Taťjana Lehenová II. (Cigánsky tábor)
Cigánsky tábor (úryvky)
Práskavé ticho, kradmo rozlezené
po tmavých kútoch
s pavučinovými baldachýnmi,
šteklivý lúč slnka – dlhý, tenký
prst, presne zacielený,
haraburdie – pozostatky mnohých odviatych...
POKOJ TOMU DOMU,
jeho práchnivejúcim schodom
do temna,
schodom, vŕzgajúcej kľučke
na dverách, hlasný ako výkrik chorého...
Pokoj tomu domu – stále je príbytkom
akejsi duše.
Vianočná (na okraj)
.. .bol dedinský biely Štedrý večer,
tak čistotné voňal mäkkosrstý sneh;
pískala som, ozval sa jemný
výstrel a náš veľký šťastný pes
sa už nevrátil,
áno.
Realistický opis súmraku
Súmrak, skrehnutejší
ako inokedy,
vyslovoval krvavé hlásky,
akoby hovoril o človeku...
Tie zmysluplné, nezmyselné, zmyselné vety...
„Priateľ môj, lien s krátkymi vlasmi
sa vystríhaj,
nemajú trpezlivosť nechať sa rásť."
NÁDYCH NOVORODENCA
... nenásilné súkromné
zmŕtvychvstanie: ľahký zápach
nudy – všade, aj medzi kolenami,
v nočníčku stopa stopnutého sna;
rána sú tu ako pohľad
svätca: upokojujú,
vyštípavajú všetku dusivú úbohosť
zámerným ošiaľom sviežosti: Hmla sladko obalí
démona, prejde mu vlažným jazykom po tvári a
odhryzne mu hlavu...
Hadie kyseliny ma držia v šachu ako božie
hoviadko, ovečku – každé moje slovo je iba
biele: „Bééé...“
Tu sa naučím vnímať aj prázdno
medzi časticami vzduchu,
nezávislé prázdno; nie to, ktoré stále
vo mne o mňa bojuje.
So ženskosťou je amen, nezmyselný prepych,
haraburda, brak – môžem ju pokojne nechať
v zrkadle. Nepomôžu mi
volavky v očiach, slano poznačené, pred majestátom
mora také splašené, nepomôže mi
ani schopnosť počúvať – totálne opočúvané ticho
domu sa mi bezcitne vysmeje...
Čo to vlastne chcem? Čo túžim vstrebať?
(Ty to možno máš, a ja nie?)
Sivé mraky – pokojné tempá – jedia oblohu,
ktorá aj tak zostane... Neustály príliv
žraločej nálady, pokušenie ako moment
zla, strmina v oku náhle vzdialenom,
kal – strach – výčitka...
Som tu len preto, aby som bol (hovorí malý mrak),
realizujem krátky nápad: byť.
Nie je to nič, nie je to ani všetko,
iba pohyb, pohyb, pohyb... zdá sa mi.
UMÝVANIE (A BLAŽENÁ VÍZIA NAVIAC)
Stisnem kľučku... a výkrik
chorého a svetlo.
Jeho jazyk v červeni zjazvenej
záhrady, plazí sa, hladno hľadá – ach,
rajské slzičky rozkoše...
Záhrada sa čistí v jarných blatách,
do hĺbky, do šírky, do krvava,
teplé pramienky mi striekajú na prsia
oblečené do kože,
kvapka na hviezde
listu, na dreve hlien...
jeho medový prst ľahko postupuje
po hnedom stehne až k čiernemu
kroviu – oáze nesmierneho ticha;
jarné blato: voda a hlina plná prachu
bez mena. Aký samozrejmý očistec.
Aj pre mňa? Smiem?
Rozpršalo sa; biely dážď
pre čiernych kocúrov...
Hmm, biele oblaky a táto čierna zem...
zem, ktorá sa v dotyku roztvára,
nečujne vzdychá.
Vsakujem do dažďa. Až budem vybielená
poslednými zimnými kvetmi mrazu, až budem
mrazivo nežná, možno to surové prežúvavé
mesto, odmietnuté diaľkou, ktorá sa stala,
možno to vládnuce mesto v sebe...
no, čo? (Oklamem?)
VRAVÍM JEJ SYBILA
Pošepky, pošepky
v potlesku okamihov ozvučených
dažďom...
Tvár má polnočnú
a hlas vráskavý ako môj neskorý smiech.
Som alebo čo sa deje? Uprostred
uhrančivej noci. Prázdnota
a sucho – vesmír sa odmlčal...
