Žiadosti slovenskieho národa (10. 5. 1848)

„Žiadosti slovenskieho národa pred Jeho c. k. Jasnosť, pred krajinský uhorský snem, pred Jeho Výsosť uhorskieho palatína, královskieho námestníka, pred ministerstvo uhorskô a pred všetkých priateľov človečenstva a národnosti" z 10. mája 1848.

Odtláčame ich podľa znenia uverejneného D. Rapantom, c. d. 1-2, str. 202—205. Žiadosti slovenskieho národa sú maximálnym, aj keď dobové podmieneným programom slovenského národného hnutia pred rokom 1918. V nich štúrovská generácia formulovala svoj návrh na riešenie slovenskej otázky v Uhorsku so zameraním poskytnúť slovenskému národu základné predpoklady nehateného rozvoja najmä po stránke národnej v duchu priateľského spolunažívania s maďarským národom v spoločnom štáte. Žiadosti boli zostavené na porade predstaviteľov slovenského národného hnutia, konanej v kaplánke M. M. Hodžu v Lipt. Mikuláši. Podnet k tomuto zhromaždeniu dali predstavitelia štúrovského revolučnodemokratického krídla Ján Francisci a St. Daxner, ktorý, ako je pravdepodobné, pripravil aj osnovu Žiadostí. Mikulášske zhromaždenie bolo v súhlase s programom, ktorý vo svojom letáku Bratia Slováci! navrhol začiatkom apríla J. M. Hurban. Žiadosti boli verejne vyhlásené 11. mája v kúpeľoch Ondrašovej. Boli aj publikované v SNN, ale v dôsledku nepriateľského postupu uhorskej vlády nestali sa predmetom rokovaní adresátov, pre ktorých boli určené. Uhorská vláda odpovedala na Žiadosti prenasledovaním pôvodcov Žiadostí, ako aj účastníkov mikulášskeho zhromaždenia, najmä vydaním zatykačov na Ľ. Štúra a iných.

I. Slovenský národ v Uhorskej vlasti preciťuje po deväťstoročnom snu ako pranárod krajiny tejto, osvedomujúc sa, že svätá zem táto a matka krajina, súc púvodisko a kolíska povestí o starodávnej sláve jeho predkov a divadlo, na ktorom otcovia jeho a hrdinovia za uhorskú korunu krev vylievali, bola do nedávna len (macochou jeho, zachodiacou s ním nemilosrdne a držiacou jeho reč a národnosť na reťazách potupy a zhanobenia. Ale v okamžení tomto prebudenia svojho chce národ slovenský zabudnúť na stoletia ukrivdenosti a zhanobenosti svojej, odpúšťa sebe aj svojím ujarmiteľom a nič inšie nehýbe jeho rozraduvaným srdcom ako svätý zápaľ lásky.a horúca túžba po ubezpečení slobody, národnosti a krajiny svojej. Za to, ja'ko pranárod a niekedajší jediný majiteľ svätej tejto zeme, prevoláva pod zástavou tohto veku rovnosti všetky národy uhorskie ku rovnosti a bratinstvu a osvedčuje sa zo svojej strany, že nechce žiadnu národnosť v Uhorskej ukrivdiť, uraziť, zmenšiť, a tým menej vykoreniť, — ale aj žiada od uhorských národov, aby aj oni z ich strany takýmto uhorským vlastenectvom naplnení boli a uctením slovenskej národnosti národu slovenskieho priateľstva a lásky hodnými sa stali. Lebo národ slovenský ako z jednej strany nechce inie národy, tak z druhej nedozvolí seba do starieho jarma zapriahnuť a osvedčuje sa teraz i napotom, že slávnô meno uhorskieho vlastenca žiadnemu neprisúdi tomu, ktorý 23

nešetrí práva národnosti druhieho, pod korunou uhorskou bývajúceho národa. Následkom

toho žiadame:

II. Aby sa zriadil na základe rovnosti uhorských národov, jeden všeobecný snem bratských národov, pod korunou uhorskou žijúcich, na ktorom bude každý národ ako národ zastúpený — a každý zástupca národný zaviazaný svojou národnou rečou národ svoj zastupovať a reči národov na sneme zákonne zastúpených, znať. Mimo tohoto krajinskieho všeobecniebo snemu národov žiadame:

v III. Národnie osobitnie snemy, na ktorých sa povedú rady národnie, a to síce jak národnieho, tak všeobecne krajinskieho dobra sa týkajúce, ktorým cieľom sa majú vyznačiť medze národopisnie% aby každý národ ku svojmu národniemu striedku mocne sa priťahovať mohou a smeu, a nebola prinútená menšina Maďarov vätšine slovenskej, a menšina slovenská vätšine Maďarov .slúžiť a sa poddávať, a práve pre toto prísno chránenia slobôd a práv národných žiadame po

