Po kom je pomenovaná ulica dona Sandtnera?

     V roku 2007 na Cajle pribudli dve nove ulice: Ulica dr. Štohla a Ulica don Sandtnera. Cajlanského rodáka dr. Jána Štohla nie je potrebné Cajlanom predstavovať, ale už pri zmienke o pezinskom rodákovi donovi Štefanovi Sandtnerovi to asi bude potrebné. Preto na tejto stránke uverejňujem aj jeho životopis.

Don Štefan Sandtner SDB

      Ujo – pod týmto menom si mnoho ľudí predstaví saleziánskeho kňaza a básnika dona Štefana Sandtnera. Tento pseudonym mal však za totality aj praktický význam. Keď sa vás spýtali, kam idete, mohli ste odpovedať bez toho, aby ste boli podozriví: „Idem za ujom.“

     Keď sa však prejdeme po pezinskom cintoríne, nemôžeme si nevšimnúť evanjelickú kaplnku s arkádami. Keď sa prizrieme o niečo bližšie, uvidíme na stenách budovy náhrobné kamene. Na nejednom z nich nám udrie do oka meno Sandtner. Ako je teda možné, že z takejto silne evanjelickej rodiny vyšiel katolícky kňaz?

     Odpoveď na túto otázku trápila aj samotného Štefana Sandtnera, ktorý sa pokúšal o rodokmeň rodiny Sandtnerovej. Zistil aj dôvod tejto náhlej zmeny konfesie. Jeho pradedko bol ako všetci Sandtnerovci evanjelik, ale vzal si za ženu katolíčku. Dohodli sa, že všetky ich deti pokrstia v evanjelickom kostole. Po niekoľkých deťoch manželka opäť otehotnela. Prosila manžela, aby sa dieťa, ak bude dievčaťom, mohlo stať katolíčkou. Manžel napokon súhlasil. Narodil sa však chlapec, ale manželka chcela, aby sa aj on stal katolíkom. Jej muž o tom nechcel ani počuť. Žena na svojom trvala a rozhodla sa odísť z domu, ak jej to muž nedovolí. Manžel bol neoblomný a ona skutočne odišla. Uvedomil si však, čo urobil, utekal za ňou a vyhovel jej prosbe. Manželka sa vrátila a odvtedy je rodina Sandtnerovcov katolícka.

Zvonárik

    Štefan Sandtner sa narodil vo viacdetnej rodine 30. 4. 1916 v Pezinku. Z jeho súrodencov je najznámejšia jeho sestra Marta, o ktorej ešte bude reč. Počas svojho detstva ho najviac fascinovali kostolné zvony. Bol zvonárikom, ako to krásne opísal v zbierke Malí adorátori v básni Zvonárik. Neľutoval to, hoci raz, keď sa spúšťal po zábradlí schodišťa evanjelickej veže, spadol dolu hlavou:

Najprv boli točité schody,

tmavé úzke, len pre jedného.

A potom bola veža.

A potom zvon.

Ale pred ním boli ešte rebríky,

samé rebríky.

Vtedy, keď mal človek miesto nôh krídla

ako holuby, ktoré tu hniezdili,

rebríky sa nepočítali.

A tým menej priečky.

(Dnes viem,

že keď sa chcem dostať domov,

čaká ma 1+99 schodov.)

Osem poschodí rebríkov.

A neboli to poschodia na skok do výšky,

ani na skok o žrdi,

ale poschodia vežové.

A tam hore, celkom navrchu,

kde sa veža oknami pozerala do neba,

bol zvon...

***

Ako som sa dostal do tej výšky, sám neviem.

Pamätám si len, že naša mama

zo všetkých hudobných nástrojov

mala najradšej zvony.

Organ, to áno.

To bol nástroj kráľovský,

Ale zvony,

to bol nástroj božský.

A ja som na tom božskom nástroji hrával...

Najprv, ako desaťročný učeň,

som sa len prizeral.

A počúval.

Mal som dobrého majstra.

Volal sa Žiak.

Bol prostý ako zvonovina

a zvonila v ňom viera.