Prebieha poprava na smrť
blízkych sekúnd, každým vdýchnutím
skonáva jeden malý tieň.
Ona to vie, ja to viem...
nepoškvrnené ticho neprekričí samotu.
Kraľujem v jej úli, plnom zatuchnutého
medu, poštípaná muchou tse-tse, nafúknutá
ničivým plynom do prasknutia, vnútrajšok
priviazaného balóna – to stlačené
zviazané nič... Keby aspoň mušie jedy
fungovali dôslednejšie.
Povedz mi, utriuško, koľkokrát za život
má človek šancu tak naozaj, až od palcov
na nohách kričať... nie, nechajme to...
A čo vizáž sveta z druhej strany
môjho chromého pohľadu – no, kedy sa už
obráti ďalekohľad, kedy sa konečne
priblížim k sebe, teraz taká ďaleká, taká
odporne miniatúrna až strach... Strach?
Kto ho vymyslel? Nejaká kvalitná beštia
v skafandri boha?
Viem: zase mi neodpovieš, zase neodpovieš,
ty, krásna, dávno odrastená
z mojich detských otázok.
Pošepky, pošepky, vädnú malé tiene –
protipól úsmevu? Mŕtvy smiech.
– – –
Sybila nechodí
v ohyzdne skutočnej smradľavej
nemocnici a má tam plameniaky, lenže dva
jej už niekto podrezal a kaukliar z cirkusu
jej ukradol šaty, preto sa trápi... ale tie
krásne plameniaky...
plače a smeje sa... divo s nimi lieta
po skrčenej miestnosti,
vidím to: lieta!
Zúfalstvo, zúfalstvo
v tejto bielej chvíli
a moja nepochopiteľná bezhraničná nenávisť.
VYTIE
V tráve sa korčuľujú trpaslíčkovia.
Alebo žeby lesklé rybie
oči? – Áno, občas sa letmo
zablysne aj šupina... a tá socha
psa? Sfinga na iskrivej mesačnej púšti?
Ticho už dávno prestalo byť
jediným hlasom noci.
Celkom pri mne sa niekto zľahučka nadýchol,
vztiahla som ruku – všade viala čiernovlasá
tma; ruka ňou prešla
akoby prázdnym priestorom.
VARENIE ČAJU
Kreslím sústredené kružnice
do vzduchu, na dlážke, okolo
ohniska. Sústredene.
S priľnavou dôverou bosých chodidiel.
Akoby som myslela. Konský krk. Mapujem
schopnosť tvoriť sny – v poslednom čase
mám vrelý dojem, že vlastne nechcem celkom
vidieť... Prečo tá špirálovitá bezuzdnosť,
nazvaná trebárs boh, zámok, pravda (ktorá
aj tak jedna nie je) s väčším gustom
požiera ženy ako mužov...?
Viem, čo by som mala:
tancovať brušné tance na permanentnej
maturite ženskosti, zdvojiť si telo
a nebrániť sa rozkladu – pomalému
prelievaniu svojej identity,
chytiť sa chvosta zdatného kanca, ktorý
vo mne spozná pravú bohyňu...
Načo tie choré naháňačky? Načo v sebe
živiť oči besnoty?
Mesto odvždy donavždy zmätené
krúži zmetené v diaľke; mätové kvety
hodené do horúca – kotol pekelný – mesto
sa vynára z čajových hmiel:
... „Keby som nevedel, že si sama,
tak prídem.“
„Bez vlasov? Naozaj bez vlasov?
Počuješ? Dážď kvitne – aký dlhý
smiech...“...
Mätou zavoňali krúžiace
cigánske sukne, mätou zavoňali
od stehien.
ŽIADNA JEDNA TVÁR
Zbierala som v pokojne znejúcej
večernej tráve úlomky oblohy.
Ležali tam husto naukladané v malinkých
guľôčkach, pri dotyku spriezračneli.
Ako my?
To nemyslíš vážne, ty hysterická
koketa, nasiaknutá egoizmom ako nikotínom,
skrz-naskrz
neženským. Pozri na tú večne mokvajúcu
ranu – biľag predvídavého stvoriteľa,
materské znamienko malichernosti – tá sa
nezacelí, nezacelí sa.
Lepkavá rosa. Živá hrdza na predtým
voňavej dužine stehna. Prstami sa
dohmatávam k prameňu, vytiahnem ruku –
trasie sa... Je to ako po prvý raz.
