Vzbura proti gr. Ladislavovi Serényimu a viceišpán Štefan M. Daxner

V 60. rokoch minulého storočia bola pre akúsi vec, vari komasacionálnu, vzbura proti gr. Ladislavovi Serényimu, statkárovi v gemerskom Putnoku. Serényi pýtal ochranu od stolice. Tak sa stalo, že raz predpoludním ustanovil sa uňho sám viceišpán Štefan M. Daxner. Prišiel bez sprievodu, bez pandúrov — ľud ho teda ani nezbadal. Nový výbuch proti Serényimu práve nasledoval. Na priestranný dvor, zápäť za viceišpánom, dovalil sa zástup ľudu so sekerami, vyhrážajúc sa. Grófska rodina a čeľad už začala zamykať a podopierať zvnútra dvere. Ale Daxner tak, ako bol, holou hlavou, ničoho v rukách, strmým krokom vyšiel na dvor medzi ľudí, hotových už so sekerami vrhnúť sa na dvere. Dupnúc nohou, Daxner začal hlasom odhodlanosť ukazujúcim:

„A čo sa vy nazdávate? Koho myslíte nastrašiť ! ?... Ja som viceišpán... Ak sa vám krivda stala, hľadať si právo máte cesty. Takto by vrchnosť musela nemilosrdne naložiť s vami... Hneď a zaraz rozídte sa v tichosti!“

Po prvých jeho slovách ozval sa hrozivý, rozľútený huk, ale rozpálené oči v tej minúte začali sa klopiť pod účinkom energického vystúpenia a napnuté ramená meraveli. Oko Daxnerovo, ktorého bleskom boli sprevádzané slová „rozísť sa hneď!", ešte nestihlo klipnúť, ľudia už rozchádzali sa zo dvora.

Dr. Ján V. Ormis: Zo života slovenského. Liptovský Sv. Mikuláš: Tranoscius, 1933. (str. 135-136)