Zvoniť, to nie len ťahať za povraz.

Zvonom treba rozumieť a mať ich rád,

lebo aj zvon má srdce.

Najprv ho treba rozkolísať.

To akoby si sa s ním láskal,

dôverne ihral.

Akoby si ho hladil. A ladil.

Lebo aj človek má srdce.

A keď to srdce uvoľníš,

jedno i druhé, hneď je veža plná hudby

a zvony z nej vyletujú

ako vyplašené holuby

a roznášajú tú krásu po kraji.

Zvonenie, to je tajomný obrad...

Salezián

     K uvedenej básni netreba komentár. Štefan  Sandtner navštevoval ľudovú a meštiansku školu vo svojom rodisku. Už z predchádzajúcej básne vidno, že mal už od detstva k duchovnu veľký vzťah. Svoj ďalší zážitok z detstva, ktorý súvisí s jeho povolaním opísal v básni Zo spomienok:

Raz v jedno letné popoludnie

som vychádzal z mesta fortňou,

 (tak sa tá ulička u nás dodnes volá).

Kedysi tam bola v šiancoch brána,

ktorou sa vchádzalo a vychádzalo z mesta.

Ulička široká tak štyri metre

a dlhá asi osemdesiat krokov.

Tam som stretol s jedným kňazom.

Pozdravil som Pochválen...

Pozdrav dokončil on a hneď sa ma spýtal,

ako sa volám, kam idem, koľko mám rokov...

a potom, či by som sa nechcel ísť učiť za klerika.

A keďže som nevedel odpovedať,

možno som ani nevedel, čo to znamená,

pozval ma, aby som mu prišiel

ráno miništrovať.

Po omši som to mal jasné

a o rok som už bol v Šaštíne.

Ako kňaz som ho navštívil v Trnave.

Spýtal sa ma, či si pamätám na to stretnutie.

Pamätám a veľmi dobre.

Ale nevieš, že som tomu frátrovi,

s ktorým som šiel,

na diaľku tých 80 krokov povedal,

keď som ťa zbadal,

že z toho chlapca bude raz kňaz.

Mal som pravdu?

Ten kňaz sa volal Ján Hlubík.

     Meno dona Jána Hlubíka žije dodnes medzi saleziánmi. Má prívlastok „slovenský Don Bosco.“ Pozdvihol chudobnú trnavskú štvrť Kopánka, pre neho prezývanú aj „trnavské Valdocco.“ V podobných podmienkach vo Valdoccu začal svoje dielo zakladateľ Saleziánskej spoločnosti svätý Ján Bosco. Do života dona Hlubíka zasiahla nová štátna moc, ktorú si podrobnejšie rozoberieme neskôr. Dostal sa do väzenia a zomrel psychicky chorý.

      Ako už vo svojej básni o. Sandtner spomenul, v roku 1929 odišiel z rodného Pezinka do saleziánskeho gymnázia v Šaštíne. V roku 1933 vstúpil do noviciátu vo Svätom Beňadiku (dnešný Hronský Beňadik). Tu zložil 31. júla 1934 svoje prvé sľuby spolu so svojim priateľom donom Františkom Kollárom, neskorším direktorom Charitného domova v Pezinku. Po jeho skončení pokračoval v gymnaziálnych štúdiách v Moravskej Ostrave a v Trnave. Napokon zmaturoval v Kláštore pod Znievom. Pedagogickú prax si vykonal v Biskupskom saleziánskom seminári v Trnave. Je to budova niekdajšej slávnej Trnavskej univerzity – Marianum. Dnes je tu Arcibiskupský úrad. Ujo tu pôsobil v rokoch 1936 – 1939 a 3. augusta 1937 aj zložil večné sľuby. Tým sa končí ďalšia etapa jeho života, ale aj nášho národa. Týmto rokom sa končí jestvovanie Československej republiky a 14. marca vzniká Slovenská republika. V tomto roku však Štefan Sandtner odchádza z vlasti na štúdiá, aby sa raz z nich vrátil už ako kňaz.

