MÁRIA TERÉZIA PANOVNÍČKA REFORIEM

Vojny s Turecko a boje o španielske dedičstvo potvrdili nutnosť vytvoriť nový poriadok pre habsburskú monarchiu. A preto roku 1713 cisár Karol VI. vydal pragmatickú sankciu. Vláda na celom území habsburskej ríše mala byť vždy v rukách jedného panovníka a jeho bezprostredných dedičov. Nástupnické právo platilo pre mužov i pre ženy. Toto ustanovenie však európske mocnosti neuznali.

Keďže sa rakúskemu cisárovi Karolovi VI. nepodarilo splodiť mužského potomka, ktorý by sa stal následníkom trónu, bola podľa pragmatickej sankcie predurčená k vládnutiu jeho dcéra Mária Terézia, ktorá sa narodila roku 1717.

Od mlada bola veľmi učenlivá a snaživá. Na zámku v Brandýse nad Labem sa zoznámila s pohľadným, o deväť rokov starším, lotrinským vojvodom Františkom Štefanom. Vzali sa, keď mala devätnásť rokov.

Mária Terézia bola korunovaná v Bratislave za uhorskú kráľovnú až 25. júna 1741. Keďže bola v druhom stave museli sa na odporúčanie lekárov korunovačné slávnosti oddialiť, pretože sa obávali, že mladá dvadsaťtriročná budúca panovníčka nevydrží útrapy zdĺhavého ceremoniálu. A tak sa korunovácia odohrala necelé tri mesiace po narodení následníka trónu korunného princa Jozefa. Bola to veľkolepá korunovácia prvej panovníčky v dejinách Uhorska. Korunovačný sprievod sa pohol k hradu okolo ôsmej ráno. Sprievod tvorili dvorania a vybraní uhorskí šľachtici. Pri Michalskej bráne panovníčku očakávali predstavitelia mestskej rady na čele s richtárom. Budúcu kráľovnú odprevadili k Dómu sv. Martina. Ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházi pomazal Máriu Teréziu olejom katechumenov a položil jej na hlavu korunu sv. Štefana. Palatín Ján Pálfi jej pripäl meč, vložil do rúk žezlo a zlaté jablko. Novokorunovaná kráľovná vyšla z kostola, vysadla na pripraveného koňa a jej sprievod prechádzal ulicami mesta k františkánskemu kostolu.

Mária Terézia si za korunovačné mesto zvolila Bratislavu preto, aby získala podporu uhorskej šľachty proti odporcom Pragmatickej sankcie, ktorá mala prvej žene zabezpečiť právo na kráľovskú korunu. Bratislavský hrad sa stal kráľovskou rezidenciou a mesto dosiahlo za dvesto rokov, čo bolo metropolou uhorského kráľovstva, najväčší honor.

Panovníčka musela od prvého dňa vlády viesť vojny o zachovanie celistvosti ríše. Situáciu však zvládla vďaka tomu, že sa jej podarilo uskutočniť v krajine hlboké reformy, ktoré sa týkali mnohých oblastí. Bola vzdelaná a energická. Historický vývoj pred ňu postavil mimoriadne ťažké úlohy, ktoré však dokázala úspešne zvládnuť.

STRATÉGIA SÚPEROV

Panovníci susedných krajín sa domnievali, že budú môcť využiť neskúsenosť mladej panovníčky a roztrhajú jej ríšu na kusy. Boje o rakúske dedičstvo sa zmenili na vojnu o Sliezsko. Podľa predstáv Fridricha Veľkého z dynastie pruských Hohen-Zollernovcov malo byť celé územie Čiech v prípade víťazstva nad Máriou Teréziou rozdelené na tri časti medzi Bavorsko, Sasko a Prusko. Na jeseň 1740 vypukla koaličná vojna, ktorá trvala až do roku 1748. Bavorský kurfirst Karol Albrecht, ktorý bol zároveň švagrom Márie Terézie si uplatňoval nárok na Česko a časť Rakúska. Pruský kráľ Fridrich II. na Sliezsko a španielsky kráľ Filip V. na talianske dŕžavy. V prvej sliezskej vojne (1740 – 1742) utrpela armáda mladej panovníčky viaceré porážky. Mária Terézia musela odstúpiť Sliezsko a Kladsko. V nasledujúcom roku sa jej podarilo obsadiť Česko, Horné Rakúsko a Bavorsko. V druhej sliezskej vojne (1744 – 1754) sa Prusko zmocnilo Prahy. Vojenské operácie sa skončili uzavretím mieru v Drážďanoch 25. decembra 1745. Fridrich II. uznal manžela Márie Terézie za rímsko-nemeckého cisára a definitívne za to získal Sliezsko. Vojnu o rakúske dedičstvo ukončilo uzavretie mierovej zmluvy v Aachene 18. októbra 1748. Mária Terézia získala späť rakúske Nizozemsko (Belgicko) a medzinárodne bola uznaná pragmatická sankcia.

