...za ľud, ktorého si synom - Gorazd Zvonický
Gorazd Zvonický je jedným z najväčších slovenských básnikov dvadsiateho storočia. Keďže však väčšinu svojho tvorivého života prežil v emigrácii, dodnes je jeho život a tvorba v jeho otčine pomerne malo známou. Dvadsiateho siedmeho júla od jeho smrti uplynulo rovných desať rokov.
Saleziánsky kňaz, básnik a prekladateľ Gorazd Zvonický, vlastným menom Andrej Šándor, sa narodil 29. júna 1913 v Močaranoch, ktoré dnes tvoria predmestie Michaloviec, ako piate z ôsmich detí. Vyrastal v chudobnom maloroľníckom prostredí, ktoré bolo preňho školou života. Po skončení ľudovej školy (1927) ho čakala práca na poli a murárčina. Prejavoval však aj záujem o duchovné hodnoty. Ako sedemnásťročný sa spoznal s mladým katechétom, neskorším profesorom michalovského gymnázia Štefanom Hlaváčom, ktorý sa ho ujal a zariadil mu vstup do seminára. V septembri roku 1931 odchádza na štúdiá do Šaštína na saleziánske gymnázium.
„Mala som asi štyri roky,“ spomína sestra Barbora v publikácii ...modli sa za ľud, ktorého si synom. „Na našej ulici sa veľa hovorilo o tom, že odišiel študovať za kňaza. Po dlhšom čase napísal, že príde na vakácie. Bol čas žatvy. Naši odišli na pole a mňa mamka nechali doma, ‘merkovať na chyžu’ (strážiť dom). Hrala som sa na podstienke, keď pri bránke zastal vysoký vychudnutý pán v čiernom oblečení. Cez plecia mal prehodenú krátku pelerínku a na hlave čierny klobúk so širokou strieškou. Keď som ho zbadala, zľakla som sa. A on vraví: ‘Dievča, otvor!’ Ja na to: ‘Ja vám neotvorím, lebo mne mamka zakázali otvárať cudzím ľuďom. Ak chcete vody, dám vám, ale bránku neotvorím.’ On sa na mňa milo usmial a hovorí: ‘Otvor, Borča, otvor!’ Až keď ma oslovil po mene, spoznala som ho.“
Ako dvadsaťročný musel štúdiá prerušiť a nastúpiť na vojenskú službu. Narukoval do Levoče – k cyklistom.
„Jedného dňa poobede prišiel neohlásene na zelenom vojenskom bicykli s ‘loďkou’ na hlave. V uniforme bol celkom fešák. Vraj prišli na cvičenie do neďalekej obce Trhovište,“ spomína ďalej sestra Barbora, po vydaji Puskajlerová. „Na druhý večer prišiel aj s kamarátom Jankom Blatnickým. V rozhovore držal prím otec. Reč bola o vojenčine. My deti sme len počúvali. Ale boli sme šťastné, keď sme videli, aký je náš Andrej veselý, ako múdro a slušne hovorí.“
Počas vojenčiny sa zoznámil s mladými básnikmi Jankom Silanom a Pavlom Olivom, ktorí v ňom prebudili záujem o literárne úsilie slovenskej katolíckej moderny.
Po návrate z vojenskej služby vstúpil do saleziánskej rehole a dokončil gymnaziálne štúdiá. Rehoľné sľuby zložil 11. novembra 1940. Maturoval roku 1942 v Kláštore pod Znievom. Od roku 1944 študoval teológiu vo Sv. Beňadiku a Sv. Kríži nad Hronom. Kňazskú vysviacku prijal vtedy už začínajúci básnik Gorazd Zvonický v deň svojich narodenín 29. júna 1948 z rúk biskupa Štefana Trochtu vo Vieske pri Svätom Kríži nad Hronom. Prvú svätú omšu pre rodákov slúžil 11. júla 1948 v Michalovciach pred saleziánskym ústavom. Mamka sa primícií nedožila, otec mal vtedy 72 rokov.
