Michal Miloslav Hodža

Most medzi Kollárom a Štúrom

 Michal Miloslav Hodža

(22. 9. 1811 Rakša, okr. Martin – 26. 3. 1870 Tešín)

Kým Hurban bol agresívnejší, revolučnejší a aktívnejší a vedel lepšie odraziť útoky voči svojej osobe, Hodža bol pokornejší a tichší, melancholik a zádumčivý človek, ale taktiež dobrý rečník, aj keď nebol založený tak revolučne a radikálne ako Hurban.

Už súčasníci vnímali Hodžu ako náboženského mystika a panteistu, uzavretého, vážneho a sebavedomého, čo si niektorí vysvetľovali ako pýchu a namyslenosť na svoje nadanie. Rovnaké vlastnosti mu vyčítali nielen neprajníci, ale aj jeho priatelia a spolupracovníci.

Stúpenec Jána Kollára

Hodža je najstarším z trojice hlavných osobností mladoslovenského hnutia a zároveň jedným z najstarších celej generácie. Mal aj najsilnejšie puto so staršou generáciou. Najmä s Jánom Kollárom ho spája viacero styčných bodov: podobne ako Kollár pochádzal z Turca a dokonca na základnej škole v Mošovciach ho učil Kollárov bývalý učiteľ Adam Burian. Hodža, pochádzajúci z mlynárskej rodiny v Rakši, mal už z domova silné národné povedomie, ktoré si počas štúdií rozširoval.

Hlad po vzdelaní ho doviedol v roku 1832 do Břetislavy, ako poslovančil názov Prešporka P. J. Šafárik, na tamojšie evanjelické lýceum, kde sa už niekoľko rokov činorodo vzdelávali slovenskí študenti na Katedre reči a literatúry českoslovanskej a v Spoločnosti českoslovanskej. K Hodžovým spolužiakom patrili okrem iných aj Samo Chalupka, Karol Štúr, Daniel Lichard a Michal Hlaváček. Už v nasledujúcom školskom roku sa stal podpredsedom Spoločnosti, kde prednášal svojim vrstovníkom vedecké a básnické príspevky, rozvíjajúce kollárovskú ideu slovanskej a československej vzájomnosti. Z tohto dôvodu aj rozšíril pestovanie československej reči. Podľa neho slovenčina a čeština sú „dva potúčky tekoucí z jedné a téže studnice“ a podporoval Kollárovo úsilie o vytvorenie jedného spisovného jazyka Čechov a Slovákov – českoslovenčiny. V tomto období odmietal uznanie nejakého slovenského nárečia za spisovný jazyk, lebo by podľa neho spôsobilo iba zmätok.

Kontakt s bývalými spolužiakmi si zachovával aj po odchode z lýcea v roku 1834, keď sa dva roky živil ako vychovávateľ, aby si zarobil na univerzitné štúdium vo Viedni. V tomto období už vystupovali študenti lýcea ako mladá sformovaná generácia, čo manifestovali vydaním almanachu Plody (1836). Pri zostavovaní almanachu sa viedla diskusia o publikovaní slovakizovaných príspevkov pod vplyvom slovenskej ľudovej kultúry. Hlavne na zásah K. Kuzmányho, ktorého podporil tiež Hodža, zvíťazilo zachovanie češtiny. Ale aj tak staršia česká generácia kritizovala použitie niektorých slovenčiacich prvkov. Rozmach tvoriacej sa štúrovskej generácie pribrzdilo zatvorenie Spoločnosti. Ich aktivita sa presunula na Katedru – či Ústav a na tajný spolok Vzájomnosť, ktorého členom bol aj Hodža.

Mikulášske pôsobenie

Hodža sa podobne ako Hurban rozhodol pre dráhu kňaza a po ročnom štúdiu vo Viedni prijal 14. augusta 1837 vysviacku od superintendenta Stromského. Ešte pred vysviackou ho zvolili za kaplána v Turčianskom Sv. Martine, napokon prijal miesto evanjelického farára v Liptovskom Sv. Mikuláši. Pôvodne si tu zbor zvolil za farára J. Kollára, ten však odmietol a ako svojho „náhradníka“ navrhol práve Hodžu. Tu prežil M. M. Hodža vyše polovicu svojho plodného života a našiel si tu aj životnú družku Kornéliu Kellnerovú. Liptovský Sv. Mikuláš patril k mestám s najrozvinutejším národným životom na slovenskom etnickom území. Najväčšia zásluha patrí Gašparovi Fejérpatakymu-Belopotockému, zakladateľovi prvej slovenskej knižnice a ochotníckeho divadla. Práve Belopotocký, učiteľ Jozef Plech a M. M. Hodža tvorili jadro národného pohybu v Mikuláši a okolí. Hodža sa sústreďoval predovšetkým na rozvoj slovenského školstva, zakladanie učiteľských bratstiev, čitateľských, nedeľných a protialkoholických spolkov. V roku 1845 – už v štúrovskej slovenčine – vydal spis Jána Andraščíka Šenk pálenčený a vlastnú kázeň Ňepi pálenku. Znížením počtu „alkoholomilnej“ spoločnosti sa dostával do rozporov s miestnym krčmárom, ktorý sa mu dokonca vyhrážal zabitím.