Pre cisárovnú bol výraznou oporou hlavný predstaviteľ rakúskej zahraničnej politiky moravský gróf Václav Kounic a jeho politika – získať pre spoluprácu Francúzsko. Určité diplomatické úspechy však cisársky dvor premárnil váhavosťou pri vedení vojenských operácií. Prusi v roku 1757 zvíťazili pri Šterbohole a dokonca obliehali a ostreľovali Prahu, ktorá však nápor vydržala. Až víťazstvo generála Dauna nad Prusmi pri Kolíne, v roku 1763 znamenalo uzavretie mieru v Hubertsburgu pri Lipsku.

Hoci Mária Terézia pôsobila v čase svojho vládnutia konzervatívne, jej reformy pripravili krajinu na príchod modernej doby. Mladučká panovníčka bola síce veľmi inteligentná a navyše dostala také vzdelanie, ktoré bolo v tej dobe zväčša pre ženy nedostupné, chýbali jej ale politické skúsenosti. Monarchiu zdedila v katastrofálnom stave. Na svoje vladárske počiatky neskôr spomínala takto: „Bola som bez peňazí, bez úverov, bez armády, bez vlastných skúseností a nakoniec tiež bez akejkoľvek rady.“ Jej poradcami, ktorých zdedila po otcovi, boli neschopní, nevzdelaní šľachtici, ktorí vynikali iba urodzenosťou.

NA BRATISLAVSKOM HRADE

Za štyridsaťročného panovania Márie Terézie sa Bratislavský hrad dočkal veľkých zmien. Pribudlo Tereziánum, stajne, hospodárske budovy, kasárne, loptovňa a najväčší uzavretý priestor na hrade – krytá jazdiareň. Tieto zmeny predznamenala už veľkolepá korunovácia v júni 1741. Prvé hradné poschodia prestavali na reprezentačné miestnosti, súkromiu panovníčky slúžila nová trojposchodová prístavba na východnej strane hradu, ktorú nazvali Tereziánum. Jeho obrysy dodnes vidno na východnom múre hradu. Ostali tam po požiari v roku 1811, keď celý trakt ľahol popolom. Za čias Márie Terézie bol bratislavský hrad na vrchole svojej slávy aj prepychu. Na jeho úpravách pracovali najvýznamnejší cisárski architekti Jadot, Pacassi, Martinelli a Hillebrand.

SÚKROMNÝ ŽIVOT CISÁROVNEJ

Panovníčkin manžel František Štefan Lotrinský mimoriadne žiarlil na jej najvplyvnejšieho poradcu Václava Antona Kounica. Bol to mladý, pohľadný, elegantný vdovec, ktorému vďaka mimoriadnym schopnostiam cisárovná všeličo prepáčila. Mal na jej politické rozhodnutia oveľa väčší vplyv, ako manžel. Mária Terézia svojmu mužovi prenechala iba vplyv na hospodársku politiku. Sám raz vyhlásil: „Dvor to je iba moja pani a moje deti. Ja som len súkromná osoba.“

Pokiaľ išlo o dôstojníkov, musela predsa reformovať armádu, preto ich vyznamenávala, pozývala k svojmu stolu a jazdila na manévre.

Druhým zdrojom klebiet bola vlastne pomsta Viedenčanov. Netreba veľmi zdôrazňovať, že Viedeň mala povesť „veselého“ mesta. To viedlo k tomu, že sa tu mimoriadne rozšírili pohlavné choroby. Mária Terézia na to reagovala tým, že zriadila špeciálnu mravnostnú políciu s mimoriadnymi právomocami. Viedenčania na to reagovali šuškaním pikantných historiek o cisárovnej.

V skutočnosti bola Mária Terézia hlboko veriaca žena. Mala šťastie v tom, že za muža dostala princa, ktorého milovala už od detstva. Je všeobecne známe, že porodila šestnásť detí. Máloktorý vladársky pár mal toľko potomkov. Tehotenstvo znášala dobre a trpezlivo, pôrody mala ľahké. Milovala svoje deti a usilovala sa im venovať toľko, čo len mohla.

