Symfónia žalospevov. Pocta Henrykovi Góreckému
Obrázky z filmu: Tatári vtrhnú do mesta a podpália ho. Potom vyplienia chrám, v ktorom hľadajú ochranu obyvatelia mesta. Tatári ich kruto pozabíjajú; aj deti, aj ženy. Tatári znásilňujú, niektoré ženy a dievčatá odvlečú so sebou. Tatári sa pri tom všetkom chechcú. Nakoniec z veže chrámu zhodia zvon, ktorý sa rozbije. Tatári potrebujú jeho kov na svoje šable. To všetko vidí zblízka mních Andrej – maliar ikon. Zdrvený prestáva maľovať, prestáva rozprávať. Čas v ťažko zranenom meste sa zastaví. Prichádza mor… Po rokoch vyrastá z popola nová tráva, život sa vracia do mesta a ľudia znovu zatúžia po hlase zvona. Majster zvonár však nežije, iba jeho malý syn. Ten vraví, že otec mu pred smrťou prezradil tajomstvo výroby zvonov. Sám začne pracovať na odlievaní nového zvona. Týždne a týždne sa trápi, hľadá správnu hlinu, správne miesto na odlievanie, správne množstvo kovu; trasie sa od zimy, hladu a strachu. Vo svojom mlčaní ho pozoruje mních. Nakoniec je zvon hotový. Pomaly ho vydvihnú z hlbokej jamy a pomaly ho rozhýbu. Srdce zvona sa pokojne kolíše, ale nebúši; zrazu zaznie. Malý zvonár padá na zem, do blata, v prudkom záchvate plaču. Prichádza k nemu mních. „Žiadne tajomstvo mi otec neprezradil,“ kričí na neho chlapec a z očí sa mu rinú slzy. „Taký sviatok pre ľudí, toľkým si radosť spravil, a plačeš,“ prehovorí mních, a rozhodne sa znovu začať maľovať.
Na Zemi je dosť miesta. Pre tých, čo budujú mestá a v tých mestách chcú v pokoji so svojimi rodinami a susedmi žiť, ale aj pre tých, čo nevidia a nepočujú, podpaľujú, rúcajú a vraždia. Po takých ostáva len žiaľ, bolesť, prázdnota, strach, blúdiace výkriky obetí a ťaživé mlčanie tých, čo prežili. Ale na Zemi sú aj ľudia – zvony. Zachytávajú do seba tie výkriky, aj to mlčanie, do sŕdc si píšu popevky večnej hudby. A zvonia. Zvolávajú ľudí na sviatok, chránia im pamäť, svojím hlasom pohládzajú, dotýkajú sa, udierajú do ľudských duší až z nich prýštia pramene sĺz smútku či radosti. Prinášajú vieru, nádej a lásku; chuť rozprávať sa, túžbu maľovať. Jeden z nich sa volá Henryk Mikołaj Górecki. Minulý mesiac mala mať v Londýne premiéru jeho Štvrtá symfónia v prevedení Londýnskeho Filharmonického Orchestra; kvôli jeho zlému zdravotnému stavu sa nakoniec nekonala. Zomrel minulý piatok dvanásteho novembra v Katowiciach.
Henryk Górecki sa narodil šiesteho decembra 1933 v sliezskej dedine Czernica. Hovorí: „Narodil som sa v Poľsku – v Sliezsku, kde sa stretávajú tri kultúry – poľská, česká a nemecká. Ľudové umenie, ba umenie vôbec, nepozná hranice. Preto je poľská kultúra úžasnou zmesicou. Keď sa pozriete na poľskú históriu, tak to bola práve multikultúra, či prítomnosť takzvaných menšín, čo dalo Poľsku tvár. Táto kultúrna rôznorodosť tvorí naše bohatstvo, našu jedinečnosť.“ Veľmi skoro mu umrela mama Otýlia, ktorá hrávala na klavíri. Možno aj vďaka nej sa Henryk už ako malý chlapec začal vážne venovať hudbe. Veľa z jeho neskorších skladieb bolo venovaných práve jej. Hudbu študoval na Hudobnej Akadémii v Katowiciach. Keď ju ukončil, bol už uznávaný a významný skladateľ. Vďaka úspechu jeho Prvej symfónie pokračoval v štúdiách v Paríži. Po návrate sám začal na Hudobnej Akadémii učiť. Svojim študentom hovorí: „Ak môžete žiť bez hudby dva či tri dni, radšej ju ani nepíšte – bude pre vás lepšie stráviť ten čas s dievčaťom či pri pive.