Kňaz

    Štefan teda odišiel študovať teológiu na Pápežskú gregoriánsku univerzitu do Ríma. Na tomto mieste sa splnila jeho túžba – 20. marca 1943 v bazilike Sacro Cuore (Božské Srdce) v Ríme sa stal kňazom. Vysvätil ho vikár Svätého Otca msgr. Pascucci spolu s ďalšími desiatimi saleziánmi.

      Na druhý deň sa v tej istej bazilike konali jeho primície. Manuduktorom mu bol pápežský prelát a cirkevný radca na vatikánskom veľvyslanectve msgr. dr. Jozef Kapala. Miništrovali mu Karol a Ondrej, synovia veľvyslanca Slovenskej republiky pri Svätej Stolici Karola Sidora, ktorý bol osobne prítomný. Prítomný boli tiež slovenský vyslanec pri Kvirináli Dr. Bohdan Galvánek, vojenský atašé generál Augustín Malár, predstavený minoritských bohoslovcov v Ríme páter Chrapa, prof. Schveigel a iní. Pred sv. prijímaním zaspieval slovenský tenorista majster Rudolf Petrák „Agnus Dei“ od Bizeta. Po sv. omši primiciant všetkým udelil svoje novokňazské požehnanie. Nasledovalo spoločné fotografovanie na dvore saleziánskeho ústavu pred pomníkom sv. Jána Bosca. Za mimoriadnu pozornosť daroval primiciant vyslancom a manuduktorovi relikviu sv. Jána Bosca.

     Novokňaz Štefan sa vrátil do rodného Pezinka a tam 18. júla 1943, vo vyzdobenom Dolnom kostole Božského Spasiteľa celebroval svoju primičnú svätú omšu. Manuduktorom mu bol pán dekan vdp. Vendelín Krištúfek, diakonom don Tibor Strnisko a kazateľom salezián don František Valábek. Kalich na poduške mu v sprievode niesla jeho rodná sestra Marta. Okolo primicianta kráčali z oboch strán tri družičky, nesúce stuhu, ktorá vytvárala štvorec. Don Sandtner mal vo svojom byte na „oltári“ svoju fotografiu z primícii. Snímal ju odtiaľ iba pri svätej omši.

      Po týchto všetkých veľkolepých slávnostiach nasledovala samotná pastoračná činnosť. Don Sandtner ju začal ako profesor teológie vo Svätom Beňadiku v rokoch 1943-1945. V tých rokoch až do roku 1947 študoval zároveň na Slovenskej univerzite v Bratislave filozofiu a slovenčinu.

     V roku 1945 sa stal vedúcim pedagogického študentátu v Trnave. V tejto funkcii vytrval aj vtedy, keď študentát premiestnili do Hodov pri Galante (1945 – 1947) a napokon do Šaštína (1949 – 1950). Jeho činnosť sa sľubne rozvíjala. Ale prišlo čosi, čo prerušilo plány saleziánom, ostatným reholiam, dokonca celej Cirkvi na Slovensku.

Triedny nepriateľ

      V noci z 13. na 14. apríla 1950 vtrhli ozbrojené zložky ŠtB, ZNB a Ľudových milícii do saleziánskeho domu v Šaštíne. Nielen tam, ale aj do väčšiny ostatných kláštorov na Slovensku. Išlo o štátom organizovanú tzv. Akciu K (Kláštory). Rehoľníci sa museli zbaliť a opustiť svoj ústav. Autobusy ich viezli do neznáma. Zriadili pre nich niekoľko tzv. centralizačných „kláštorov“ po celom Slovensku. Nepohodlných rehoľníkov a predstavených sústredili v bývalom kláštore kapucínov v Pezinku, ktorý začal slúžiť ako internačný „kláštor“. Jedným z takýchto kláštorov sa stal aj Šaštín. Sústredili tu všetkých slovenských saleziánov mimo predstavených. Niekoľko pôvodných obyvateľov kláštora odviezli do Pezinka, ale na počudovanie tu ponechali direktora domu dona Vojtecha Babulíka. Novým „predstaveným“ sa však stal štátny zmocnenec. Ale Šaštín nevyhovoval potrebám centralizačného „kláštora“, v ktorom by boli rehoľníci dostatočne izolovaní od veriacich. Priamou súčasťou kláštora bola totiž Národná bazilika Sedembolestnej Panny Márie – významné pútnické miesto. Preto rehoľníkov opäť v noci odviezli do bývalého kláštora piaristov a neskôr redemptoristov v Podolínci. Čakali ich už tam príslušníci iných, menších rehoľných spoločností. V Podolínci už boli ťažšie podmienky. Okolo „kláštora“ boli postavené strážne búdky pre žandárov, rehoľníkov strážili vlčiaky, silné žiarovky na verejnom osvetlení a bol pripravený guľomet. Napriek týmto podmienkam sa niektorým podarilo utiecť.  

