Kalište - národná kultúrna pamiatka

Na úpätí južných svahov Nízkych Tatier, hlboko v horách medzi ihličnatými lesmi, leží mlčanlivé svedectvo hrôz. Sú to stopy po osade. V mierne sa zvažujúcom údolí, v nadmorskej výške 924 metrov, stála ešte začiatkom marca 1945 osada Kalište.

Dnes by sme márne hľadali nejaké stopy a údaje o jej vývoji. Iba základy zborených a vypálených domov, cintorín, dva domky s kaplnkou a osamotený, dopoly zborený strom nad hrobom padlých partizánov sú tlmočníkmi tragických udalostí. Dňa 18. marca 1945 bola osada vypálená. Obyvateľstvo, ktoré zostalo nažive, sa vysťahovalo. Kdesi v nacistických archívoch sa azda nachádza rozkaz, kde vedľa názvu Kalište stojí osudné slovo “liquidieren”.

Kalište vzniklo na území s archeologickými nálezmi staršieho dáta. Málo úrodná, ťažko prístupná oblasť Kališťa nesľubovala síce ľahkú obživu, ale rastúca potreba medi sa ukázala byť pre ťažiarov výnosným obchodom. Rast baníctva a hutníctva možno zaznamenať aj v tejto oblasti, a to najmä v 12. a 13. storočí, keď banskí podnikatelia začínali zakladať v blízkosti rudných nálezísk sídliská pre robotníkov. Po tatárskom vpáde v roku 1241 dochádza k veľkému kolonizačnému ruchu. Súčasťou kolonizácie bola i kolonizácia banská, ktorá podporila rýchly rast banských miest a osád na území stredného Slovenska. Takto bola vybudovaná aj Banská Bystrica, ktorá bola povýšená na kráľovské mesto. Rozmach baníctva a hutníctva si vyžadoval veľkú spotrebu dreveného uhlia, a preto osadníci prenikali hlbšie do lesov a zakladali uhliarske osady. Jednou z nich bolo i Kalište, založené v prvej polovici 16. storočia.

V 18. a 19. storočí v súvislosti s úpadkom baníctva, stúpajúcou drahotou, najmä po devalváciách meny a obmedzení chovu domácich zvierat v prvej polovici 19. storočia, bieda a hlad vyvolávajú medzi osadníkmi časté nepokoje, ba i vzbury. Dokazujú to aj štatistické údaje z roku 1918, kedy došlo k zníženiu počtu uhliarov v osade. Kališťania si boli nútení hľadať inú prácu, a to v čase, keď bola nezamestnanosť veľmi častým zjavom. K určitému zlepšeniu sociálnej a čiastočne aj majetkovej situácie došlo potom, ako boli v Podbrezovej vybudované železiarne. Muži tam z osady pravidelne dochádzali za prácou, a preto ženy v osade vykonávali často za mužov bežné práce. Od tohto obdobia počet obyvateľov osady začal mierne stúpať, a to aj napriek nepriaznivým a neutešeným sociálnym podmienkam, ktoré sa prejavili v osade neskôr. Kým v roku 1869 žilo v osade iba 122 obyvateľov, v roku 1910 ich bolo už 216 a na základe poslednej hodnovernej informácie z roku 1940 ich bolo v osade 209. Údaje o počte postavených domov sú iba torzovité, no aj na základe týchto údajov sa dá vyčítať, že v roku 1900 ich bolo vybudovaných 22 a v roku 1940 už 42.

V roku 1910 osada mala 210 obyvateľov, v roku 1930 dochádza k ich poklesu, (188) čo bolo spôsobené najmä výskytom dvoch veľkých hospodárskych kríz 1. ČSR, ktoré doľahli nepriaznivo aj na Kalište, kde rapídne stúpla nezamestnanosť. Preto dochádza k vysťahovalectvu. V roku 1931 z 50 mužov pochádzajúcich z Kališťa bolo zamestnaných len 19.

