BÁSNICKÉ PROSTRIEDKY – BÁSNICKÁ TRÓPIKA

Vznikli na základe prenášania významu  a práce s významom slovných spojení, veršov, viet

METAFORA: vzniká zámenou jedného slova alebo slovného spojenia iným slovom alebo slovným spojením, a to na základe vonkajších podobností (zmyslové vnímanie).

PERSONIFIKÁCIA: najčastejším druhom metafory. Vzniká tak, že sa neživým predmetom prisudzujú vlastnosti a schopnosti ľudí. V personifikácii predmety ožívajú a konajú ako ľudia.

ALEGÓRIA: druh rozvitej metafory, nepriameho pomenovania obrazu alebo deja (motívu, myšlienky, postavy, udalosti), ktoré sa nemôže alebo nesmie vyjadriť priamo. Na princípe alegórie môže byť postavené celé dielo. S alegóriou sa stretávame najmä vo zvieracích bájkach (Ezop, La Fontaine, Krylov), kde sa zvieratá personifikujú.

PRIROVNANIE: druh básnického trópu, ktorý má vlastnosti metafory. Kým v metafore sú slová v prenesenom význame, v prirovnaní majú priamy význam.

Prirovnanie má tri časti: porovnávaný člen a spoločná vlastnosť, ktorá je základom porovnávania.

METONYMIA: je obrazné pomenovanie založené na prenášaní pomenovania javov na základe vnútornej väzby medzi nimi, podľa princípu vecnej alebo logickej súvislosti.

vypiť pohár mlieka, čítať Kukučína.

EPITETON: básnický prívlastok - vyjadruje príznak podstatného mena. Vnáša do umeleckého textu emocionálnosť a expresívnosť, vyjadruje hodnotiaci vzťah autor

SYMBOL: je každý znak, ktorý vzniká na základe zaužívaného označenia. V ľudskej spoločnosti existuje veľa ustálených symbolov (srdce - láska).

EUFEMIZMUS: zjemnenie významu => snahu povedať nepríjemnú vec miernejším spôsobom. Napríklad – „Nežije“, „Zosnul“ alebo „Opustil nás navždy“ namiesto „Zomrel“.

BÁSNICKÝ PROTIKLAD: stavajú proti sebe slová, ktoré sú protikladom iba v kontexte danej básne.

KOMICKOSŤ V TEXTE: rozpor medzi vonkajšími znakmi a vnútorným obsahom – realizuje sa rôznymi spôsobmi a formami => 2 základné druhy – humor a satira:

1. HUMOR: estetický základ veselohry (Humor je soľ života. Slovenské príslovie)

• jazykový humor: rečový podnet, ktorý vyvoláva u diváka zážitok smiešneho, komického,
• situačný humor: nezvyčajná situácia, ktorá sa nám nestala => reagujeme smiechom.

1. SATIRA: najostrejšou formou komickosti => intenzívna a protispoločenská (zámer – napraviť spoločenské poklesky a nedostatky). Skladá sa zo sarkazmu, irónie a odsúdenia spoločenských javov, často sa využíva hyperbola (jej deformácia skutočnosti):

• Irónia: vyjadruje záporný vzťah vyslovením pravého opaku toho, čo máme na mysli. Napr. študent nie je pripravený, učiteľ mu povie – „Vy ste dnes perfektne pripravený“.
• Sarkazmus: vystupňovaná irónia, ostrá kritika a neľútostný výsmech. Na rozdiel od irónie, ktorá sa snaží odkryť negatívne javy v spoločnosť, sarkazmu aj zraňuje.
• Hyperbola (zveličenie): slovo alebo slovné spojenie, ktoré má zveličujúci význam. Sú obraznými pomenovaniami, ktoré patria k metonymii. Zveličuje sa určitý rys s cieľom jeho emocionálneho alebo významového zvýraznenia.

ŠTYLISTICKÁ FIGÚRA

OPAKOVACIE ŠTYLISTICKÉ FIGÚRY:

EUFÓNIA – ZVUKOMAĽBA: sluchu príjemné a ľahko vysloviteľné usporiadanie hlások.

