Ľ. Feldek (v rozhovoroch) I.
Vyrastal na slovenských rozprávkach od Pavla Dobšinského. „Slovenské rozprávky sú najlepšie na svete. My sme totiž rozprávková veľmoc," myslí si Ľ. Feldek. "Rozprávka má u Slovákov výnimočné postavenie. Keď nám po rozpade Veľkomoravskej ríše ako národu hrozil zánik a na polstoročie sme sa takpovediac strácali z mapy, prežili sme len vďaka tomu, že naši predkovia si z generácie na generáciu odovzdávali rozprávky a piesne. To nám ako národu pomohlo prežiť, bez toho by sme zanikli. Preto si treba uvedomiť, že pre nás je rozprávka oveľa viac ako len niečo, čo sa rozpráva deťom na dobrú noc. Pre slovenského čitateľa musí byť rozprávka zosobnením toho, že sme ako národ prežili napriek tomu, že podmienky sme na to nemali."
K rozprávke má preto úplne iný vzťah ako "obyčajný smrteľník". „Jednak mám k rozprávkam iný vzťah preto, že som Slovák a toto všetko, čo som spomínal, si plne uvedomujem. Takže môj pohľad na rozprávku je iný, ako u čitateľa kdekoľvek inde na svete. No a druhá vec, že sa na ňu pozerám z profesionálneho hľadiska. Nevnímam ju preto ako fantáziu, ktorú rozprávajú rodičia deťom, lebo rozprávka bola pôvodne určená dospelým. Ňou si vysvetľovali prírodné javy skôr, ako im pomohla veda a podobne."
Motiváciou pre to, aby sa on sám pustil do tvorby pre deti, boli samozrejme aj jeho vlastné deti. „Dostal som sa k tomu však už skôr. Chcela to náhoda, že som už počas vysokej školy bol redaktorom vydavateľstva Mladé letá. Síce to trvalo len rok, ale to stačilo na to, aby som sa začal venovať tvorbe pre deti. No a samozrejme neskôr boli inšpiráciou moje vlastné deti. Treba si však uvedomiť, v akom období som vstupoval do literatúry. V tom čase zúril na Slovensku a v celom socialistickom tábore socialistický realizmus, ktorý potláčal fantáziu, tvorivosť, vlastné myslenie. Všade sa hľadal triedny nepriateľ, samozrejme, že aj v rozprávkach..."
Tie vychádzali v oklieštenej forme. "Vo vydavateľstve sa ostošesť vyškrtávala z každej rozprávky čo i len zmienka o Bohu. Upravovali sa tak, aby sa v nich potlačila povera, poverčivosť, lebo to všetko sa považovalo za prejav tmárstva. Dnes, keď si na to človek spomenie, znie to až neuveriteľne, aké hlúposti sa popáchali na rozprávkach... Našťastie, po Stalinovej smrti nastalo uvoľnenie. To, čo sa dialo v ľudských hlavách - vedomie návratu voľnosti a k tvorivosti - sa dostalo aj do literatúry a aj do literatúry pre deti. Na druhej strane, kto povedal, že rozprávky sú literatúra pre deti? Nikdy neboli určené len pre ne a ja sám hovorím, že píšem rozprávky pre deti od jedného do sto rokov," smeje sa.
Na svojom konte má Ľ. Feldek 17 kníh poézie, 10 kníh prózy pre deti a napísal aj 10 rozhlasových hier pre najmenších. Medzi najznámejšie zrejme patria Zelená kniha rozprávok a Modrá kniha rozprávok. „Ilustroval ich Albín Brunovský a spolu sme chceli vydať aj Čiernobielu knihu rozprávok. Bohužiaľ, už sme to nestihli, lebo Albín zomrel, ale jeho syn si na to spomenul a vybral pár grafík, ktoré boli tvorené bez toho, aby boli na niečo konkrétne určené. No ja som k nim napísal rozprávky. Čo nevidieť by mala kniha vyjsť," dodal na záver.
nedeľa 26. 6. 2011 23:00 | Dáša Kiraľvargová
Zdroj:
Ako ste v sebe objavili básnika?
