Ladislav Mňačko sa narodil

29. januára 1919 sa vo Valašských Kloboukach narodil Ladislav Mňačko, slovenský prozaik, básnik, dramatik a publicista, ktorého nazývali aj „zúrivým reportérom“ alebo „slovenským Kischom“. Zomrel 24. februára 1994 v Bratislave.
Detstvo a mladosť prežil v Martine, kde sa aj vyučil za predavača v lekárni a neskôr pracoval ako stavebný robotník. V roku 1939 sa pokúsil neúspešne utiecť do ZSSR, neskôr sa v roku 1940 pokúsil prejsť cez nemecko-holandské hranice, za čo bol uväznený v koncentračnom tábore a na nútených prácach v Nemecku. V roku 1944 sa mu podarilo utiecť a aktívne sa zúčastnil 2. svetovej vojny v radoch partizánov. V roku 1945 sa stal členom KSČ. Na začiatku 50. rokov patril, ako jeden z oddaných komunistickému režimu, k najprominentnejším novinárom. V rokoch 1945 – 1953 pracoval ako redaktor pre Rudé právo a Pravdu, v rokoch 1954 – 1966 bol spravodajcom v mnohých európskych a ázijských krajinách. V roku 1956 bol šéfredaktorom časopisu Kultúrny život. Postupom času však stratil nielen nadšenie pre komunizmus, priradil sa dokonca k jeho nekompromisným odporcom, za čo bol perzekvovaný. Na jeseň roku 1967 odišiel do emigrácie v Izraeli na protest proti postoju Československa v izraelsko-arabskej vojne, odkiaľ sa však po niekoľkých mesiacoch vrátil, no bol zbavený československého občianstva. Druhá emigrácia, tentoraz podstatne dlhšia, nasledovala hneď po augustovej intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, po ktorej sa usadil v Rakúsku pri Eisenstadte. Bol zbavený členstva v Zväze slovenských spisovateľov a jeho diela boli zakázané a tiež vypustené z učebníc.
Mňačko sa v roku 1989 vrátil do Československa. Vystupoval rozhodne proti odtrhnutiu Slovenska, po rozpade spoločného štátu v roku 1993 si za svoje bydlisko zvolil Prahu. Zomrel však (po krátkej hospitalizácii v ružinovskej nemocnici) nečakane počas jednej zo svojich návštev Bratislavy.

Vo svojich literárnych začiatkoch sa prejavoval najmä ako básnik a dramatik, ktorý sa venuje angažovanej tvorbe. K próze sa začal prikláňať až neskôr, keď vydal zbierku poviedok Marxova ulica, no úspech dosiahol až v roku 1959, keď s výrazným úspechom vydal autobiografický román Smrť sa volá Engelchen (ktorý bol sfilmovaný režisérom Jánom Kadárom). Na počiatku 60. rokov popísal zákulisie politických procesov 50. rokov v knihe Oneskorené reportáže, ktorých význam býva zrovnávaný dokonca s prácami Alexandra Solženicyna.
V exile sa venoval intenzívne písaniu a svoje diela publikoval najmä v nemčine. Vznikol tu celý rad scenárov pre televíziu, z nich deväť bolo zrealizovaných, osem prozaických kníh, a politické eseje Agresori a Siedma noc.

Zdroj: wikipedia.org