Odkedy som zodpovedná: od momentu, v ktorom som získala povinnosti, odvtedy, čo každý môj pohyb značí úsmev alebo plač mojich detí, píše ALTA VÁŠOVÁ. A čitateľ verí hlavnej postave jej románu, hoci tá si vlastne žije svojím vlastným životom. Jej Ostrovy nepamäti sú nezávislé a pevné.
Alta Vášová (1939) sa narodila v obci Sevľjuš na Zakarpatskej Ukrajine. Vyštudovala matematiku a fyziku na Vyššej škole pedagogickej v Bratislave, pôsobila ako učiteľka, no bola i sprievodkyňou a upratovačkou na hrade Zvíkov. V rokoch 1968 - 1970 pracovala ako dramaturgička v Československej televízii. Počas normalizácie písala doma. Od roku 1978 robila scenáristku Slovenskej filmovej tvorby. Vydala prózy Zaznamenávanie neprávd, Miesto, čas, príčina, Po, Veľkáčky, Blíženci z Gemini, Niekto ako ja, Ako listy jedného stromu, Natesno a ďalšie. Písala scenáre k filmom (Román o base,1968 či Sladké hry minulého leta, 1970).

Uprednostnili ste virtuálne stretnutie. Neriskujeme, že sa v myšlienkach nestretneme? Aká je vaša dôvera v písané slovo?
„Prvý popud, prvá odpoveď: neviem, vlastne ani neviem. Chcela som získať priestor, trocha sa zamyslieť, spresniť odpovede. Asi som jednoducho pomalšia, ako sa patrí. A je to aj zvyk - premýšľam na papieri, zároveň s pohybom pera. Potrebujem rám, ohraničenie. Ako okno, dvere, ktorými sa vchádza, vychádza, nazerá do inej reality. Do reality textu."

Vo vašej najnovšej knihe nájdeme napríklad aj zmienku o tom, že málokedy chodievate medzi ľudí. Je to naozaj tak?
„Je to so mnou asi naopak. Spontánna som, keď ma nikto nepozoruje, nepočúva. Asi mám v sebe zakódovanú nedôveru ku kolektívu... No keď sa už niekam vyberiem, pociťujem to ako vybočenie z mojich zvykov a viem si tú zmenu užiť."

Odkedy som zodpovedná: od momentu, v ktorom som získala povinnosti, odvtedy, čo každý môj pohyb značí úsmev alebo plač mojich detí, píše ALTA VÁŠOVÁ. A čitateľ verí hlavnej postave jej románu, hoci tá si vlastne žije svojím vlastným životom. Jej Ostrovy nepamäti sú nezávislé a pevné.

Uprednostnili ste virtuálne stretnutie. Neriskujeme, že sa v myšlienkach nestretneme? Aká je vaša dôvera v písané slovo?
„Prvý popud, prvá odpoveď: neviem, vlastne ani neviem. Chcela som získať priestor, trocha sa zamyslieť, spresniť odpovede. Asi som jednoducho pomalšia, ako sa patrí. A je to aj zvyk - premýšľam na papieri, zároveň s pohybom pera. Potrebujem rám, ohraničenie. Ako okno, dvere, ktorými sa vchádza, vychádza, nazerá do inej reality. Do reality textu."

Vo vašej najnovšej knihe nájdeme napríklad aj zmienku o tom, že málokedy chodievate medzi ľudí. Je to naozaj tak?
„Je to so mnou asi naopak. Spontánna som, keď ma nikto nepozoruje, nepočúva. Asi mám v sebe zakódovanú nedôveru ku kolektívu... No keď sa už niekam vyberiem, pociťujem to ako vybočenie z mojich zvykov a viem si tú zmenu užiť."

Vaša kniha má poetický názov. Stretávame sa s autorkou, ktorá sa dala na serióznu, až nebezpečnú hru samej so sebou - cez svedomito zaznamenané útržky spomienok, odkazov na rodinu, známych, na vlastnú i cudziu tvorbu skladá podobu ženy, človeka, spoločnosti. Do akej miery vás písanie dostáva mimo seba?
„Mimo seba? Vždy najmä dnu, do seba. Všetky moje práce výdatne čerpajú a citujú zo zápiskov, ktoré pri tom vznikajú. Bez nich by som bola ako autorka pri svojej nepamäti nemožná. Vlastne by som autorkou ani nebola. Takže názov Ostrovy nepamäti je pre mňa krutou realitou, nič poetického."

Kladiete si otázku, kto je na vaše myšlienky, úvahy či spomienky vlastne zvedavý. Čo všetko dnes vzbudzuje čitateľskú zvedavosť?
„Keď vynechám náhodu, ktorá privedie čitateľa ku knižke, neviem. Pretože každý človek  je iný, jedinečný, je to zázrak, originál. Čitateľ pristúpi na rozhovor s autorom a môže ho kedykoľvek prerušiť či ukončiť. Našťastie, je to jeho vec. Sloboda tvorby spája slobodu čitateľa i autora, ich tiché stretnutia. Čitateľ je niekedy zvedavý na to isté ako autor. Potom to ladí, asi."

V špecifickom prostredí textu vás nachádzame a strácame - ako dieťa, matku, spisovateľku, scenáristku, ako človeka, ktorý nechce moralizovať, ale musí sa vyrovnať s minulosťou, pretože mu niečo v prítomnosti hovorí. Čo?
„Nachádzame a opäť strácame? Takúto skrývačku som hrala so sebou pri písaní tejto knižky aj ja. Teší ma, že sa do nej dostala, že ste ju v nej objavili. Keby ste sa stretli s dievčatkom, ktorým ste pred rokmi boli, spoznali by ste sa? Bolo by pre vás prekvapením ako každé iné dieťa. Takto, cez rôzne podoby seba samej som čítala svoje zápisky a komponovala som ich do knižky, s takouto zvedavosťou som sa po rokoch nanovo stretla so sestričkami na cestách."

Existuje niečo ako spisovateľská pamäť? Na čo je?
„So svojou nepamäťou bojujem zošitmi zápiskov, do ktorých si ukladám pocity, postrehy, myšlienky, ale i citáty z iných autorov, odpovede na stretnutia s hudbou, poéziou, výtvarným umením. Bez tejto zapísanej pamäti by sa mi všetko stratilo: netuším, čo by som vedela napísať bez poznámok. Prvú časť zápiskov som vydala pod názvom Úlety. Keď sa nazbierali Dolety, výsledok sa mi videl  príliš tvrdý, na doraz. Zišlo sa v ňom primálo udalostí a priveľa úvah. Začala som teda písať o tom, čo sa udialo, a do knižky som pridala Sestričky. A keďže je knižka ladená autobiograficky, na vyváženie som do nej vložila aj prózu S Boženou."

Píšete aj pre mladých čitateľov. Čím si vás získavajú?
„Odvahou a chuťou vnímať nezaťaženými očami, schopnosťou údivu, úžasu. Je to čas, v ktorom prevažuje nevšedné nad všedným, čas prvých dotykov, kotrmelcov a prehier, čas otvorenosti a spoznávania zavedených pravidiel. Mladý človek je vynikajúci partner pri hľadaní a kladení otázok."