      Štefan Sandtner sa ocitol pre slabnúcu činnosť srdca v Štátnej nemocnici v Bratislave, kde bol hospitalizovaný. Don Ernest Macák veľmi ťažko znášal, keď videl, ako mladých saleziánov obrali pri odchode z Podolínca o rehoľné rúcho. Veď ho každý deň pri obliekaní a vyzliekaní bozkávali. Vymyslel teda náhradu: kúsok čiernej požehnanej látky, ktorú by si bratia všili do viazanky. Tento kúsok by mohli rovnako bozkávať. S touto myšlienkou sa zdôveril donovi Štefanovi a on ako básnik navrhol, aby mala látka tvar čierneho srdca. O niekoľko dní don Štefan vystrihol prvé srdce o priemere osem centimetrov.

     Do nemocnie ho chodili často navštevovať jeho spolubratia, ktorí utiekli z týchto „kláštorov.“ Chystali sa utiecť cez rieku Moravu do zahraničia, kde by mohli klerici doštudovať a kňazi byť osožní aspoň v misiách. Vodcom výpravy bol don Titus Zeman. Prišiel deň prechodu, ale Morava bola rozvodnená. Nedalo sa prejsť. Preto sa rozišli po okolí. Jeden z účastníkov vošiel do najbližšej dediny a spýtal sa prvého človeka, ktorého stretol na faru. Ten ho tam ochotne odviedol. Pán farár im však nechcel otvoriť, lebo človek, ktorý sprevádzal kňaza bol sám predseda komunistickej strany. Okamžite zalarmoval políciu. Tá všetkých pochytala. Zachránili sa iba tí, ktorý odišli na prvých ranných vlakoch, medzi nimi aj don Anton Hlinka. Do väzenia sa takto dostal aj blízky priateľ otca Štefana don Andrej Dermek.

Politický väzeň

     Štefanovi neprospelo, že ho navštevovali títo spolubratia. Bolo viac ako isté, že pri bití vo vyšetrovacej väzbe padne aj jeho meno. Preto ho navštívil jeho spolubrat don Ernest Macák, ktorý tiež utiekol z Podolínca. Radil mu, aby tajne utiekol z nemocnice. Pracovali tam vtedy ešte Milosrdné sestry sv. Kríža a Štefan sa bál, že by z toho mohli mať nepríjemnosti. Don Ernest mu ponúkal možnosť prinesenia civilných šiat zvonka, ale Štefan bol nerozhodný a tak sa aj rozišli. V máji 1951 si preňho prišla polícia.