Na besede s mládežou hodinu recitujem, aby som oddialil túto otázku. Potom poviem: Keď som bol taký maličký ako vy, na nič iné som sa nehodil, tak som veršoval. Každý človek sa rodí s nejakou úchylkou, ktorá určí jeho remeslo. Niekto má absolútny sluch, ja som sa narodil so schopnosťou rozprávať v rýmoch. Zabával som tým spolužiakov a zabávam tým ľudí dodnes. To je moja úchylka. Hneď to aj zabúdam a potom sa dozvedám, niekedy aj po rokoch, čo som povedal. Ľudia si to zapamätajú. Raz, po premiére hry Z dreva vyrezané, spomínal režisér Karol Spišák, ako sme išli autom do Košíc a zrazu sme uvideli autobus plný čierno oblečených ľudí. Tí ľudia vystúpili a rozišli sa do kríkov - dámy vľavo, páni vpravo. Ja som vraj zarýmoval: "Keď išli z pohrebu, robili potrebu, od veľkého žiaľu aj veľkú aj malú..." Spišák si to pamätal dvadsať rokov a ja som si to vypočul ako novinku. Aj ľudové piesne asi tak vznikali - niekto niečo zahlaholil, niekto to začul a šíril to... Ale to nie je talent, to je len nejaký verbálny strojček v hlave. Aby sa človek stal básnikom, musia sa ešte nabaliť zážitky.
V rámci zlepšovania kádrového profilu ste boli aj vo výrobe (v tlačiarni ste strčili ruku do stroja) a potom ste pracovali ako redaktor závodného časopisu v Tesle na Orave. Viete si predstaviť, že ste dnes novinár?
Myslím, že ten druh novinárstva, čo by som robil ja, je dnes veľmi vzácny a myslím, že takých novinárov ani nemôže byť veľa. Je to novinárčina, ktorá sa robí s láskou k ľuďom, so sympatiami a s vyhľadávaním toho dobrého, čo je v človeku. Dnes sa za novinárstvo považuje vyhľadávanie škandálov a negatívnych vecí, lebo to vraj predá noviny. Ja by som dnes novinárom nemohol byť.
Čím je Praha pre vás?
V našej rodine všetko riešime presťahovaním do Prahy. Píšem o tom v knihe V otcovej Prahe. Na jej obálke je moja fotka pred domom na Novgorodskej ulici číslo 7. Je tam aj okno, z ktorého sa pozerala otcova matka, keď prišli otca zatknúť. Zatknúť ho prišli zo Slovenska, hoci v Prahe bol iba na návšteve. Asi si chceli urobiť výlet na Hradčany.
Kedy ste preložili Ódu na radosť?
Ešte ako študent som publikoval v Mladej tvorbe preklady z nemčiny a na základe toho ma zo Slovenskej filharmónie oslovili, aby som Ódu na radosť preložil kvôli vtedajšiemu beethovenovskému koncertu. Teraz, po rokoch, keď nás prijali do EÚ, objavila sa v televízii správa, že v tú noc sa na moste v Štúrove stretli o niečo starší maďarskí Európania so slovenskými a zaspievali si európsku hymnu po maďarsky. To ma znepokojilo. Nie že by som mal niečo proti krásnemu maďarskému prekladu, ale - prečo by to nemalo byť v rovnováhe? Prečo nespievali oba spevokoly radšej po nemecky? Hneď na druhý deň som volal do filharmónie, či nemajú ten môj dávny preklad. Hodinku som mal čakať, hľadali, potom mi jedna dáma zatelefonovala a povedala, že už je to, žiaľ, stratené. Óda sa spievava na koncertoch väčšinou po nemecky. Ale na tom moste v Štúrove by sa malo spievať po slovensky! Hneď som to teda preložil znova - s kresbou Fera Guldana text vyšiel aj ako bibliofília - a prijali ho ako oficiálny text európskej hymny u nás.
Slovensku sa starším literátom hovorí baťko. Cítite sa baťkom?
To je také matičné slovo. Baťko bol predovšetkým Škultéty. Keď som chodil do ľudovej školy, mal som háročky nálepiek s podobizňou baťka Škultétyho. Takých baťkov som mal ako malý chlapec asi sto a všade som ho lepil. To je teda prvý človek s týmto prívlastkom v mojom živote, môj prvý baťko. Druhý bol baťko Mináč. Takže - baťko je titul skôr pre významného pracovníka Matice slovenskej.
