta mierumilovných obyvateľov našej krajiny myslí, že také niečo sa tu už po stáročia nevyskytuje. Veľa sa napísalo o tých, čo café U Michala dennodenne navštevovali (tejto téme sa podrobne venovali napríklad celé čísla časopisov Fragment a RAK). Málo sa však vie o konkrétnych básňach a maľbách, pod vrstvami ktorých sa dnes nachádzajú pomyselné ruiny tejto zaniknutej kaviarne.

Robinson

Samozrejme, dnes väčšina ľudí vie, ako zdravo žiť, ako sa úspešne vyhýbať poháriku a neupísať sa bohémskemu prostrediu. Viazaný verš sa považuje za čosi prekonané. Hoci práve to spolu s remeselnou bravúrou bola Urbanova doména. Zavše môžeme naďabiť na zasvätené analýzy, ktoré tvrdia, že to boli v jeho prípade len okrajové záležitosti a že jeho naturelu najviac vyhovoval voľný verš.

Nezmysel. Vykladači, ktorí to tvrdia, si zrejme Urbanove knihy ani poriadne neprečítali. A v tomto smere bol najzraniteľnejší. Čo v praktickej rovine prinášalo vždy novú osamelosť, lebo bol veľmi závislý od pravdivého čitateľského ohlasu. Napriek tomu, že sa spoločensky exponoval, dennodenne sa stretával či zrážal s papalášmi a rozličnými literárnymi funkcionármi, nikdy sa takpovediac politicky nenamočil.

Napriek ustavičným dlhom vždy dokázal vybŕdnuť z finančných malárií a uživiť sa takmer výhradne svojím umením. O tom, že to bolo umenie veľmi osobité a kvalitné a že muselo vzniknúť presne v takejto rozorvanej dobe a podobe, už dnes nik so zdravým úsudkom nepochybuje.