Svinstvo. Zabíjačka. Zhnusené pery
tvarujú slová: zviera, zviera, zviera...
(napríklad mačička?)
Mám iba hmat. Kedysi som videla
čiernych slizkých mlokov hmýriť sa v skazenej bahnitej vode...
jedného
občas rukou spoznávam –
vlhké teplo, mazľavina, uhýba...
Krvavá aréna – prst smeruje k zemi – gladiátora
netreba šanovať... Chcem, aby si nevidel, kam
vkladám svoje prsty, tvoje prsty... návnada
voľnosti... chcem, aby si si nevšimol, ako mi
z kútika omdlených úst vyteká lačná slina...
To nemyslíš vážne, chronická klamárka;
opakuj: Chcem, aby to videl, všetko
videl a neľudsky chrčal ako ja.
DEPRESIA JE DÁMA
Ako sa to volá, keď niekoho
násilím odvykajú od drogy, napríklad
od heroínu? ... Abstinenčný syndróm,
to je ono – mám abstinenčný syndróm,
i keď viem, že ďalej si ťa vháňať
do krvi = pomalá samovražda,
(si mesto, kde nie som...).
Moje nohy sa mľaskavo hádajú so zemou,
pľúca stoja v šóre na vzduch
a zradné myšlienky ma hádžu medzi pinky
zhýralej parížskej smotánky
(tak zhruba rokov 20-tych) ... Ach, bože, poézia...
iba tá čierna zohnutá dáma prichádza
na vzdych presne
s prehlbujúcou sa vnútornou siluetou
súmraku.
Jej hodvábne, chladné
teplé ruky (je to mužatka),
z nervov mi spraví guľôčku pre mačičku
a ona je tá nenásytná mačka,
z očí mi spraví pasce na tiene
a ona je tieň, ktorý zahluší,
z duše mi spraví boha, ktorý nie je,
a ona je tým bohom – závratom ničoty...
Chyť sa ma, bláznivá, aj tak
si sama,
chyť sa ma, chyť sa ma...
Nič nevieš.
Čo to hovoríš? Nič sa nedá vedieť,
dokonca ani vidieť, nevidíš?
(Ona pohrdlivo): Slepaňa...
PREDSTAVY IV.: NENEPADÁ MI NÁZOV (NIEČO KOMICKÉ)
Napomádovaný, vypasený čierny fiaker
sa vynoril úplne nečakane (od lesa),
spochybnený nečakanou bujnoprsou hmlou
(od lesa) – neprestajným miernym
kremačným dymením. Jeho netopieria crazynátura
vystrašila zrak, a naviac
prechlastané okná bez zácloniek
sa leskli ako mŕtve rybie oči.
Tancujúce, zápalisto diskutujúce, aj pohodlne
rozvalené a pofajčievajúce stromy
do nohy strnuli ohromením – nechcela som
veriť, ale po celý čas, kým ten kolosálny
tragač neprišiel, sa ani o stromochlp
nepohli. Ťažko dýchali
starými zahriaknutými chrchľavými pľúcami,
ale smutne priemerný štrk na ceste
krívajúcim kolesám fiakra
neodpovedal – neodvážil sa vydať ani
vlások hlásky...
Takto? Bez slova (navždy)?
Snáď mi nechcete povedať, že by sa nad tým
aj strach nerozosmial.
DETIČKY – SLOVKÁ
V noci, uprostred vetchého meravenia,
keď nehviezdi mesiac a nebo je zhasnuté,
pohodlne vidno prvotriednu tmu.
Tma v ruži a konečná samota slova
(majú jedno meno?)
a päť šesť sedem osem deväť desať jedenásť...
stien. Tesná prázdnota –
efemérna (ako inak) hodnota neodškriepiteľnosti.
V takej noci medzi blížencami oboch pohlaví
v trestuhodnej nedbanlivosti vetra
sa hmatom dá spoznávať, akú tvár (alebo ucho)
má strach: nikdy si nezvyknem
na jeho priamy dotyk... naliehavý
nálet v katakombách paniky – ambrózia a slzy
bohorodičky:
páliace chodidlá (dajte to preč...),
naježená koža (a ešte vlasy, horiace
vlasy, nie?!...),
nezmysel, chorý nezmysel...
Z červeného žeravého centra,
ktoré je mnou, v polguľovitom lienení
živých chvostíkov
novým dychom vanie energia počatého
vedomia – hadí sa (ako tráva),
chveje (ó, tráva!),
strieka... (otrava).