„Na našom chudobnom sedliackom dvore sa zhromaždilo veľa ľudí z Michaloviec i okolia. Prišlo aj veľa kňazov,“ spomína Barbora. „Úvodnú reč mal profesor Hlaváč. Pokľačiačky prijal Andrej od svojho otca požehnanie. Ten sa nad ním pomodlil Otčenáš po starosloviensky – bol gréckokatolík, požehnal ho, poprial mu všetko dobré a pobozkal ho. Potom v sprievode vykročili do kostola. No pre nášho otca, ktorý žil v chudobe, to bola príliš veľká paráda. Asi po tristo metroch zastavil sprievod a povedal Andrejovi: ‘Syn môj, ja sa musím vrátiť domov, lebo mňa čaká moja kravka a musím ju ísť napásť. Nech Ťa na Tvojej ceste žehná dobrotivý Boh.’ Vystúpil z venca a vrátil sa domov. Andrej bol zronený, no profesor Hlaváč ho upokojoval: ‘Vydrž, už si aj horšie vydržal!’“
IĎ, SYNU
Iď, synu, kam ťa pozval Pán!
Obetný oltár je už
prichystaný...
ľudia sa tešia kolo
našich brán
a šuškajú si, že si
požehnaný,
že dnes pred Pána vstúpiš s chlebom, vínom
žertvovať za ľud, ktorého si synom.
Po primíciách bol školským radcom v biskupskom seminári v Trnave až do jeho zatvorenia 19. mája 1949. Zároveň bol aj redaktorom časopisu Mládež a misie. Začiatkom júna 1949 bol menovaný za správcu farnosti Panny Márie Pomocnice kresťanov v Michalovciach. Ako výpomocný katechéta učil na michalovskom gymnáziu, ktoré kedysi ako murár sám pomáhal stavať. Tu ho zastihla aj barbarská noc, počas ktorej komunisti násilne zrušili rehole v celej republike. V noci z 13. na 14. apríla 1950 sa po zatknutí dostal do izolačného tábora pre duchovných v Podolínci. Tu spolu so stovkami iných rehoľníkov strávil niekoľko tvrdých mesiacov. V auguste 1950 sa mu podarilo z tábora ujsť.
„Útek Andreja z koncentračného tábora v Podolínci zasiahol celú našu rodinu,“ vysvetľuje sestra Barbora. „K sestre Aničke, ktorá žila vydatá v Lehniciach pri Šamoríne, prišiel potajomky v montérkach, s fúzami, bez okuliarov, s baretkou na hlave. Tak dobre bol prestrojený, že ho nespoznala. Bol u nich tri dni. Dohodli sa, že keď dostane korešpondenčný lístok s textom ‘Ovocie prišlo v poriadku, neskazilo sa,’ znamená to, že je už za hranicami v bezpečí. O tri mesiace lístok prišiel.“
Hranice prešiel tajne cez rieku Moravu 22. októbra 1950. Po krátkom pobyte v talianskom Piemonte odchádza 13. októbra 1951 do Argentíny. Dvanásť rokov pôsobil ako saleziánsky kňaz vo farnosti sv. Jána Evanjelistu v Buenos Aires.
Literárna aktivita Gorazda Zvonického sa začína v druhej polovici 30. rokov. Básnické prvotiny publikuje už počas študijného pôsobenia v Šaštíne v časopise Ozvena. Už pred odchodom do emigrácie mu vychádza cyklostylom prvá básnická zbierka Sejba perál (1943), ktorú vytlačil saleziánsky študentský literárny krúžok v Trnave. Zbierkou Mýtnik pred Madonou (Bratislava 1948) sa končí básnikova knižná činnosť na Slovensku. Za myšlienkové a umelecké kvality tejto zbierky bol Gorazd Zvonický prijatý za člena medzinárodného združenia Accademia Mariana salesiana a stal sa všeobecne uznávaným básnikom mariánskeho kultu.
Počas pobytu v Argentíne aktívne pracoval v Spolku slovenských spisovateľov a v Zahraničnej Matici slovenskej. Tu vyšla i jeho prvá exilová zbierka veršov pod názvom S ukazovákom na mraku. Po celý čas spolupracoval so slovenskými emigrantskými časopismi a novinami ako publicista.