       Štefan bol vo vyšetrovacej izbe na Krajskom súde v Bratislave, kde čakal na rozsudok.  Vtedy prišiel za jeho sestrou jeden žandár s ponukou pomôcť mu k úteku z väznice. Pýtal za to veľkú sumu, 50 000 korún. Marta mu uverila a s veľkou námahou peniaze napokon zohnala. Pri ich odovzdávaní žandárovi zatkli aj ju a odsúdili na desať rokov. Odsedela si „iba“ 60 mesiacov, čiže 5 rokov. Matke, s ktorou bývala v Bratislave vzali byt a odviezli ju do Pezinka. Potešoval ju a pomáhal jej don Ernest, ktorý ostal ešte na slobode. A ako si sama Marta spomína na roky väzenia? „Boli dve deky tenké, tie museli byť vonku. Nesmeli sme sa prikryť. V kúte bol záchod, keď sme sa išli umyť, pán nám zaviazal oči. Odviedol nás, tam sme sa umyli a vrátil nás naspäť, zavrel dvere a bolo. Mohli sme mať ruky pod dekou, iné sa nesmelo.“ Celý jej prípad bola pasca nastavená Štátnou bezpečnosťou. Spolu s ňou boli odsúdení aj šofér Jozef Juran a dve sestry zo Štátnej nemocnice: sr. Katarína Lukačovičová a dnes blahoslavená sr. Zdenka Cecília Schellingová. Po prepustení z väzenia pracovala skoro 20 rokov v Tehelni v Pezinku.

      S blahoslavenou sestrou Zdenkou sa poznal Štefan a jeho sestra zo Štátnej nemocnice. Sr. Zdenka Štefanovi v nemocnici pomáhala ako mohla. Raz jej dal na vedomie, že by rád slúžil svätú omšu. Ale nesmel by o tom nik vedieť, iba oni dvaja. Bl. Zdenka mu navrhla, že by ju mohol slúžiť v jej malej izbe, ako sa aj stalo. Otec Sandtner mával pre sestry duchovné cvičenia. Bola to práve sr. Zdenka, ktorá sa postarala o to, aby mohol potajomky opustiť lôžkové oddelenie nemocnice a odísť k sestrám, ktoré bývali oproti. Raz prišiel deň, keď mal nemocnicu opustiť a pokračovať vo výkone trestu. Zrazu však sa pokazil prístroj, ktorý mal diagnostikovať jeho zdravotný stav. Bez tohto vyšetrenia ho nemohli pustiť z nemocnice. Vďaka tomuto sa mu pobyt predĺžil. Mala to na svedomí práve bl. Zdenka.

     22. 2. 1952 ho odsúdili za velezradu na 15 rokov väzenia. Odsedel si to v Leopoldove, Bratislave, Ilave a Mírove. Aj tu písal. Známa je jeho knižka Žalár môj žaltár, ktorú si vpisoval iba do pamäti. Populárna je najmä báseň o vyšetrovačke ŠtB v Leopoldove V Leopoldovskom mlyne:

 Prišli si po mňa do špitála,

spomienka si tak spomína,

tri ružence ma cesta stála,

kým zaviedli ma do mlyna.

Nik na mňa ruku nepoložil,

no sú aj iné mučiarne

a zasiahnu ťa priamo do žíl -

horíš jak sviece oltárne.

Dni stuhnuté a noci biele,

stále si ako na kríži.

Ktosi je s tebou v tejto cele,

Deň ti noc noc deň priblíži.

Od piatej ráno večer do desiatej

týždeň som prestál v pozore,

ako strom v púšti smädnej, neosiatej

opretý iba o zore.

A k tomu v drepe dvanásť nocí,

polhodinový interval,

že sa svet s tebou divo točí

no totožnosť si neprehral.

Prebleskujúci v nedohľadne

raz sa len predsa rozzorí.

V človeku driemu kdesi na dne

nádeje Božie obzory.

     Počas jeho pobytu vo väzení, ostal v cele celkom sám, zrazu sa otvoril na dverách oblôčik a v ňom sa ukázala hlava dozorcu. Ten mu podával zabalené „naturálie“ na slúženie svätej omše. A šepkom mu rozkazoval: „Chytro si to vezmi a schovaj!“ Dodnes je presvedčený, že mu to poslala práve blahoslavená Zdenka.

      Štefan Sandtner si spomína aj na väznicu na Mírove. Tam dávali na cely novú dlažbu kňazi. Tí však urobili v každej cele skrýšu pod podlahou. Stačilo iba odtiahnuť dosku. Dosky mali navrchu iba hlavičky klincov, ale zospodu boli odrezané. Do týchto skrýš sa schovávalo „omšové víno“. Vyrábalo sa z hrozienok, ktoré priniesli príbuzní. Keď bol don Sandtner chorý, ležal na posteli a oprešoval hrozienka do fliaš, ktoré prikázal priniesť ostatným spoluväzňom.