Obec Kalište je známa v oveľa väčšej miere hrdinstvom a obetavosťou jej obyvateľov v čase druhej svetovej vojny, a to najmä po vypuknutí SNP. V súvislosti s touto skutočnosťou tu dochádza už v lete 1944 k prvým výsadkom partizánskych skupín. V uvedenom čase sa prví obyvatelia Kališťa stretávajú s partizánmi. Po vypuknutí SNP, už 10.septembra 1944, vytvárajú obyvatelia RNV a začínajú organizovať pomoc povstalcom. Na čele RNV stáli Július Mistrík a Teodor Palúch. Geografická poloha predurčila Kalište na centrum partizánskeho oddielu Napred pod velením pplk. Michaila Petroviča Osipova-Morského. Ten bol počas SNP náčelníkom štábu partizánskej skupiny Žiar. Od 22.3. 1945 bola jeho skupina podriadená oddielu Slovan, Slovenskej národnej partizánskej brigády. V Kališti sídlila i časť partizánskej brigády Smrť fašizmu pod velením Stepana Silantieviča Petrova-Korpuľova. V čase SNP bol veliteľom 18-člennej sovietsko-československej spravodajskej skupiny partizánov, ktorá 19.9. 1944 priletela z Moskvy na letisko Tri Duby pri Zvolene a zorganizovala partizánsky oddiel Petrov, ktorý bol pod jeho velením začlenený do brigády Smrť fašizmu. Časti partizánskej brigády Smrť fašizmu velil vtedy aj Alexej Afanasjevič Martynov. Ten vytvoril po pribratí príslušníkov dvoch východoslovenských divízií oddiel Stalin. V brigáde Smrť fašizmu, ktorá pozostávala z niekoľkých partizánskych oddielov, bojovali Slováci, Česi, Ukrajinci, Rusi, Rumuni, Juhoslovania, Maďari, Francúzi, Rakúšania a Nemci. Vybudovali si zimný tábor a partizánsku nemocnicu v Balážoch.

V oblasti osady pôsobila od decembra 1944 aj časť partizánskeho oddielu Pomstiteľ, ktorému velil mjr. Semion Georgievič Morozov. Jeho základ tvorila 22-členná sovietsko-československá partizánska organizátorská skupina Vernyje, ktorá bola vyslaná Ukrajinským štábom partizánskeho hnutia do oblasti operácií partizánskej brigády Sergej, a to do Vyšnej Jablonky v Poľsku. Koncom októbra 1944 oddiel odišiel spolu s brigádou Smrť fašizmu do priestoru severného Slovenska a odtiaľ sa postupne presunul do Nízkych Tatier a usadil sa v priestore Balážov.

Po okupácii Banskej Bystrice jednotkami nemeckej armády sa začala časť nemeckých síl sústreďovať práve na juhozápadných výbežkoch Nízkych Tatier. Nemecké vojenské jednotky a narýchlo formujúce sa protipartizánske teroristické skupiny začali podnikať výpady do okolitých osád. Na toto územie prenikla aj jednotka z SS-divízie “Dirlewanger” a juhovýchodne na línii Kyslá voda a Kalište operovala bojová skupina SS “Schill”. Väčšinu útokov partizáni odrazili a urobili úspešné protiútoky, keďže dôkladne poznali terén a mali podporu civilného obyvateľstva.

Prvá nemecká jazdecká vojenská hliadka prenikla do osady Kalište koncom októbra 1944. Nakoľko sily partizánov ešte neboli dostatočné, bolo medzi RNV v Kališti a partizánmi dohodnuté, že sa im nebude klásť odpor, aby sa nepomstili na civilnom obyvateľstve. Nemeckí vojaci mali tak osadu pod kontrolou celý deň. Neskôr sa brutalita nemeckých jednotiek rozrástla. Prvotriedne vyzbrojená silná nemecká skupina podnikla 14. novembra 1944 neočakávaný prepad partizánskeho oddielu, ktorý odpočíval v blízkosti Kališťa. Nemci Kalište obsadili, ostali tam i cez noc a urobili domové prehliadky. Pri bojoch došlo k stratám na životoch na obidvoch stranách. Zahynulo 9 partizánov a 19 bolo ranených. Partizáni neskôr odpovedali protiútokom a znovu obsadili Kalište.