Postupujúca maďarizácia verejného a cirkevného života viedla slovenských evanjelikov k zostaveniu Slovenského prestolného prosbopisu (1842). Patril k jeho hlavným organizátorom, bol tiež členom delegácie, ktorá ho odovzdala panovníkovi. Prosbopis ostal nevypočutý. Hodža však pripravoval kroky na zostavenie nového Prosbopisu už v nasledujúcom roku.

Osudové rozhodnutie

V júli 1843 sa teda Hodža opäť vyberá do Viedne, kde rokoval s grófom Kolovratom, ochotným podporovať prípravu nového Prosbopisu. Pred odchodom do Viedne vyhľadal Štúra, s ktorým odišiel za Hurbanom do Hlbokého, kde rokovali o novom spisovnom jazyku. Práve Hodža prešiel spomedzi trojice najväčším oblúkom – od stúpenca J. Kollára k podporovateľom nového spisovného jazyka. Hodža bol najskeptickejší a v tomto období ešte váhal. Definitívne rozhodnutie malo padnúť 26. – 28. augusta 1844 u Hodžu v Mikuláši. Počas obdobia jedného roka sa mali doladiť všetky argumenty pre a proti vyplývajúce z tohto rozhodnutia. Práve v Mikuláši prijali účastníci stretnutia rozhodnutie „za Slovenčinu a podali si na to ruky“ a vznikol tu „pod trónom matky Tatry, tam pod oltárom Tatier našich /a/ Kriváňom“ spolok Tatrín. Po vzniku Tatrína sa Hodža už s plnou vervou a jemu vlastným zápalom staval za novú slovenčinu: „Alebo bude Slovák pri slovenčine pre všetky literatúry slovanské niečo: alebo pri češtine nebude ani pre Čechov ani pre seba nič.“

Hodža najviac lipol na tradíciách a kontinuite so staršou jazykovou normou, preto od začiatku predkladal návrhy na úpravu Štúrovho pravopisu. Jeho požiadavka nahradenia fonetického pravopisu etymologickým nebola len bojom „y“ proti „i“. V prvom rade to bolo rozdielne filozoficko-jazykové vnímanie úlohy jazyka. Štúr chápal nový spisovný jazyk ako nástroj utvárania modernej národnej pospolitosti, kým Hodža vychádzal zo svojich historických a romantických predstáv. Kodifikovanie novej slovenčiny vnímal ako obnovu praslovančiny pod Tatrami – kolíske Slovanov, lebo „slovenčina je v malom celá slovančina“. Preto vyčítal Štúrovi viacero pravopisných prehreškov (spisy Dobruo slovo Slovákom súcim na slovo, Větín o slovenčine, Epigenes Slovenicus), nazývajúc nový pravopis za „strašnú obludu, ktorej svetlo slovanskosti bolo vzaté“ (narážal najmä na Štúrov fonetický pravopis) a žiadal používanie „latinsko-európskej abecedy“ (teda „návrat“ k etymologickému pravopisu). Preto vznikla v rámci Tatrína komisia, ktorá mala rokovať o úpravách novej slovenčiny, ktorá by „bujný stromok Tatranský poobrezávala, alebo ho vo všetkej svojej haluznatosti a rozrastenosti nechala... ako ho božia ruka príroda... vychovala.“ Napokon sa táto otázka vyriešila až na bratislavskej schôdzke v októbri 1851.

Hodža preto aj najmiernejšie reagoval proti útokom Hlasov. Neútočil na Kollára, usiloval sa o zmierenie oboch strán a prekonanie vzájomných rozporov, ktoré chápal len ako dočasné. Oproti Kollárovej jazykovej jednote Čechov a Slovákov uprednostňoval Kollárovu snahu o kultúrnu jednotu Slovanov.

Ťažko na cvičisku, ešte ťažšie na bojisku...