Často vás vídať s mladými literátmi. V čom sú iní než predchádzajúce generácie?
Spisovatelia sa stretávajú dnes tak ako kedysi. Sú to ľudia, ktorí majú nezávislé videnie, nezávislé myslenie, bez toho to nejde. Zdá, sa že za socializmu to nebolo možné, ale práve v tých ťažkých časoch to bolo nielen možné, ale aj nutné - pod tlakom sa rodí protitlak. A dnes, chvalabohu, je tiež akýsi protitlak. Aj keď to už nie je ideologický tlak, je to iný tlak, napríklad ekonomický. Kto mu podľahne, usiluje sa o komerčný trend. Ako sa dalo pomýliť za socializmu, tak sa dá pomýliť aj dnes, ale - talent sa nepomýli.
Čitatelia sú tiež neomylní?
Čitatelia sú takí, ako vždy boli - často objavia svojho spisovateľa skôr než ho objaví literárna kritika. Musím zložiť poklonu aj Pravde, ktorá uverejňuje poviedky. Poviedka v novinách vyjde vo vysokom náklade, v takom náklade nemôže vyjsť kniha. Ak sa však človek v novinách predstaví "hovadinou", už si nikto nekúpi jeho knihu. Napríklad Ľubo Dobrovoda si cez Pravdu získal čitateľov. Ale je to zatiaľ tiež neuznávaný autor - ako kedysi Rudo Sloboda, celý rad ľudí si na ňom všimol, len to, že má svaly, chodí do posilňovne, že je to akýsi zvláštny prípad. On je absolútne nezávislý a to sa na Slovensku nenosí.
Máte prehľad o súčasnej literatúre?
Rozhodne nečítam všetko. Pozriem si prvú a poslednú vetu a viem, či ten človek má talent. Málokto to vie, ale tieto vety sú vždy dobré u dobrého spisovateľa. Stačí mi prvá veta a viem, či mám čítať ďalej. Rád si čítam priamo v kníhkupectve u pani Šátekovej. Veľa kníh si pozriem "na stojáka" a básnickú zbierku si takto aj celú prečítam. Veľa vína som vypil na stojáka a aj veľa kníh som prečítal na stojáka.
Aké máte plány?
Rád by som napísal knižku, ku ktorej mám zatiaľ len názov, volá sa Prekliata Trnavská skupina a bude o mojich generačných priateľoch - Stacho, Ondruš, Mihalkovič.... Nie že by bola tá naša Trnavská skupina nešťastná, to nie je môj spôsob hodnotenia - jej prekliatie spočíva v tom, že sa o nej nepísalo. Možno aj preto, že kritici nie všetkému vždy rozumeli. Stanislav Šmatlák vždy skončil svoju knihu Rúfusom a Válkom. Nerobil to náročky, tak mu to vychádzalo. Potom prišli knihy Osamelých bežcov a my sme sa ocitli v takej fúge. Škoda, lebo našimi súbežcami boli aj skvelí ilustrátori – Brunovský, Cipár... Mojím vzorom je knižka Prekliati básnici, ktorú napísal Verlaine o svojich priateľoch symbolistoch a v ktorej hlavnú úlohu hrali citáty z ich diela. Taká kritika sympatie - to mám rád, lebo si nemyslím, že umelecká kritika by si mala všímať iba nedostatky umeleckých diel. Niekedy treba povedať aj to, že pred týmto dielom zostávam stáť očarený, lebo sa ma dotklo. Nehľadám na ňom chyby, iba dávam ďalej svoj krásny pocit. Takto by som chcel napísať o svojich priateľoch.
Helena Dvořáková, PRAVDA | 3. decembra 2006 15:28
Zdroj: https://kultura.pravda.sk/sk_kfilm.asp?c=A061203_152752_sk_kfilm_p20
Aký máte vzťah k bicyklovaniu sa? Ako používate bicykel?