IV. Aby vyslancovia všetkých národov uhorských zaviazaní boh prísahou vo smysle návodov, sebe od svojich vysielateľov vydaných, na sneme krajinskoni hovoriť a v páde nevernosti a zrady národnej, aby pokutám, od vysielateľov ustanoviť sa majúcim, poddaní boh. Menovito národ slovenský, najviac zradcov národnosti svojej počitujúci, má dostatočnie príčiny žiadosť túto vysloviť a všeobecne podporuvať.

V. Žiadame, aby zákon ten, podľa ktorieho už teraz v tomto počiatočnom sa preporodzuvaní krajiny pri rokuvaniach stoličných a výborových maďarská reč sa za reč rokuvania predpisuje, a tým samým národ náš zrovna ku bezzákonnosti zákonom sa donucuje — žiadame, aby zákon ten hneď teraz tak premenený bou, že by sa do obecnieho verejnieho rokuvania reč materinská uviedla. Lebo sväto slovo slobody je potupenô v tom páde, keď sa slovenský národ, nerozumejúc maďarsky, pri rokuvaniach v reči jemu nezrozumiteľnej k nemote odsuzaije. Hrešili by národ náš proti sebe a krajine, keby či prisviedčau, či odporuvau uzavretiam takým, ktorým nerozumie. A k takejto nezákonnosti nesmie a nemôže rozumným spôsobom žiaden slobodný národ národ druhý priviazať. Tí ale úradníci a tie pravomocnosti, čo doteraz násilniemu zákonu tomuto zadosť urobiť nemohli a rokuvania mestskie a vidiecki e aj v národných rečach dopustili, aby za tento skutok prirodzenej spravodlivosti zodpovedať nemuseli.

VI. Žiadame dokonalo zriadenia škôl národných, a to síce ako počiatočných (elementárnych), tak aj reálnych, mešťanských, ústavou dievčenských, ústavou pre vychovávame učiteľou a kňazou, potoim ústavom literárnych vyšších, menovito: gymnáziou, lýceou, akadémie, ústavu polytechnickieho a jednej univerzity. Všetky tieto ústavy majú byť založenie na základe slobodnieho vynaučovania: a reč vynaučovania pre synov a dcéry národu slovenskíeho nemá byť inšia ako slovenská, aby na základe tomto národ slovenský si mohol vychovať synov, jemu a krajine verných.

VII. Žiadame, aby maďarskie stolice po svojich školách a vyšších i nižších ústavoch literárnych katedry reči slovenskej pre Maďarou a stolice slovenskie katedry reči maďarskej pre Slovákou pozakladali, aby sa tak národy tieto jeden ku druhiemu priblížili, menovito, aby Slováci Maďarou, na sneme hovoriacich maďarsky, a Maďari Slovákou, hovoriacich na sneme slovensky, rozumieť mohli.

VIII. Rovnosti národnej duchom vodení žiadame, aby sa všetko panovania jedných národou a národností nad druhými národnosťami uhorskými z koreňa vyvrátilo, a tak žiaden národ ani v najmenšom od svojho vlastnieho ustupovať prinútený nebol: a z tohoto ohľadu žiadame, aby slovenský národ svojn národnosť svojimi farbami a zástavami označuvať smel bez prekážky. Zástavy červeno-biele máme za slovenskie, červeno-biele-zelenie za maďarskie, zástavy červeno-bielo-zelenie s címerom uhorským za krajinskie. A tak chceme aj vodcov gardy národnej slovenskej len Slovákou a komando pre ňu slovenskô.