Vypuknutie revolúcie a prijatie marcových zákonov otvorilo cestu aj nádejam na zlepšenie národného postavenia Slovákov. Ostrý lúč uhorskej slobody však Slovákov, zvyknutých na metternichovské zore – či skôr šero – riadne popálil. Už 18. marca 1848 sa stretli Štúr, Hurban a Hodža so slovenskými národovcami v Hlbokom a pripravili plán ďalšieho politického postupu. S Hodžom a L. Sv. Mikulášom sa počítalo ako s jedným z ohnísk slovenského pohybu. Ešte v ten istý mesiac, 28. marca, zostavil Hodža spolu s J. Franciscim a Š. M. Daxnerom Liptovské žiadosti, jedny z viacerých regionálnych národných požiadaviek Slovákov. Obmedzili sa v nich len na skromné jazykové požiadavky, ktoré Hodža ako člen výboru Liptovskej župy presadzoval len veľmi opatrne.

Práve v Liptovskom Sv. Mikuláši na Hodžovej fare sa 10. mája 1848 stretli poprední slovenskí národovci, aby prijali prvý slovenský národný politický dokument – Žiadosti slovenského národa. Počas rokovania došlo k ostrej výmene názorov medzi Hurbanom a Hodžom. Hodža nesúhlasil s radikálnym nastolením a formulovaním národných, politických a sociálnych požiadaviek, ktoré mali byť prijaté na veľkom ľudovom mítingu, argumentujúc „nevyspelosťou ľudu“, za čo ho ostro kritizoval najmä Hurban. Ani jeho lojálny postoj k uhorskej vláde ho neuchránil pred vydaním zatykača. Z obavy pred zatknutím tajne opustil ešte 25. mája Mikuláš a odišiel do Prahy, kde sa konal Slovanský zjazd.

Po predčasnom ukončení zjazdu odišiel do Viedne, kde uvažoval nad audienciou u panovníka, a rokoval s miestnymi Srbmi, Chorvátmi i Čechmi. V tomto období napísal v nemčine spis Der Slowak, v ktorom odôvodňoval pôsobenie Slovákov počas revolúcie, aj keď dlho veril v dohodu s Maďarmi. Po rozhodnutí organizovania slovenského povstania sa stáva jedným z troch politických vodcov prvej Slovenskej národnej rady. Pri svojom kresťansko-humanistickom postoji bol proti vojenským operáciám slovenských dobrovoľníkov. Násilné dobytie a podpálenie Starej Turej vnímal ako narušenie morálnej čistoty slovenských ideálov, a preto v noci 22. septembra predčasne opustil povstalecké územie. Tento jeho postup Štúr s Hurbanom kritizovali, pokladali to za zradu v najťažšej chvíli, keď Hurban bol chorý a celé politické vedenie zostalo na pleciach Štúra. Rozhorčený Štúr ho chcel preto postaviť pred vojenský súd. Aj keď sa neskôr ich názory pri presadzovaní národných požiadaviek Slovákov opäť zjednotili, osobné priateľstvo, ktoré ich dovtedy spájalo, sa už neobnovilo. Hodža sa usiloval Hurbanovi svoj postoj vysvetliť. Ako mu písal, podnetom k odchodu boli jeho sny, v ktorých „videl záhubu celého podujatia“.

Po predčasnom odchode z povstaleckého územia sa celou svojou dušou aj naďalej zapájal v prospech zlepšenia národného postavenia Slovákov. Bol hlavným predstaviteľom slovenských dobrovoľníckych jednotiek operujúcich na juhozápadnom Slovensku a členom delegácie, ktorá predložila novému panovníkovi v Olomouci Marcový prosbopis. Od júla 1849 sa stal ľudovým dôverníkom v Liptovskej župe, začiatkom septembra hlavným župným notárom a 23. septembra ho znovu inštalovali za mikulášskeho ev. farára. Pomaly sa monarchia vracala do „starých dobrých časov...“ Ako jediného zo „slávnej trojky“ si ho všimne bedlivé oko 20-ročného cisára pána a udeľuje mu Zlatý kríž s korunou za jeho zásluhy počas revolúcie. Štúr a Hurban „zostávajú naprázdno“, čo ich vzájomný pomer iste nezlepšilo.