     V jeden deň ho prišla do väzenia navštíviť jeho sestra Marta. Chcel od nej, aby mu priniesla zoznam pápežov odpísaný z Cirkevných dejín. Keďže vo väzení spracúvali staniol, na odrezky z neho vo formáte 1x3 cm napísal svoju žiadosť. Pri návšteve sedeli oproti sebe pri stole, v strede ktorého bola doska. Všetko počúval žandár sediaci vedľa väzňa. Mohli si iba ruku podať. Don Sandtner nemal v ústach jeden zub - stoličku a preto si tieto stanioly sformoval do tvaru zuba a dal do úst. Preto mu ani pri prehliadke nič nenašli. Papierik si jazykom vybral z ďasna, zakašľal a papierik bol v dlani. Jeho sestra si vedľa dosky položila otvorenú kabelku. Keď si podali ruku, papierik spadol do kabelky. Aj naopak, Marta mu do dlane podala malý papierik. Zo staniolu vyrábal aj knižočky v rovnakom formáte, ktoré zabalil do tvrdšieho žltého papiera. Raz si ho predvolal náčelník a povedal mu: „Vraj vyrábíte žluté knižečky z cigaretových papírku.“ D. Sandtner mu odpovedal: „Ste zle informovaný.“ Nevyrábal ich totiž z cigaretových papierikov.

      Marta Sandtnerová mu priniesla aj hrozno vo veľkej škatuli. Okolo išiel dôstojník a pýtal sa ich, odkiaľ sú. Odpovedali, že z Pezinka. „Jó, z Pezinoka, znám, byl jsem tady na vojenčině.“ Ukázali mu hrozno a ponúkli mu: „Veď čo iné, ako hrozno sme mohli priniesť z Pezinka?“ On im odpovedal: „Já nemohu, jsem ve službě.“ Napokon jeden strapček ochutnal a spýtali sa ho, či môžu dať hrozno Štefanovi. Dôstojník odpovedal: „Oni z toho tady dělají lumpárnu!“ Myslel tým prešovanie hrozienok a slúženie svätej omše. Nakoniec im to však dovolil. Chlieb im piekli pekári.

     Istého biskupa, pravdepodobne spišského pomocného biskupa Štefana Barnáša učil, ako sa po väzensky „telefonuje.“  Záchody z dvoch ciel totiž ústili do jednej rúry a preto stačilo iba vyšplechnúť vodu. Keď si obaja vyšplechli vodu, sklonili sa k rúre a rozprávali sa. Ďalší spôsob bol vyťukávanie na steny morzeovkou. Lenže to sa ozývalo po celej väznici a často to počúvali i žandári.

     Istý chlapec – spoluväzeň nemohol zniesť uväznenie a preto behal po cele ako šialený. Dozorca mu pošepol: „Modlite sa, ak nechcete zošalieť.“

     V Ilave pred uväznením bol Mons. Rudolf Bošnák kaplánom. Svojmu spoluväzňovi Štefanovi Sandtnerovi hovoril: „Keď som tu bol kaplánom, videl som kostol zvnútra, teraz ho vidím zvonku.“ Ilavský kostol je totiž súčasťou väzenského komplexu, ale slúži veriacim z mesta. Celá väznica bola kedysi kláštorom trinitárov.

      Nad sakristiou tohto kostola bola kaplnka pre väzňov mužov. Ženy mali kaplnku inde. Práve tu väzni šili väzenský odev. Š. Sandtner mal najťažšiu úlohu, prišívať rukávy. Raz sa mu stalo, že na pravú stranu prišil ľavý rukáv a naopak. Vtedy mu dozorca povedal: „To nevadí, bude to dobré pre kočiša.“

     Niekoľkokrát zažil vo väzení aj „domovú“ prehliadku – filcunk. Raz  na Mírove však u neho čosi našli. Prekladal vtedy Renčovo Loretánske světlo. Bolo to jediný raz, kedy si zapísal asi desať slov, aby ich nezabudol. Pri filcunku ich našli a „odmenili“ ho desiatimi dňami korekcie, čiže samotky. V tej chvíli si Štefan uvedomil hodnotu napísaného slova vo väzení – za každé slovo jeden deň korekcie.