Keď bol v roku 1963 založený Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme, vrátil sa do Európy a zapojil sa do práce v ňom. Stal sa redaktorom básnickej edície Lýra, členom predsedníctva Slovenského ústavu v Ríme a profesorom humanitných vied na gymnáziu Antona Bernoláka pri Slovenskom ústave sv. Cyrila a Metoda – až do konca školského roka 1989–1990.
Rímske účinkovanie predstavuje najvýznamnejšiu kapitolu básnikovej biografie. Jej konkrétnym výsledkom je veľké množstvo literárnych, pedagogických a organizačných aktivít.
Postupne mu vychádzajú ďalšie básnické zbierky – Prebúdza sa zem vyšla v roku 1964. O rok neskôr Knižnica Literárneho almanachu Slováka v Amerike zaradila do svojho edičného programu súbor básní Na jubilejné víno (Middleton 1965). V edícii Lýra postupne vychádzajú zbierky Slnko ma miluje (1967), Prekutávam lovištia (1968) a Len črepy… Výkriky pri invázii (1969), v ktorej pod tlakom tragického politického zvratu, ku ktorému došlo po vpáde cudzích armád do Československa, spontánne zazneli slová odporu, bolesti a žiaľu.
Poslednými tromi zbierkami básní, ktoré Gorazd Zvonický knižne publikoval, sú verše Napárať čím viac lyka (1978), Obolus z roku 1985 a Smer Mariánska hora z roku 1988.
Veľkú pozornosť si zasluhuje aj jeho prekladateľská činnosť. Knižne vyšli výbery jeho prekladov z diela Francesca Petrarcu Cez pohľad k srdcu (1974). Preložil Sonety Uga Foscola (1979) a Hymny na posvätenie času v troch zväzkoch (1975–1976).
Jeho rozsiahla tvorba neunikla pozornosti talianskych prekladateľov, ktorí preložili zbierku Len črepy… Výkriky pri invázii.
Za služby talianskej kultúre mu 29. júna 1993 prezident Talianskej republiky udelil vysoké štátne vyznamenanie Rytiersky rád Za zásluhy o Taliansku republiku.
NA RODNÚ ZEM
Keď ešte raz, ach, ešte raz,
keď Boh na cestu nám
rozdá pasy
a na rodnú zem vkročím zas,
bo pominú sa mrcha časy...
Až po Nežnej revolúcii sa mohol Gorazd Zvonický vrátiť na rodné Slovensko. Prišiel v roku 1992, po 42 rokoch exilu. Keďže mu ale zdravotné ťažkosti nedovolili absolvovať náročný oficiálny program, na ktorý ho pozývali, bola jeho návšteva predovšetkým súkromná. Navštívil však starého právnika – pána Novotného vo Vrútkach, ktorý mu po úteku pomohol zaobstarať osobné doklady. Pomodlil sa tiež pri hrobe holumnického kňaza J. Balaru, ktorý mu na úteku z Podolínca pomohol, keď mu požičal bicykel, aby stihol vlak. Svoj život dožil v Ríme. Tu oslávil svoje osemdesiatiny a 45 rokov kňazstva. Zomrel vo veku 82 rokov 27. júla 1995 v Ríme. Pochovaný bol do slovenskej hrobky na cintoríne Prima Porta na Via Flaminia. 29. júna 1996 boli ostatky básnika Gorazda Zvonického prevezené na Slovensko a do rodnej zeme slávnostne uložené na Národnom cintoríne v Martine.
Zvonického literárne dielo jednoznačne patrí do zlatého fondu slovenskej kultúry. Jeho poézia je precítenou syntézou kresťanských hodnôt a úprimného vzťahu k rodnej domovine. Prerástla hranice slovenských diaspór, aby sa nakoniec mohla vrátiť tam, odkiaľ básnik pred 42 rokmi tajne odišiel.
podľa podkladov
Zemplínskej knižnice
Gorazda Zvonického