Nezval, Vítězslav

Kráľ básnikov, majster imaginácie a mnohé ďalšie obdivné pomenovania si český spisovateľ Vítězslav Nezval získal za svoje dielo medzi dvoma svetovými vojnami.

Bolo to takmer presne rok pred smrťou Vítězslava Nezvala, v apríli 1957, keď bola delegácia českých a slovenských spisovateľov na ceste do Moskvy. Nezval si v lietadle začal niečo zapisovať a o chvíľu prečítal práve dokončenú báseň.

Věk, kdy lze letět z pólu na oázu
jak jezdilo se kdysi na výlet.
Prožívám právě tento slavný let,
mávaje rukou Sovětskému svazu.

A ešte pár veršov a oslavná báseň TU 104 bola na svete.

Nebola jediná tohto druhu, vlastne v tom čase bola pre neho typická, veď za zbierky Stalin či Zpěv míru si vyslúžil titul národného umelca.

Na čele avantgardy

Ten istý básnik pritom pred vojnou patril spolu s Jaroslavom Seifertom či Karlom Teigem k vedúcim postavám českej umeleckej avantgardy. V tom čase sa naplno prejavila jeho bezhraničná fantázia, obrazo­tvornosť, pocitová pamäť a majstrovské narábanie s jazykom.

Ako člen združenia Devětsil stál pri zrode literárneho poetizmu, k tomuto obdobiu sa viažu zbierky Podivuhodný kouzelník, Pantomima, Akrobat či Edison („Bylo tu něco krásného co drtí / odvaha a radost z života i smrti“.)

Neskôr sa jeho záujem presunul k surrealizmu, keď najskôr vznikli diela Skleněný havelok či Sbohem a šáteček s legendárnym úvodom: „Sbohem a kdybychom se víckrát nesetkali / bylo to překrásné a bylo toho dost.“

Vrcholmi jeho sur­realis­tickej tvorby sú Žena v množném čísle, Absolutní hrobař a Praha s prsty deště.

Nezvalov záber bol však oveľa širší, písal aj prózu, drámu, prekladal, dramatizácia Prévostovej novely Manon Lescaut patrí k skvostom jeho nevyčerpateľnej produktivity.

Istým predznamenaním jeho povojnovej náklonnosti ku komunistickej ideológii bol vážny konflikt v pražskej skupine surrealistov, ktorú spoluzakladal. Na jar roku 1938 sa strhla medzi jej členmi diskusia o soviet­skych politických procesoch, ktoré Nezval obhajoval. Roztržka mala ďalekosiahle následky a na­vždy ukončila aj jeho priateľstvo s Teigem, maliarkou Toyen či Jindřichom Štyrským.

V bizarnom zrkadle

Je logické, že názory na Nezvala oscilujú medzi zaslúženým bezhraničným obdivom k jeho predvojnovej tvorbe a tvrdým odsúdením poplatného veršovania v mantineloch socialistického realizmu.

Jeho kontroverznosť zvyšuje aj fakt, že občas oficiálne prejavil svoje výhrady k dogmatickej kultúrnej politike, ktorej bol zároveň sám ako vysoký funk­cionár vykonávateľom. Tak sa zastal prenasledovaného katolíckeho básnika Jakuba Demla či pomohol rehabilitovať perzekvovaných autorov Jiřího Kolářa, Konstantina Biebla a ďalších.

Osobitnou kapitolou je Nezvalov obraz, vytvorený normalizátorskou literárnou kritikou. Tá sa bizarne snažila vytrhnúť svoj idol z poetistických a sur­realistic­kých osídiel a „vysvetľovať“ aj jeho vrcholné medzivojnové diela optikou socialistického realizmu.

Prav­da, môže si za to sám. So svojím talentom naložil doslova márnotratne, keď ho dal do služieb komunistickej ideológie, hoci práve tento gigantický talent mu dával možnosti ignorovať režim.