OŽIVENIE HOSPODÁRSTVA

Mladá cisárovná sa dokázala ľahko rozlúčiť s neschopnými poradcami svojho otca a vybrať si takých, čo jej pomohli udržať moc. Vyžadovalo si to však nevyhnutné radikálne reformy. Prvým poradcom bol Friedrich Wilhelm Haugwitz, ktorý presadil takú daňovú reformu, ktorá podstatne zvýšila štátne príjmy. Reformy daní, správy a armády chcel uskutočniť ako prvé. Potom pomohol cisárovnej sústrediť všetku pomoc centralizáciou verejnej správy a nakoniec sa o riadenie armády začal vo všetkých ohľadoch starať štát a obmedzil sa vplyv šľachty. Dôstojníci sa vyberali podľa schopností, dostávali plat a v armáde sa odstránili mimoriadne kruté tresty.

Do tohto obdobia spadá začiatok intenzívnejšieho budovania priemyslu v Uhorsku i v českých zemiach. Štátna podpora smerovala k zakladaniu manufaktúr – plátenníckych, sklárskych i nových bavlnárskych. Zakladanie textilných a sklárskych manufaktúr bolo doménou najmä Františka Štefana. Okrem manufaktúr sa rozvinula hutnícka výroba, čo vyžadovalo zvýšenie ťažby uhlia. Vznikla spoločná toliarová a zlatková mena (1 toliar = 2 zlatý, 1 zlatý = 60 grajciarov). Bola zavedená jednotná sústava dolnorakúskych mier a váh. Zároveň boli zrušené hranice medzi jednotlivými krajinami, odstránené súkromné mýta a intenzívne sa začali budovať cesty.

Už spomínaný Kounic presadil, že vzorom pre monarchiu sa stal francúzsky absolutizmus a rakúska zahraničná politika sa orientovala na Francúzsko. S tým ale nesúhlasil manžel Márie Terézie.

Rozvoj priemyslu priniesol také vysoké príjmy, že sa podarilo zlikvidovať štátny dlh. Ten dosiahol roku 1767 výšku 259 miliónov zlatých. Ale už roku 1775 bol dokonca dosiahnutý v štátnom rozpočte prebytok.

REFORMY V ŠKOLSTVE

Mária Terézia tiež zreformovala vysoké i základné školstvo a systém súdnictva. Školstvo bolo dlhé obdobie v rukách jezuitov. V roku 1773 však pápež Kliment XIV. Jezuitský rád zrušil a hneď o rok v roku 1774 bola v monarchii zavedená povinná školná dochádzka od 6 do 12 rokov. Školy sa delili na triviálne – vznikali vo väčších dedinách alebo pri farách. Takáto škola sa zaoberala len vyučovaním čítania, písania, počítania a náboženstva. Hlavné školy vznikali vo väčších mestách a vyučovacím jazykom bola nemčina. Normálne školy v zemských hlavných mestách boli zamerané na prípravu učiteľov. Aj tu bola vyučovacím jazykom nemčina. Nad týmito školami stáli potom gymnázia a univerzity. Tieto reformy však mali istý negatívny dopad na nemecké obyvateľstvo monarchie. Centralizácia moci a školské reformy sa spájali s germanizáciou ríše.

Historici hodnotia vládu Márie Terézie v podstate kladne, dala by sa iba položiť otázka, čo v jej vláde prevažovalo, či barokové alebo osvietenské prvky. Nepochybne však dokázala zvládnuť katastrofálnu situáciu ríše.

V roku 1765 Mária Terézia ovdovela a úplne zmenila spôsob svojho života. Nechala si ostrihať svoje dlhé husté vlasy, šperky rozdala deťom, garderóbu dvorným dámam. Nosila len občas perly, symbol smútku a do konca života chodila v čiernom. V roku 1767 Viedeň zasiahla ťažká epidémia čiernych kiahní, ktoré pochovali jej šestnásťročnú princeznú Josefu Gabrielu. Svoje päťdesiate narodeniny v roku 1767 oslávila Mária Terézia v tichosti. Zo šestnástich živo narodených detí jej šesť zomrelo. Nemala už síl znášať ďalšie rany osudu, napriek tomu však našla v sebe ešte dosť energie ovplyvňovať ďalších trinásť rokov stredoeurópsku politiku.

Úplne vyčerpaná zomrela Mária Terézia 29. novembra 1780 vo veku 63 rokov. Krajine začal vládnuť jej syn Jozef II., ale to je už iná história.

Marta Ružbárska

Zdroj:

https://www.historickarevue.com/archiv_maria_terezia.html