Dňa 11. decembra 1944 Nemci Kalište znovu prepadli, a to smerom od Moštenice. Partizáni útok nepriateľa odrazili. Zahynulo 11 ľudí zo strany povstalcov a 19 bolo ranených. Na strane protivníka zahynulo 26 vojakov. Potom sa stiahol do Moštenice a sľuboval pomstu. Situácia bola pre obyvateľov Kališťa v daných chvíľach mimoriadne kritická, keďže sa nachádzali v priamom ohrození života. Ich postavenie sa zhoršilo, keď do osady prenikla časť maďarských vojakov, bojujúcich na strane nemeckej brannej moci, kedy prepukla v osade epidémia týfusu. Chorých museli izolovať a umiestniť do zemľaniek. Na Kališti okrem maďarských vojakov na týfus zomrelo 25 obyvateľov.

V súvislosti s ústupom jednotiek nemeckej armády z východného frontu prenikla do osady dňa 17. marca 1945 ďalšia nemecká výzvedná hliadka. Ráno 18. marca 1945 sa do obce vrátili v počte asi 300 mužov. Tento dátum sa zapísal do kroniky ako posledný a najtragickejší v celej histórii tejto malej horskej osady. Nemci obkľúčili južný a východný okraj osady a ostreľovali hlavnú cestu, ktorá ako jediná bola pre vysoký sneh schodná. Pri pokuse o útek padol Alexander Bučko, ktorý býval v prvom dome pri ceste od Moštenice. Podobne zahynul aj mladý robotník Július Kaliský. Manželku Alexandra Bučku Jolanu Bučkovú zastrelili na prahu vlastného domu. 21 ročná Tonka Komorová bola zasiahnutá dávkou z automatu pri tom istom dome. Vo vlastnom byte nacisti zavraždili 61 ročného Jána Kaliského. Na hornom konci osady, v dome, ktorý bol vtedy označený číslom 7, zhorela za živa v plameňoch Sabína Mistríková spolu so svojím synom Emilom Mistríkom, 17 ročným Vasilom Longauerom a jeho 18 ročným priateľom, robotníkom Vladom Kamhalom. V horiacich troskách svojho domu našiel smrť tiež Gustáv Kaliský a 67 ročná Anna Kaliská. Za živa upálili i bezvládnu 90 ročnú starenku Máriu Kostúrovú. Podobný osud stihol aj chorého Karola Komoru a Antóniu Kaliskú. Nacisti v beštiálnom vraždení pokračovali ďalej. Výsledkom ich činnosti bol fakt, že osada bola zmenená na zhorenisko. Zo 42 domov ostalo len 6. Do nich sa nasťahovali tí, čo prežili. 58 rodín tam žilo v stiesnených podmienkach ďalej, a to v obave, či sa Nemci opäť nevrátia. Po oslobodení (na siedmy deň po tragédii, t.j. 25.3. 1945, tam dorazila 5 členná rumunská a sovietska hliadka) ďalší pobyt v obci už nebol možný. Obytné domy pre obyvateľov Kališťa boli vybudované na sídlisku Fončorda v Banskej Bystrici.

V roku 1961 uznesením predsedníctva SNR č. 24 zo dňa 27.2. 1961 Kalište vyhlásili za Národnú kultúrnu pamiatku. Sú tam zrekonštruované iba 2 domky, malá zvonička a základy obytných domov. Majú pripomínať tragédiu, ktorá sa tu v osudový marcový deň roka 1945 odohrala. Pamiatku padlých si každoročne pri výročiach SNP pripomínajú bývalí obyvatelia Kališťa i ostatní občania priamo v priestoroch niekdajšej obce. V súčasnej dobe je Kalište pod správou Múzea SNP v Banskej Bystrici, ktoré na požiadanie návštevníkov poskytuje o osade priamo na pamätnom mieste lektorský výklad.

Z dôvodu rekonštrukcie a elektrifikácie celého areálu NKP Kalište sú v súčasnosti expozície v pôvodných domoch sprístupnené bez lektorského výkladu - zdarma. Hromadné skupiny návštevníkov je potrebné nahlásiť na v Múzeu SNP na telefónnom čísle 0918 899 413.

Zdroj: Článok vyšiel 23. Apríla 2009 na tomto mieste