Detstvo slov – tých nehanebných tulákov
operených vôňami a koreniami
exotickej proveniencie,
nikdy nimi neobmaľujem ani
tisícinu (pridajte núl, koľko si viete predstaviť)
z toho, čo môžem? chcem? viem?
(Aké smiešnučké bosé slová...)
Hlboké domŕzajúce mrazenie a chlad
pozemského sna – samota (spoľahlivá
ako okrem nej už len čas)
už dávno nosí moje meno;
miláčik, kocúrik, vedierko, pichliačik,
sódová fľaštička, kurie očinko, vrtichvostík,
červíček, hovienočko, bankovčička, vieš?!
Iba si nemyslím, že sa takto smiešne zmietam sama,
iba si nemyslím, že sama som sama,
iba si nemyslím, že niečo z tohto môže byť niekedy
iné.
Teraz je tá noc,
keď nelieta nič.
Možno ma nikdy
neuvidíš.
Teraz je tá noc,
keď stlievajú sny,
menia sa na bielu
kobylku, nadšenú
úchvatným vetrením... (A posledný ľúbivý obrázok):
Zajtra na mlčiacej bielej oblohe
uvidím v diaľke jej sivastú hrivu.
(Ako len zostarla v tom vetre...)
ĎALEKÉ STRETNUTIE
Ležíme v sebe,
nanovo pre seba navzájom
nadobudnutí. Pripadáš mi
ako uhorka v mede,
nepatričný. Sleď.
Rozrušené gazely bežia, bežia
pospolu, akoby ich mohol zachrániť
ten beh, útek nad úteky.
Ani nie si zlý –
šupiny perín šuchocú,
tvoja kožka ani nezmenila mimiku –
vyprahnuto blčí biely piesočnatý
breh v čakaní na teplý príliv,
ani nie... ani áno...
je pravda, obrástol si trávou,
zostáva veriť mesiacu: Zlaté rybky,
zlatá rybka, kosáčik...
zasiahni v tejto biednej hodinke,
vráť veciam ich prapôvodný význam,
urči prúdom smer...
Jazyk vlhko prebehne po vyvrelinách
pier, koleno – vybielená lebka –
trpko zasvieti v jaskynnej tme, ktorá
takto poodhalí svoj žltý škeriaci sa
úsmev – ničotou páchnuci nezmysel –
a dá mi výrečnú odpoveď:
(Načo potrebuješ človeka, ak nie
na demonštráciu vlastného ja?!)
Mesiac, zažni sa ropušou piesňou,
rozpútaj zmaškarenú parádu hviezd...
A ty, dýchavičný džokej? V spotenom
mlčaní zanechávaš plytké stopy;
spriatelená tráva čoskoro potvrdí
ich bledý, osamelý smiech.
NEMOTA – SLOVO NA ZAPLAKANIE
Ležím tu poškvrnená
penou (belostnou a energicky
voňavou),
s nohami nalomenými vodnou
hladinou; som plná ortute:
tá ťarcha, ten jed...
Belasý obzor, zovretý stenami
do slimačej ulity, šumenie
mora – múdrosť a pokoj – samé falzifikáty.
Ako si ma to vymyslel? Päťročné
dieťatko? Motýlik na hranie... Ja?
Tvoja zvyčajná obrna?!
Akváriové rybičky otvárajú pusinky
naprázdno (ako ja, ako ja, ako ja...).
Stačí prijať ochotu stoličky, upriamiť
pohľad s milým úškľabkom; počkať,
kedy im dôjde dych.
PRÍBEH
Súzvuk vedomí
aspoň na chvíľku – aká rozkoš,
vesmírna odysea...
Ruky dravo, drasticky, drakonicky panujú vo svetle,
ktoré pokojne, s vyrovnanou tvárou, vyteká
z prameňa pri stene.
Žena v tej chvíli existovala, akoby neexistovala,
medzi životom a ? v jej vnímaní nebolo rozdielu.
Viem, že som iba na začiatku –
ten ostych vstúpiť bez pozvania
do lesklých chodieb
nie svojich
cez oči, cítim výstrahu:
Cudzie územie!
NEPOZNÁM je mocný strážca a pán.
Zväčšené ruky vytláčajú priestor,
ovládajú obraz predhodený očiam, rozháňajú
jemné častice bytia, všednej neustálosti.
Normalita okolia – klam s presným zámerom. Pre myseľ
chutnučká posteľ s perinami... kto by riskoval možné
surovosti, šoky v neprebádaných územiach...