     Na Mírove bol na tej istej cele so šenkvickým pánom farárom vdp. Alfonzom Paulenom i donom T. Zemanom. Stav A. Paulena bol už veľmi zlý, preto don Sandtner neustále búchal na okno, aby prišla pomoc. V tom čase však už dozorca - bachar mohol vstúpiť do cely len v prítomnosti svojho nadriadeného. Keďže búchanie neutíchalo, dozorca nakoniec do cely vstúpil a A. Paulena vzal do väzenskej nemocničky.  Po zdravotnej stránke však už bol vdp. Paulen na tom veľmi zle a nevládal už sám odísť z cely. Práve preto ho z cely odniesol jeho spoluväzeň, ktorým bol don Títus Zeman. A. Paulena nechali cez noc vo väzenskej nemocničke, kde sa mu stav rapídne zhoršil. Vďaka primárovi MUDr. Kochanovi mohol byť pri ňom celú noc väzeň-kňaz Mons. Justín Beňuška, odsúdený tiež v procese Títus Zeman a spol. Nadránom Paulena vzala sanitka do väzenskej nemocnice v Brne. Rozprávalo sa totiž, že bachari sa veľmi neponáhľali, že sa dokonca po ceste zastavili v krčme a že sa A. Paulenovi nedostalo včas pomoci. Zomrel cestou do nemocnice v sanitke.

Robotník

     Na slobodu sa dostal v rámci veľkej amnestie v roku 1960. Pracoval ako vrátnik – rampár a potom sa zamestnal ako skladový robotník v Okresnom stavebnom podniku v rodnom Pezinku. Takto pracoval až do svojho odchodu na invalidný dôchodok v roku 1968. Počas obednej prestávky sa stretával so svojím veľkým priateľom donom Andrejom Dermekom, ktorý pracoval v podobnom zamestnaní v neďalekom podniku, lebo po odchode z väzenia sa ťažko hľadala lepšia práca.

      Rok 1968 ako významný medzník našich dejín je tiež veľmi významný pre Štefana Sandtnera. Ako sme si už vyššie spomenuli, v tomto roku odchádza na invalidný dôchodok. Štátna bezpečnosť ho však aj napriek tomu nespustila z očí. Mával časté návštevy. Niektorých zo svojich „strážcov“ poznal, ale väčšinu nie.  Zvlášť veľká aféra a domové prehliadky boli v roku 1975 okolo Š. Sandtnera a jeho iného spolubrata dona Ivana Grófa. Obaja pôsobili ako tajní kňazi. Don Sandtner nedostal tzv. štátny súhlas do pastorácie a preto pôsobil tajne. Don Gróf bol za kňaza vysvätený tajne. Otec Sandtner celebroval Eucharistiu doma. Za oltár mu slúžil stolík, v ktorom bol umiestnený gramofón. Z oboch strán kríža boli položené obyčajné sviečky v obyčajných svietnikoch. Potreby na celebráciu mal v drevenej škatule, nazývanej „sakristia.“ Z nej si vybral korporál, sklený pohár a plastovú paténu, ktoré položil na „oltár.“ Z toho predtým sňal svoju primičnú fotografiu. Pri svätej omši používal Malý misál a lekcionáre, vynechával spoločné modlitby veriacich. Oproti „oltáru“ sa priniesli stoličky z celého bytu, podľa počtu účastnikov. Svätá omša sa začala, keď si ujo nasadil štólu príslušnej liturgickej farby (oblečený bol v civile), v tichosti pokľakol pred „oltárom“ a pobozkal ho.