Za mojich mladých čias bol bicykel snom každého chlapca – asi takým, akým je dnes auto. Na svoj prvý bicykel som čakal dlho, zrejme som bol divoch a moji rodičia kúpu bicykla radšej odkladali. A tak som sa bicyklovával na cudzích. Vždy sa našiel niekto, kto mi bicykel na chvíľu požičal. Ako všetci malí chlapci, ktorí ešte nevedeli prehodiť nohu cez štanglu na pánskom bicykli, som uprednostňoval dámske bicykle, ale keď bol na obzore len pánsky, nijaká chyba – ako všetci malí chlapci, aj ja som ovládal ten krkolomný sposob jazdy, ktorému sa hovorilo jazda „pod štanglou“. A, pravdaže, keď nebol na obzore nikto, kto by bol ochotný požičať bicykel, aj ja som patril medzi tých, čo si bicykel vedeli požičať aj sami, bez opýtania. Stačilo, aby si nejaký dedko oprel bicykel pred trafikou – a kým zaplatil za tabak, už tam ten bicykel opretý nebol. Ale našiel ho opretý niekde za rohom. My, čo sme sa takto načierno kúsok odviezli, sme neboli takí krutí, ako dnešní autičkári. Prvý vlastný bicykel som dostal až na konfirmáciu, a nie od rodičov, ale od krstného otca. Bol to len trištvrťák, pre puberťáka už trochu malý, ale ďakoval som osudu aj za ten. Zažil som na ňom neuveriteľné veci , a ak sa moji rodičia báli, že sa na bicykli zabijem, báli sa oprávnene. Ak som sa nezabil, tak iba čírou náhodou. Najnezabudnuteľnejší pád? Vybral som sa raz na tom bicykli na Kysucu, kam sa za mojich mladých čias chodila v lete kúpať celá Žilina. A keď som už šliapal do pedálov popri opaľujúcich sa dievčatách, uznal som za vhodné niečo im predviesť. Mal som so sebou aj akýsi časoopis, nuž som si ho otvoril, a za jazdy bez držania som ho čítal. Trvalo to iba chvíľu, Skončil som v kotrmelcoch mimo cesty, v priekope, neďaleko nejakej chichotajúcej sa opálenej krásavice, mne, dokrvavenému, do smiechu nebolo.
Zdroj:
https://mulica.sk/index.php/2-kto-sa-neboji-nech-sa-bicykluje-aj-storocny-lubomir-feldek/
Dr. Ernest Žabkay bol obhajcom Jozefa Tisa. Poznali ste ho aj z tejto stránky?
Bol to kamarát môjho otca, ale poznal som ho len tak dobre, ako môže syn poznať priateľa svojho otca. Ako Tisov obhajca a advokát starej školy, sa musel aj on po februári 1948 zmieriť s tým, že sa jeho právnická kariéra skončila. Vyučil sa tuším za opravára chladničiek. Spája sa mi s ním jeden chlapčenský zážitok. Na prázdniny som chodieval do Púchova ku krstným rodičom. Môj krstný otec Anton Višňovský bol veľký včelár - a ja zase, ako chlapec, som si potreboval overiť svoju odvahu tak, že som sa prebojovával pomedzi bzučiace včely do včelína. Vo včelíne som objavil okrem včelárskych potrieb aj čosi pozakrývané vrecami. Keď som to odkryl, zistil som, že je to kopa súdnych spisov. Vlastne bol to len jeden obrovský spis - spis procesu s Dr. Jozefom Tisom. Chodil som ho tam potom tajne čítať. Neskôr som sa dozvedel, že ten spis Dr. Žabkayovi pomohol do Púchova previezť a v tom včelíne ukryť môj otec Dr. Žabkay sa bál, že o spis príde, keby mu ho pri bytovej prehliadke zhabala štátna bezpečnosť. Už vtedy zrejme vedel, že raz napíše o tom procese knihu a ten spis bude k tomu potrebovať. Aj sa tak po mnohých rokoch stalo. Mimochodom, aby bol príbeh úplný, v tom istom včelíne, kde po februári 1948 ukrýval Tisov spis, ten môj krstný otec za vojny ukrýval svojho priateľa Izáka Immerbauma, a tak mu zachránil život.
Neprotirečí si to?