Ruky sa šmýkajú po tabuliach vzduchu,
narážajú na nové a nové, rôzne poskladané sklené
hladiny; žena občas zachytila krátke zakvílenie
nechtu na bubline skla.
... teraz akoby predo mnou utekal:
bojí sa skúsiť bojím sa skúsiť
vstúpiť
vie, že mám dvere, viem, že cez jeho
kadiaľ sa dá... oči sa dá...
obava strašná obava
Hladkal ju tými cudzími rukami,
akoby ju hladkala mŕtvola; hlava sa
bránila – treskúce medúzne nápory
strachu; desivá ohraničenosť... potreba
vymaniť sa a naliehavá otázka: PREČO? PREČO?
PREČO???!
Povedal: „Povedz, prečo tu chceš byť so mnou?“
Povedala: „Lebo máme tú zvláštnu schopnosť
naladiť sa na tie isté pohyblivé
roviny vedomia.“
On: „Málo!“
Ona: „To je to najviac, čo môže byť...“
Lenže – klame si, pretože ak povedal „málo“, vôbec
nič nepochopil, od jej vnútorných rovín má závratne
ďaleko.
Uvedomila si: On uvažuje inak ako ja.
Akoby bol odrazu rozhodujúci počet očí –
uvažoval 22krát vzdialene.
Povedal: „Si celkom inde než ostatní, a predsa
zvíťazíš.“
Pripadalo jej absurdné, vo sfére myšlienok, ktoré
v nej bežali, zapodievať sa „víťaznými“ úvahami.
(Prečo to, čo povedal, povedal? – uvažovala.) Ale
pri slovách o víťazstve sa v nej mimovoľne, nechtiac,
niečo potešilo, a tým pádom bolo po víťazstve, tým
pádom v porovnaní s ostatnými bola totálne rovnaká...
Smiech sa v nej neodohral naraz; kým jej
to jedno s druhým došlo, ticho sa prevalilo
postupne cez každý jeden jej žijúci vlas.
AKÉ PREKVAPENIE
Ženský zbor vo mne: „Skorocel na rany!“
Odpoveď: „Nechráni.“
Pavučina ticha, tesne
pred oslnenou stenou rozodraná,
až krv trčí...
Prišlo to: pozvoľna, pomaly,
ako mrazenie malého strachu
v objatí vrtkavej túžby,
ako modré varovanie na konci
bieleho dňa – v jedinom výkriku
otvoreného čela bez hraničnej
kosti, bez pamäti – supa zdochlinára,
v jedinom slobodnom nadýchnutí,
tak slobodnom,
až po vnútornej koži rýchlonoho
kráčal tekutý ľad...
Aké prekvapenie!
Nech mlčí tá žena, čo sa tak ohyzdne
hrdelne pochechtáva,
strigônskym prstom škrabká
po holom svale srdca...
CVIČENIE: č. 2
Zmätok.
Toľko rovín – jedna cez druhú
(akési pomätené zrkadlenie) – črepy
zrkadiel zabudnuté – zabodnuté
vzájomne do svojho mäsa. Nekončiaci
odraz... obraz odrazu...
Napríklad fotky – okienka do minula,
všetko sa hýbe a prechádza
ako vo filme... (už nie v reále – chýba
možnosť náhody),
áno, pamäť – svet úplnej predurčenosti
(chudoba).
A my? Náš pohyb? Let v kucapaci výbuchu,
keď energia srší z jadra... do vrkočov
zapletená zákonitosť aj náhoda... ale dokedy?
A potom? Návrat do žeravého oka
diamantu (už bez náhody,
bez vena) – a to sú spomienky? Ale
ako sa môže diať odrazu aj spätný let
aj výbuch (veď si predsa len trocha pamätáme)?
Nekončiaci odraz...
obraz odrazu alebo
odraz obrazu alebo
a naopak... obela... ob-lá
miestnosť hlavy
ako SLNko a SpLN (aká podobnosť v reči
aj tvare)... samá oblina – obraz ženy,
akoby všetko oblé bola žena: hruška, jablko,
svetlo a jeho časť svet,
možno, že aj muž je vlastne žena (iba sa to
usilovne snaží zatajiť), keď z úst vypúšťa oblé
bublinky slova,
povedzme – oblé povely...
Ale vráťme sa k ježovi Picassovi:
urobil celkom nový – svoj strom
alebo fajku, ženu, noviny...
A čo ja so slovom?
(S lisTnatý ROM) – výsmech
ako hrom!
