Porovnanie 3 kodifikácií slovenského jazyka

Porovnanie 3 kodifikácií slov. jazyka

18. stor. prvým neúspešným pokusom o uzákonenie spisovnej slovenčiny bol pokus Jozefa Ignáca Bajzu. V tomto jazyku bol napísaný aj prvý slovenský román René mládenca príhody a skúsenosti.

KODIFIKÁCIA: Uzákonenie jazykových noriem v rámci spisovného jazyka.

NORMA = záväzné jazykové pravidlá formulované v príručkách: Pravidlá slovenského pravopisu; Pravidlá slovenskej výslovnosti.

Jazykovedci skúmajú, zisťujú normy platné v súčasnom jazyku a svoje zistenia zhrňujú v rozličných kodifikačných publikáciách. Na vydávanie takýchto publikácií sú oprávnené vedecké inštitúcie, u nás Slovenská akadémia vied, najmä jej Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra.

Jazykový úzus je skutočný stav v používaní jazyka. Úzus je reflexom normy v praxi, norma udržuje pravidelnosť a rovnakosť úzu. Úzus má v konečnom dôsledku väčšiu silu ako norma. Ak je norma v rozpore s úzom, časom sa úzu prispôsobí.

1. KODIFIKÁCIA: Anton Bernolák - Základom bolo trnavské nárečie

1787 vyšiel spis JAZYKOVEDNO-KRITICKÁ ROZPRAVA O SLOVENSKÝCH PÍSMENÁCH a GRAMATICA SLAVICA (Slovenská gramatika);  SLOVÁR SLOWENSKÍ, ČESKO - LATINSKO - NEMECKO – UHERSKÍ

Znaky

Odmietol etymologický pravopis a zaviedol fonetický pravopis (píše sa iba i) každé podstatné meno sa píše s veľkým písmenom │ ď, ť, ň, ľ sa pred e, i označujú mäkčeňom (Kňižki, rozľičních) │ g sa číta ako j (gazik), dvojité w ako v │ označuje sa ľ (veľmi piľnem) │ neexistujú dvojhlásky (posilagú, Rečám) │ z hľadiska vetnej stavby - dlhé súvetia.

Bernolákov spisovný jazyk šíril svojimi populárno - vedeckými spismi:

·         Juraj Fándly- Dúverná Zmlúva mezi Mňíchom a Diáblom

·         Ján Hollý- svojimi mohutnými eposmi z dejín Slovákov

Bernolákovčina sa síce nestala spisovným jazykom všetkých Slovákov, ale používala sa až do r. 1843, teda vyše 50 rokov.

2. KODIFIKÁCIA: Štúr, Hurban, Hodža (fara v Hlbokom)

1943 bol na základe stredoslovenského nárečia uzákonený spisovný jazyk.

Gramatika: NÁUKA REČI SLOVENSKEJ; NÁREČIA SLOVENSKUO ALEBO POTREBA PÍSANIA V TOMTO NÁREČÍ

Znaky:  Pravopis

Píše sa iba „i“ │ rozdiel medzi zvukmi „d, t, n“ a „ď, ť, ň“ sa všade graficky vyznačuje │ dvojhláska „ô“ sa rozpisuje ako „uo“ │ dvojhlásky „ia, ie“ sa píšu „ja, je“ │ v tvare G m.č., I j.č. a osobných zámen sa zvuk „v“ píše ako „u“ (sluhou, s víchricou, svojou formou). V iných prípadoch sa píše všade „v“ - aj tam, kde sa vyslovuje ako „u“ (prauda, dáuno, rouní).

Hláskoslovie

Nemá ľ (iba l) │ namiesto „ä“ má „a“ alebo „e“ │ namiesto „iu“ má len „ú“ (božú, znameňú) │ namiesto „é“ má „je“ (dobrjeho, dobrje; výnimka céra) │ rytmický zákon sa uplatňuje dôsledne (oňi slúža, hlása, vába, spálac, kvjeťim) │ particípiá minulé majú podobu „mau, volau, robiu“.

Tvaroslovie

Prídavné mená odvodená od vlastných mien sa píšu veľkými písmenami (Francúski, Tatránski, Europejskí) │ zrušil písanie veľkých písmen v podst. menách.

3. KODIFIKÁCIA: Martin Hatala, Michal Miloslav Hodža

1852 - KRÁTKA MLUVNICA SLOVENSKÁ (= krátka gramatika slovenská)

Znaky: zaviedli „y“, ď ť ň ľ, dvojhlásky, ô;  zaviedli aspekt etymologického princípu (pôvod slov).

Jazykovedci, kt. sa podieľali na vývine slovenskej jazykovedy:

Samo Czambel vydal v r. 1902 RUKOVÄŤ SPISOVNEJ SLOVENSKEJ REČI

V. Vážny (nárečia), Ján Stanislav (výskum Staroslovienčiny, dejiny), Jozef Mistrík (štylistika)

30.roky – Václav Vážny zostavuje prvé Pravidlá slovenského pravopisu. Vzniká purizmus – smer, ktorý sa snažil očistiť slovenčinu od vonkajších vplyvov (aj od češtiny).

1952, 1968, 1991 (zmeny: veľké písmená v názvoch ulíc, čiarky pred A, krátenie), 1998, 2000.

1996 bol prijatý Zákon o štátnom jazyku. Upravuje používanie spisovnej slovenčiny vo verejnom styku. Každý výrobok predávaný na Slovensku musí mať návod písany v slovenčine.