Patentalisti a „gebulisti“

V 50. rokoch sa Hodža opätovne sústreďoval na cirkevnú oblasť, reformu slovenského ľudového a stredného školstva a jeho slovakizáciu. Po vydaní Protestantského patentu 1. septembra 1859, ktorý pripravoval Kuzmány od roku 1851, sa Hodža s vervou pustil do jeho presadzovania (na jeho podporu vydal 3 polemické spisy). Vydanie patentu však prišlo už neskoro – až po páde Bacha, keď už bolo všetkým jasné, že politický režim sa bude skôr či neskôr uvoľňovať. Vláda sa napokon rozhodla odstúpiť od centrálneho nariadenia patentu a 15. mája 1860 vydala výnos, v ktorom sa jednotlivé zbory mali rozhodnúť, či sa chcú organizovať podľa patentu alebo nie. Tým sa evanjelické zbory v Uhorsku rozdelili na tzv. patentálne a autonómne. Pri voľbe prvého patentálneho superintendenta si mohli evanjelici „vybrať“ z troch kandidátov. S jasnou prevahou zvíťazil „otec patentu“ K. Kuzmány so ziskom 66 hlasov, oproti Hodžovi a Hurbanovi (19 ku 8 hlasov). Hodžu zvolili za nového vikára.

Utvorením patentálnej cirkvi sa spor v evanjelickej cirkvi neukončil, preniesol sa aj do nacionálnej a politickej roviny. Slovenských patentalistov, opierajúcich sa o Viedňou oktrojovaný zákon, vnímali v uhorskej spoločnosti ako zlých vlastencov, podporovateľov viedenského centralizmu „dusiacich“ uhorskú slobodu a suverenitu. Novozvolený autonómny ev. superintendent Preddunajského dištriktu Ľudovít Geduly sa pokúšal o opätovné zjednotenie ev. cirkvi, voči čomu sa patentalisti bránili. Dochádzalo k vzájomným napádaniam a útokom: Slováci svojich protivníkov nazývali „gebulistami“, karikujúc meno ich biskupa. Situácia sa napokon vyhrotila do suspendovania Hodžu v septembri 1862 z kňazského úradu v celom Uhorsku. M. M. Hodžu a J. D. Makovického dokonca 15. mája 1863 prepadli a zbili veliteľ bezpečnosti B. Lehocký a zeman M. Ráztokay, keď sa vracali domov z návštevy v Trnovci. V slovenskej spoločnosti sa to, pochopiteľne, vnímalo ako „zneuctenie a doráňanie... celého národa“.

Boj o platnosť Hodžovho suspendovania sa naťahoval, až ho napokon 23. 3. 1866 panovník, usilujúci sa o u(s)pokojenie Maďarov, potvrdil. Pre Hodžu tak nastala najťažšia chvíľa jeho života – ako štvanec opustil mikulášsku faru. Ale jedno trpké sklamanie ho ešte len čaká...

Keď v auguste 1866 nečakane zomrel Karol Kuzmány, uskutočnili sa nové voľby patentálneho superintendenta. Tento post bol už v tomto období v podstate len symbolický. Ovzdušie pripravovaného rakúsko-uhorského vyrovnania nedávalo patentálnej cirkvi dlhú životnosť. V boji o post superintendenta sa stretli dvaja neúspešní kandidáti z predchádzajúcej voľby: Hodža a Hurban. Pre Hodžu bolo veľkým sklamaním, keď farníci uprednostnili Hurbana (Hodža získal 13 hlasov proti 17 Hurbanovým). Tento neúspech sa ho veľmi dotkol a s trpkosťou naň spomínal až do konca života.

Keďže Hodža prišiel rozhodnutím ev. cirkvi o živobytie, požiadal panovníka o penziu. V tomto prechodnom období ho prichýlil brat Ondrej (otec Milana Hodžu), ev. farár v Sučanoch. Hodžovu žiadosť o dôchodok podporil aj liptovský župan Martin Szentiványi pod podmienkou, že opustí Uhorsko. Preto v auguste 1867 po udelení penzie odišiel do exilu v Tešíne, kam ho sprevádzala aj dcéra Marína. Hodža sa tu venoval štúdiu filozofie a literárnej tvorbe. Kontakt so Slovenskom mu sprostredkovávali Ján Kalinčiak, riaditeľ miestneho ev. gymnázia a prof. náboženstva Ján Borbis. Začiatkom roku 1870 ochorel a 26. marca 1870 zomrel. Tu ho aj pochovali a odhalenia náhrobného kameňa sa za Maticu slovenskú zúčastnil J. M. Hurban. V roku 1922 preniesli jeho telesné pozostatky do L. Mikuláša. Trpkosť v srdci, ktorú v poslednom období prežíval, vyjadrujú aj posledné dva verše jeho epitafu:

„Narodil sa, trpel pod uhorským panstvom,

zomrel, utrápený svojho ľudu manstvom!“

Mgr. Ľuboš Kačírek, PhD.

Zdroj: https://www.historickarevue.com/archiv_2007_03_3.html