Pritvrdé, neohybné, facka,
mráz... A čo už s rečou, s tým zívajúcim
sejfom krátko po pregnantnom záťahu,
po záťahu lumpov, božských
vykrádačov – najväčších machrov
svojej brandže... dávna pyramída,
ktorej tajomstvo už zotlelo...
Ale potom prečo nie hudba, prečo nie
kresba, prečo nie pach –
lesklá sklenená rovina hlasu, vlnenie svetla,
jeho oblých bokov,
tušenie čriepkov, ich nebezpečnej ostrosti,
ohnivé trvanie vykríknutého... a dotyk?
Najmä očami.
To sú obrazy! To je sochárstvo!
Jeho pravá podstata – v mimickom tvárnení tváre;
každý je sochár, z nás,
čiastočných ovládačov vedomia...
No povedz, vieš rozoznať, ako sa
práve tvári pes?
Ešte horšie je to u kanárika... a čo tváre
imbecilov, tlačených priamo do úsmevu slnka
cez námestie v ľahostajnom vozíku?
Tá nehybnosť...
strašná diaľka v ľudoprázdnych uliciach... až rýchlo
odvraciam pohľad v hrôze z toľkej osamelosti
(ktorá je pritom výzvou?)...
CVIČENIE: č. 3
Drsný dotyk – nervy pod nervami
v pokožke prstov,
nepochopiteľná fotosyntéza – pre mňa
len slovo... ako zabiť
ako mrak
alebo vodorovná čiara
v profile rýb – zmysel, ktorý nepoznám,
guľka s pichliačmi...
na konci sa vždy
predstava láme do pocitu, ktorý nie je
pocitom, do nedostižného slova, ktoré
nie je slovom – šepkanda vetrom
nesená k oblaku, bielemu lopúchu
slnečného ucha,
jasavý kúpeľ
na šerej hranici... príliš ďaleko,
ako vždy.
Za horou z vlčích kostí a smiechu
filozofi naháňajú vyzlečenú pravdu,
snažia sa ju ružovým strapatým
jazykom oblízať od vlasov po červené
nechty, zakriveným údom preniknúť
svetlo, a potom čo?
Kam ma zoberieš?
NIEKTO ROZPRÁVA, KEĎ POČÚVAM
Trávu učeš na pútec uprostred
hlavy – pokojne (nech aj tebou vonia),
meravý hlas hrôzy štítivo zober
medzi dva prsty, zastrč do vrecka
nohavíc vzadu (čo najďalej od srdca),
a potom si rozšafne sadni
alebo ohňu
odstreľ blýskavé gombíky z parádnej
červenej uniformy
alebo utri svitaniu slzy
alebo aspoň zvrieskni smiechom
alebo čojaviemčo...
aj tak nevyzlečieš slovo
zo šiat ušitých na jeho mieru,
aj tak neodrazíš šveholivý
dych vetra tesne pred jeho návštevou v uchu,
aj tak neskrotíš vlastné
vedomie, nepotľapkáš ho srdečne po pleci, nikdy
mu nebudeš môcť tykať...
Nestane sa skrátka nič
také zásadné, aby to stálo za naozaj nový,
obrovsky nehorázny smiech...
VYZNANIE – POZNANIE
Poď, môj bledý priateľ,
prejdeme sa spolu celkom otvorení
hrubou lahodnou ulicou
bez zbytočných gest
a grimás, bez zvučného halali,
len povrch
spriada neprestajné jemné pavúčenie.
Bezvetrie – medovo mrholí
alebo sa v teplom zlate míňa slnko,
zdanlivo zanedbateľne,
som slnko, som ja, som ty...
Poď, som čistá, bez myšlienok,
teraz do mňa všetko vstupuje,
a keď sa spolu vrátime do tienistých
hlbín ľahkej izby,
vyzlečiem sa, aby celé telo
videlo... môžeš sa mnou prejsť ako tou ulicou,
voľne, takmer ľahostajne – náhodný
nepotrebný dotyk dlane, kĺzanie pier
o teplý dych,
sme v sebe – každý vo svojom jestvovaní –
aké príjemné,
nie sex, len úplné spočívanie v istej bežnej
chvíli, zlomok pohybu
ako kaviarenský smiech, ako plnosť
veľkej noci vonku, ako vôňa, ranný les...
Poď, môj bledý priateľ,
s tebou je to dokonalé, s tebou je to,
akoby som bola celkom
sama – nesmierna úľava... Ten sladký
z pólov smrti.
Zdroj: https://www.litcentrum.sk/39982