Nie. Je to veľmi slovenský príbeh. Ja si myslím, že až na karieristické a ziskuchtivé výnimky Slováci sú v najlepšom slova zmysle ideologicky vlažný národ. Každá ideológia k nám prišla odniekadiaľ, prečo by sme sa ňou mali nechať sfanatizovať? Našou tradičnou taktikou bolo vždy tú cudziu ideológiu - až dovtedy, kým sme sa jej nezbavili - oklamať. Iba kresťanskú ideológiu nebolo treba klamať, lebo tá nikomu neubližovala. Kresťan vie, že pomáhať treba tomu, kto to práve potrebuje. Môj krstný otec bol kresťan.
Myslíte si, že kresťanské správanie je všeobecná slovenská vlastnosť?
Všeobecná možno nie je, ale určite je prevažujúca. Poviem vám ešte jeden príbeh. Pozval ma raz môj priateľ, český spisovateľ Jiří Stránský, do Příbrami na premiéru filmu Bumerang. Do Přibrami preto, že tam bol kedysi komunistický láger, kde sedel aj Stránský, a aj film, nakrútený podľa jeho poviedky, sa tam odohrával. Aj premiérové hľadisko bolo plné bývalých mukĺov. Film rozprával o tom, že po roku 1956 sa v tom väzení objavil aj bývalý plukovník ŠTB Dobrý, odsúdený za mimoriadnu brutalitu. Tak sa dostal zrazu medzi svoje bývalé obete. Hlavnou postavou príbehu nebol však on, ale mukl Svoboda. Na slobode to býval horár, ktorého do väzenia poslali preto, že sa vzbúril, keď bol svedkom nezmyselného zastrelenia malého chlapca, pobehujúceho v blízkosti hranice. Vo väzení sa potom tento mukl Svoboda postavil zase proti celému väzenskému čiernemu komandu, ktoré sa chystalo lynčovať nového mukla - bývalého eštébáka. Bol to film o osamelom tvrdohlavcovi, ktorý sa vždy riadil nadčasovou kresťanskou morálkou. Takí ľudia sa vždy ocitajú v konflikte s vyšinutou morálkou nejakej skupiny. Bol to vlastne film o individuálnej nežnej revolúcii, ktorá sa odohrala už o vyše tridsať rokov skôr, ako prišiel november 1989. Po skončení filmu - potlesk postojačky. Pokiaľ sa dá tlieskať jednou rukou - lebo nejeden z bývalých muklov si musel druhou rukou utierať oči. Každý si uvedomoval, že film je o ňom. Takisto ja som si uvedomil, že film je venovaný aj môjmu otcovi, odpočívajúcemu v bratislavskom Slávičom údolí. Na tlačovke dostal Jiří Stránský aj otázku, či taký človek, podľa akého napísal hlavnú postavu príbehu, medzi jeho spoluväzňami naozaj bol. Skeptickým českým novinárom sa nechcelo veriť, že by sa taký človek v Čechách narodil - ten Svoboda vo filme bol totiž Čech. A Stránský odpovedal: „Byl! " A pretože som sa zo zvedavosti zúčastnil na tej tlačovke aj ja, obrátil sa ku mne a zvolal: „Ľubo, a byl to Slovák!" Nie je to úžasné? Jiří Stránský to nemusel povedať, ale povedal to a poslal tou vetou po mne pozdrav na Slovensko. Netreba vyčítať Čechom, že urobili zo Slováka Čecha - veď to bol český film. Treba sa spýtať: keď máme takýchto hrdinov, prečo si netočíme o nich filmy my sami? Ale to je už zas iná otázka.
Ako dnes vnímate kultúru a literatúru pod Dubňom?