IX. Žiadame, aby právo národnieho voliteľstva nebolo určovanô rádom a stavom, ale duchom a právom rovnosti, a preto chceme, aby každý rodu svojmu verný, zločinsitvom a výstupkami nezašpintaný občan a obyvateľ uhorský, dvacať rokov majúci, voliť a štyriadvacať rokov majúci vyvolený byť mohol. Odrodilí zradcovia národa, ktorí svoju materskú reč postupujú a či tajne, či zjavne proti právu, cti a slobode národa úklady stroja, úrady verejnie zastávať nesmejú. Menovito žiadame, aby od týchto čias žiaden zradca slovenskieho národa medzi Slovákmi úradovať nemohol. Zabúdajúc na doterajšie viny odrodilstva, chceme sa ubezpečiť na budúcnosť s tým osvedčením, že zradu krve, reči a národnosti slovenskej za zradu nielen nášho národa, ale celej vlasti uhorskej považuvať budeme.

X. Žiadame slobodu tlače bez zákona tlače, slobodu vydávania novín a časopisov bez kaucií, zakladania tlačiarní a kamenopisární takže bez kaucií, ďalej slobodu úplnú schádzania a spolčovania sa ku poradám verejným o veciach obecných; neináčej i osobnú bezpečnosť pri cestovaní po krajine, lebo s bolesťou sa žalovať musíme, že nabudnutá teraz ústavná sloboda skrze rozširujúci sa po krajoch našich slovenských terorizmus a neprestajnô strašenia, vyhrážania natoľko sa potlačuje, že i verejnô pod holým nebom rečnenia k národu sa za buričstvo pokladá.

XI. Žiadame, aby sa pre uspokojenia spoluobčanov našich, po dedinách, mestečkách a kopaniciach bývajúcich a od dávnych rokov na rozličnie spôsoby od rozličných ľudí utláčaných, klamaných, o hory a pasienky, o role, obecnie živnosti, kopanice, výrobiská a inie ich majetky pripravovaných, aby sa tedy pre uspokojenia týchto ukrivdených občanov odrazu takie poriadky porobili, žeby oni ku svojim predešlým nepohnutým majetkom, teda ku svojím dávnym kopaniciam, pasienkam, horám, výrobiskám atď. prísť a týmto imaním neobmedzene oni a jejich potomci podľa práva vládnuť mohli. Žiadame ďalej, aby sa v tom smysle a tou cestou, ktorou sa urbárski poddaní od povinností urbárskych oslobodili, aj allodiálni poddaní (ktorí sa na iných miestach majiteľmi slobodných živností,1 kurialistmi, taxalistmi, kaštelnikmi, komorníkmi, majornikmi 2 menujú) od poddanskej práce a povinnovatoslí zbavili, hlavne tí, ktorí tridsaťšesť rokov robotizeň panskú zbývali. Takže aby sa i regalia benefícia3 k dobriernu obcí obrátili.

XII. Poneváč slovenský básnik a spisovateľ Ján Kráľ i so svojím priateľom Rolarídesom, učiteľom v Príbelciach,4 do ťažkieho väzenia v Šahách zatvorení sa prelo, že ľud slovenský v Pribelciach pred verejne oznámeným zákonom ku hájenú jeho slobôd povzbudzovali — z lej príčiny žiadame, aby títo, len preto, nevinní väzúovia a zástupcovia i rozširovalelia občianskej slobody čím skôr na slobodu vypustení boli.

XIII. Vediac to, že v susednom kraji Haliči (Galícii), takže pod berlou rakúskou s nami súcom, bratinskieho rodu Poliaci slobody, ktorie my požívame, ešte nedosiahli — preto, že im velikie prekážky nešťastná byrokracia v cestu klásť neprestáva — žiadame, aby všetky národy, pod uhorskou korunou súce, úradnými svojimi cestami mocný spolucitnosti kresťanskej a ľudskej hlas vyniesli a u Jeho Jasnosti nášho kráľa a pána vo Viedni o to prosebné nástojili, aby už konečne nešťaistniemu národu spravodlivosť a milosť sa stala.

XIV. Slovenský národ 'kladie výmienku svojho štesttia a ubezpečenia svojej národnosti na vyplnenia týchto spravodlivých žiadostí; vyslovuj úc predkom svoju úctu, vďaku a dúveru ku slávnemu Ministerstvu, tak aj ku všetkým občanom uhorským, ktorí tieto žiadosti podporuvať budú, naproti tomu v odkladaní alebo obchádzaní týchto našich žiadostí vidieť budeme odsudzovanie národa nášho ku bývalej slepote a služobnosti.

Zdroj:  Zdroj: Bokes, F.: Dokumenty k slovenskému národnému hnutiu v rokoch 1848-1914. Zv. I. 1848-1867. Bratislava: VSAV, 1962.