Horí ohník, horí, na Královej holi (o-í-o-í-o-í // a-á-o-e-o-i).

Čátaka vtáka nepriláka mláka

hoci sa kúpe v nej tieň broskyne

(Ľ. Feldek: Sonet o vtákovi čátakovi)

ALITERÁCIA: opakovanie rovnakých alebo podobných hlások v jednom  lexikálnom  rade

Lízal jeden lilipután lilavkasté lízatko, chutilo mu trochu sladko, trochu nesladko“.

",Bala sem - bala tam,kolembá vlva vlnu, kolembá dušu plnú rozkoše čln ... Bala sem - bala tam",

Daniel dangl daroval Danke Dobisovej drevenu dosticku do drevenej debnicky darovanej dedovim dedom do dreveneho domceka

PARONOMÁZIA: nahromadenie niekoľkých slov odvodených od rovnakého kmeňového základu; stoja buď v tesnom susedstve alebo v niekoľkých veršoch. Vyvoláva dojem slovnej hry.

Slavme slavně slávu Slavů slavných (Kollár)

Jar jarou v letné letá leť! (L. Novomeský:Súvislosť)

EPIZEUXA: opakovanie tých istých slov bezprostredne za sebou v básni prípadne v próze.

Sám seba v sebe strácaš. Na vlastnom svojom dne

šepceš už vieru iných: nie a nie a nie.

A nikde, nikde, nikde cesta naproti...

(L. Novomeský: Motív 1950)

ANAFORA: opakovanie rovnakého slova alebo skupiny slov na začiatku za sebou idúcich veršov alebo viet.

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,

možno mi ruky nedostať,

možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,

možno mi nemilým ostať,

možno mi ústam smädom umierať,

možno mi žialiť v samote,

možno mi život v púšťach zavierať,

možno mi nežiť v živote,

možno mi seba samého zhubiť: —

nemožno mi ťa neľúbiť!

(A. Sládkovič: Marína)

EPIFORA: opak anafory. V básni sa opakujú slová na konci veršov.

Zore moje, zore, nesvitajte hore,

Nesvitajte hore.

Kým si ja položím moju partu hore,

Moju partu hore...

(Vstalo dievča hore, ľud. pieseň)“

EPANASTROFA: slovo alebo slovné spojenie z konca verša sa opakuje na začiatku nasledujúceho verša.

Povedz mi, krásna,

krásna, čo ťa trápi.

REFRÉN: opakovaná časť básne alebo piesne => návratnosť väčšieho segmentu výpovede (verša, strofy, vety) v pravidelných alebo menej pravidelných intervaloch v totožnom alebo čiastočne modifikovanom znení.

SYNTAKTICKÉ ŠTYLISTICKÉ FIGÚRY:

PARALELIZMUS: zakladá na opakovaní rovnakých alebo podobných syntaktických konštrukcií, ktoré nasledujú za sebou vo veršoch alebo v próze.

Keď počína dievča po poli krákoriť, môžeš mu, mamička, periny hotoviť.

Keď počína dievča po poli spievati, môžeš mu, mamička, čepce vyšívati.

(Keď počína dievča – ľudová pieseň)

ELIPSA:  výpustka, je vynechávanie slov,

Aký otec, taký syn, aké drevo, taký klin. Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom (hodí – hoď); Hovoriť striebro – mlčať zlato (je); Dobrý deň! (prajem)

REČNÍCKA OTÁZKA (básnická otázka): napriek opytovacej intonácii obsahuje tvrdenie, záver myšlienky. => nečakáme na ňu odpoveď, lebo vyplýva zo samotného obsahu.

„zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete:

a vy že odkedy ten biedny ľud drete?!“ (J. Botto, Smrť Jánošíková)

A čo je mladosť? – Dvadsaťpäť rokov? (A. Sládkovič:Marína)

REČNÍCKE ZVOLANIE (básnické zvolanie): vyjadruje citový vzťah autora k obsahu výpovede. Prejavuje sa to vo forme zvolacej vety, najčastejšie v rozkazovacom spôsobe:

"A ty, mor ho! - hoj, mor ho! detvo môjho rodu,

kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;" (S. Chalupka, Mor ho!)