“ V roku 1972 píše svoju Druhú symfóniu venovanú Mikołajovi Kopernikovi k päťstému výročiu jeho narodenia. Ako profesor na Akadémii mal sústavné problémy s komunistickou mocou; komunistov opisoval ako „malých stále štekajúcich psov“. V roku 1979 sa vzdáva profesorského miesta na protest proti komunistickej vláde, ktorá novému pápežovi Jánovi Pavlovi Druhému nepovolila návštevu domov. Zakladá Klub Katolíckych Intelektuálov a otvorene vystupuje proti komunistom. V osemdesiatych rokoch podporuje Solidaritu. Neskôr, po páde komunizmu, píše skladbu Miserere pre veľký zbor ako poctu Solidarite a na pamiatku obetí komunistického teroru. O svojej hudbe hovorí: „Nevyberám si poslucháčov. Nepíšem pre nich. Myslím na nich, ale nepíšem pre nich. Chcem im niečo povedať, ale oni musia tiež pracovať na tom, aby to počuli. Ale nepíšem pre poslucháča a nikdy nebudem, len mu niečo dávam, a on sa musí snažiť pochopiť to. Ak by som myslel na to, čo má rád ten, čo tamten, čo ďalší, nikdy by som nevedel, čo napísať. Nechajme každého vybrať si, čo ho zaujíma.“ Hudbu Henryka Góreckeho si vybrali mnohí. Patrí medzi najvýznamnejších a zároveň aj najobľúbenejších súčasných hudobných skladateľov. Dlho však bol známy len v Poľsku a vo svete ho poznali iba znalci. To sa zo dňa na deň zmenilo v roku 1992, keď pätnásť rokov po poľskej premiére vydalo vydavateľstvo Elektra-Nonesuch jeho Tretiu symfóniu ako pamiatku na obete Holokaustu, a udialo sa niečo dovtedy neslýchané. Nahrávka sa stala svetovým komerčným hitom, držala sa na vrchole rebríčkov klasickej, ale aj populárnej hudby. Predalo sa viac ako milión nosičov s touto symfóniou. Górecki hovorí: „Snáď v tej hudbe ľudia nachádzajú niečo, čo potrebujú, niečo, čo im chýbalo, niečo, čo bolo stratené…“
Ľudia znovu zatúžili po hlase zvona. Po hudbe zvona.
Tretia Góreckeho symfónia – Symfónia žalospevov – je venovaná všetkým trpiacim ľuďom na Zemi. Je o ich smútku a o ich nádeji. Je naozaj ako zvon. Zvon hudby. Plynie pomaly, sprvu ticho, nečujne, po čase hlasnejšie a hlasnejšie, postupne sa pridávajú nové a nové hlasy zvonov, šíria sa, z blízka, z ďaleka, z dávnych dôb aj z dneška, a postupne zasa doznievajú do ticha. Všetko sa deje pokojne, aby sa nevyrušil smútok, aby sa nádej nezľakla. A nad všetkým znie zvon čistého ľudského hlasu – krehký a zraniteľný – pevný a nezlomný – žalujúci a milujúci. Neprepočuteľný. Z ľudských duší vytláča pramene sĺz smútku či radosti. Zmierenie. Ten hlas zaspieva tri piesne.
Prvá je ľudovou piesňou z pätnásteho storočia, ktorá je nárekom Panny Márie pod krížom.
Synku milý milovaný
Daruj matke svoje rany
Predsa som ťa, synku milý
Pod srdcom nosila
A taktiež som ti verne slúžila
Prevrav k matke
By sa utešila
Odchádzaš už odo mňa
Moja nádej premilá
Slová druhej piesne napísalo v roku 1944 uväznené osemnásťročné dievča menom Helena Wanda Błażusiak na stenu cely v gestapáckom väzení v Zakopanom.
Mama, neplač, nie
Nebies prečistá Kráľovná
Ty navždy buď pri mne
Zdravas Mária
Treťou je sliezska ľudová pieseň matky žialiacej nad padlým synom.
Kdeže sa mi podel
Môj synáčik milý?
Iste ho v povstaní
Vrahovia zabili
Vy nedobrí ľudia
Pre Boha svätého
Prečo ste zabili
Synčeka mojeho?
Nemám viac oporu
Ktorú som v ňom mala
Aj keby som svoje
Staré oči vyplakala
Bude z tých sĺz horkých
Druhá Odra prúdiť
Ani tá synčeka
Mi však neprebudí
Leží on tam v hrobe
A ja neviem kade
Aj sa vypytujem
Medzi ľuďmi všade
Možno neboráčik
V hore tmavej spinká
A doma ho čaká
Mäkučká perinka
Ej, spievajte mu tam
Vy vtáčatká božie
Keď ho mamulienka
Nachodiť nemôže
A vy, božie kvietky
Kvitnite okolo
Nech je synčekovi
V tej hore veselo
Vy nedobrí ľudia
Pre Boha svätého
Prečo ste zabili
Synčeka mojeho?
***
Úryvky z rozhovorov som preložil z angličtiny, texty piesní z poľštiny. Pri písaní článku som použil nasledujúce zdroje:
(1) https://en.wikipedia.org/wiki/Henryk_G%C3%B3recki
(2) https://www.bruceduffie.com/gorecki.html
(3) https://www.classicalmusic.org.uk/2010/11/henryk-gor%C3%A9cki-dies-aged-76.html
(4) https://sk.wikipedia.org/wiki/Symf%C3%B3nia_%C4%8D._3_(G%C3%B3recki)
(5) https://www.recmusic.org/lieder/assemble_texts.html?SongCycleId=1293
Zdroj: blog.tyzden.sk/vladimir-leksa/2010/11/14/symfonia-zalospevov-pocta-henrykovi-goreckemu/