      Tieto sväté omše slúžil pred kovovým krížom. Tento kríž našiel ešte v sakristii Ilavského kostola. drevený kríž spálil, aby nebol zneuctený a kovový korpus si schoval medzi ušitý väzenský odev. V tej sakristii totiž šili väzenské šaty, ako sme si už vyššie povedali.  Po čase, pre nedostatok miesta, začali osobné veci dlhodobých väzňov posielať príbuzným. Bol pri tom aj samotný väzeň. Jeden bachar vyťahoval veci z vreca a druhý rozhodoval o ich osude. Prvý vytiahol korpus z vreca a druhý na to: „Preč s ním!“ Takto sa korpus dostal na slobodu. Neskôr mu brat ku korpusu zhotovil drevený kríž a korpus naň „ukrižoval.“ Bolo to v roku 1960, keď sa don Sandtner dostal na amnestiu domov. Koncom roku 1968, keď sa politická situácia trochu uvoľnila, mal ísť Štefan s Andrejom Dermekom a donom Františkom Valábkom do Ríma zreferovať o stave provincie a zároveň sa stretnúť so spolubratmi, ktorí tam emigrovali. Čakala ich aj audiencia u pápeža Pavla VI. Vtedy sa rozhodol odovzdať mu posledný zachránený väzenský kríž ako symbol utrpenia „ukrižovaných“ biskupov, kňazov, rehoľníkov a veriacich. Na audienciu sa, žiaľ, nedostal, lebo ho zastúpil ktosi iný a kríž ostal nad Štefanovým oltárom. Svoje dojmy zo slúženia súkromnej svätej omše opísal vo svojej básni Katakomby:

Nie pod mestom v labyrinte chodieb,

     V  roku 1968 prišiel z Ríma do rodného Pezinka – Cajle ďalší rodák, saleziánsky kňaz don Štefan Šilhár. Hoci od jeho vysviacky uplynulo už 11 rokov, odslúžil v rodisku primičnú sv. omšu. Don Sandtner mu bol primičným kazateľom. V kázni uviedol symbol Štefan prvý a Štefan druhý. Kázať však musel v civilnom obleku, nakoľko nemal štátny súhlas do verejnej duchovnej správy. V civilnom obleku kráčal v sprievode kňazov aj na primíciách kapucína P. Ladislava Štefana Rajnera. Bol jedinou výnimkou medzi kňazmi odetými v reverendách a superpelíciách.

      Medzi Pezinčanmi je známy ako vynikajúci spovedník. Množstvo hodín presedel v spovednici, ale i pod nebeskou oblohou, či kdekoľvek bolo treba. Tajní kňazi spovedávali napríklad aj v zaparkovaných autách.

      V týchto časoch neslobody sa v Pezinku zrodili štyri saleziánske povolania. Išlo o sestry saleziánky – čiže členky Inštitútu Dcér Panny Márie Pomocnice kresťanov. Aj ony pôsobili tajne, bez rehoľného rúcha, v činžiakoch. Ani ich príbuzní nevedeli, že sú rehoľníčkami. Don Sandtner im pomáhal. Na prednášky, duchovné cvičenia a obnovy im viedol cez víkendy. 25 rokov spolupracoval pri formovaní rodiaceho sa sekulárneho inštitútu Don Boscových dobrovoľníčok.

     V roku 1969 zomrel prvý provinciál slovenskej saleziánskej provincie don Jozef Bokor. Jeho nástupcom sa stal don Andrej Dermek.

     V tomto období jeho života mohol v ruke držať skutočné pero a nemusel si svoje diela „vpisovať“ do hlavy. Prekladal knihy z francúzštiny, nemčiny a taliančiny. Dvanásť z jeho kníh vyšlo v Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme a asi 50 na Slovensku, ale to až neskôr.

     Vtedajšiemu pezinskému farárovi vdp. Štefanovi Žilkovi sa podarilo vybaviť v tomto období štátny súhlas nielen pre spovedanie v kostole, ale aj pre výpomoc v Modre. Výpomocným duchovným tam bol jeho priateľ dona Sandtnera don Leopold Sersen a farárom rodák z Pezinka vdp. Vincent Mihalovič. Spomienku z pôsobenia v Modre zachytil vo svojej básni takto:

Chodil som do Modry vypomáhať.