Žilina bola vždy kultúrne mesto, už som spomenul, akí ľudia v nej žili, popri bratoch Letzovcov by sa zo spisovateľov dal spomenúť ešte Ján Pohronský, Ján Frátrik, a pravdaže môj kamarát Jano Lenčo. Ak by sme chceli ostať len pri Jánoch. Ale sú aj iní, napríklad Petrovia. Básnik Peter Ničík. Alebo Peter Staríček. Pred dvoma rokmi som sa zúčastnil na skvelom festivale Artfóra, ktorý je dielom žilinského rodáka Vlada Michala - a je pre mňa veľká česť, že Vlado Michal na fotografii vo vašom časopise drží v ruke moju knihu. V Žiline žije a tvorí majsterka knihárskeho umenia Lida Mlichová, dcéra a dedička remesla slávneho umeleckého knihára Vrtílka. Zo Žiliny pochádza veľa výborných fotografov, ktorým som mal aj to potešenie písať texty do kníh. Karol Kállay, Miro Gregor, Igor Grossman, Ivan Köhler, najnovšie Lajo Kupkovič... A koľko skvelých maliarov! Aj ten, s ktorým mám najviac spoločných kníh, Miro Cipár, je absolventom žilinského gymnázia, aj keď pochádza z kysuckého Semeteša. A slávná speváčka Hana Hegerová, na ktorú sa pamätám ešte ako na žilinskú herečku Hanu Farkašovú. Či Čelkovú? V každom prípade Carmen. A muzikanti vážni aj ľudoví, ako Ivan Hrušovský alebo Terchovčan, no takisto absolvent žilinského gymnázia Milan Chvastek, podobne ako architekt Štefan Svetko, ktorý pochádzal z Mojša. A jeho žena Katka, prezývaná kedysi žilinský slávik, polievať sme ju chodili na Veľkú noc ešte ako Katku Stráňavovú... Nedá sa to všetko vymenovať, prejdem radšej na šport a - pretože už sa asi napĺňa priestor, ktorý môžem spotrebovať - poviem na záver iba jednu príhodu. Stretol som sa s pánom Lešickým, ktorý pred pár rokmi trénoval aj Žilinu. Je to muž pri plnej sile, hoci mladým ľuďom sa môže zdať už postarší. No, čo potom ja? Ja sa pamätám ešte na jeho otca, ktorý kedysi chytával za Žilinu a bol špecialistom na jedenástky. Keď sa proti Žiline kopal pokutový kop, bola 75-percentná istota, že Lešický-otec ho vystihne a chytí. „Ešte teraz mám vášho otca pred očami, ako letí vzduchom a vyráža loptu na roh...." vravím Lešickému-synovi. A Lešický-syn mi hovorí: „Ako vám závidím, že ste boli pri tom! Ja to poznám už len z rozprávania..."
Nepochybujem, že aj dnešní Žilinčania dokážu skvelé veci, na ktoré sa bude s obdivom spomínať a ich potomkovia budú závidieť tým, ktorí boli pri tom.
utorok 30. 12. 2008 11:11 | Michal Filek
Zdroj: https://zilina.sme.sk/c/4232463/od-narodenia-az-do-smrti-som-zilinec.html
https://www.cas.sk/peoplegallery/1176?foto=5
"Kapitalizmus nie je taký dravý, on je dravý možno v rannom štádiu, on je veľmi dravý u nás dnes, v Maďarsku sa veľmi dravo prejavuje, ale pokojný kapitalizmus bude charakterizovaný, ak raz príde, mnohými črtami sociálne spravodlivej spoločnosti". "nie je ani o pravici, ani o ľavici, ale o vyspelosti, slušnosti a funkčnom právnom systéme".
"Keď sa bude menej kradnúť, viac ostane pre tých chudobných. Kto vedel, že dláždime cestu zlodejom, to nikto nemohol tušiť.Ja vždy hovorím, že nežná revolúcia sa začala v 50. rokoch a preto nebola nežná, pretože nežnú revolúciu vlastne odtrpeli tí ľudia, ktorí boli popravení, alebo strávili celé roky a desaťročia v Jáchymove a iných väzeniach, ktorí boli zbavení slobody."
Som tiež syn mukla, Kňažko je syn mukla, Vlado Ondruš je syn mukla, na nežnej revolúcii, to si málokto uvedomuje, sa zúčastnilo množstvo ľudí, ktorí pochádzali z rodín, ktoré zažili 50. roky a vlastne tá nežná revolúcia bola akýsi dlh zaplatený tým našim otcom.
Lebo na 50. roky sa zabúda a o tom bude tiež moja nová žilinská divadelná hra. Hovorí sa o tom málo, ale Nežná bola aj o tom, aby sa nevrátili 50. Roky. Pretože dodnes sa pokúšajú mnohí ľudia akoby tie roky päťdesiate vygumovať, vytesniť."
