Ako som sa stretol s Arnoštom Lustigom

26.02.2011 19:35

Prahe, niekedy v lete 2008, som opäť raz býval v hroznom hoteli Don Giovanni, čo je určite jedna z najväčších urážok Mozartovej opery v dejinách.

Pracoval som pre globálnu cestovku a upokojoval hordy nespokojných amerických dôchodcov, ktorým štvorhviezdičkový internát liezol na nervy. Z jedla ich napínalo aj preháňalo, zo smradu na izbách ich bolela hlava, úroveň služieb ich poburovala.

Márne som sa ich presviedčal, že sa vlastne nachádzajú v centre mesta, ako im sľúbil katalóg, pretože z okna videli bezútešné predmestie a štvorprúdovku. Myslel som si to isté, čo oni, ale musel som sa tváriť, že lepšie miesto pre dovolenku v Európe ešte nevymysleli.

O tri dni sme sa mali autobusmi presunúť na loď na Dunaj a ja som sa toho okamihu nevedel dočkať. Bol som nevyspatý, deprimovaný a unavený zo sústavného klamania. Najviac mi chýbali knihy a vôbec čítanie. Keď som mal počas dňa desať minút voľno, vyšiel som na koniec širokej Vinohradskej ulice. Na Novom židovskom cintoríne za chrbtom leží Franz Kafka a jeho rodina.

Čakal som na semafore na zelenú, obzrel som sa a zbadal som vedľa seba spisovateľa Arnošta Lustiga.

V danej chvíli, keď ma až do špiku kostí prenikalo presvedčenie, že môj život nabral úplne chybný smer a všetko sa pokazilo, mi prostá prítomnosť a blízkosť tohto muža a autora urobila obrovskú radosť. Na okamih som zaváhal a potom som ho pozdravil.

Trocha zarazene sa na mňa pozrel a po chvíli zaváhania odzdravil a usmial sa. Bolo mi jasné, že si ma určite pamätá len matne, tak som sa mu pripomenul, povedal som mu, ako sa volám a čo robím, a nahlas uvažoval, na ktorom literárnom festivale sme sa zoznámili. Len čo som to vyslovil, uvedomil som si, že sme sa nikdy nestretli. Pomýlil som sa. Keď som si to uvedomil, cítil som sa hrozne.

Poznáte ten pocit, keď nejakého autora čítate tak dlho a tak intenzívne, až máte pocit, že ho dôverne poznáte, že je to priam váš známy, či dokonca takmer priateľ? Samozrejme, uvedomujete si, že je to ilúzia, že sú jeho diela možno iba konštrukty a vy o autorovi ako skutočnom človeku možno netušíte vonkoncom nič alebo všetko chybne – no pri Lustigovi som to vnímal inak. Vedel som, že v mnohých svojich knihách je hlavný hrdina neskrývane, otvorene a naplno hlavne on sám.

Hanbil som sa za svoju drzosť a chcel som sa mu ospravedlniť a nechať ho na pokoji, no vtedy navrhol, aby sme spolu zašli na pivo. Neveril som vlastným ušiam. Váhavo som súhlasil. Zašli sme do otrasnej krčmy oproti cez ulicu, jedinej na okolí.

Pán Lustig spustil a ja som pochopil, že sa nachádza v oveľa hlbšej existenciálnej kríze ako ja. Na Olšanoch navštívil židovské sanatórium, kde vo vážnom stave ležala jeho manželka. Hovoril o svojej láske k nej tak, ako som sotva niekedy nejakého muža počul rozprávať o žene.

Vtedy som si spomenul, že som sa raz dávno zoznámil s jeho dcérou, tuším v USA. Zmienil som Iowu a Lustig sa rozrozprával, ako veľmi mu tamojšia spisovateľská univerzita pomohla v prvom roku po emigrácii do zámoria, keď sa cítil celkom stratený, nemal prácu ani peniaze a pomaly už ani nádej. Chcel vedieť všetky novinky, kto tam teraz učí, akí autori a autorky tam žijú, ako sa mestečko zmenilo.

Dovtedy som ho iba počúval, no teraz som sa odvážil hovoriť a rozprúdila sa dlhá debata o knihách, písaní a čítaní. Za chrbtami nám cinkali automaty, hučala televízia a notorici už mali čo robiť, aby udržali vzpriamené hlavy. No nič z toho vtedy pre mňa neexistovalo. Celkom som zabudol na to, že som v práci.

Pozoroval som autora, myslel som na to, čím všetkým prešiel, a ďakoval som bizarnému omylu, ktorý ma k tomu celkom nepravdepodobnému stretnutiu priviedol. Myslel som na to, ako sa kedysi aj vďaka Lustigovi českej literatúre podarilo stať sa svetovou, a ako veľmi dávno to vyznieva pri pohľade na dnešok. Napokon mi dal adresu a poprosil ma, aby som mu poslal knihu, čo som aj po návrate domov splnil. Rozlúčili sme sa, zaželal mi všetko dobré v živote aj práci, ja jemu tiež a rozlúčili sme sa.

Ľutoval som, že so sebou nemám svoje obľúbené vydanie Modlitby pro Kateřinu Horovitzovou z roku 1964. To je podľa mňa jedna z najlepších kníh o tom, prečo bol vôbec možný holokaust, prečo sme ako ľudstvo dačo také dopustili a čo to dodnes znamená. Jednoducho napísaná, čistá aj očistná, surová a pravdivá knižka o tom, že vina je v každom z nás, aj dnes, navždy, a zároveň aj o tom, že vzbura je zakaždým možná, aj v najhoršej situácii, a že život môže mať zmysel aj v úplne nezmyselnom, zvrátenom a desivom svete.

Pri najlepších Lustigových knižkách (Démanty noci, Dita Saxová, Transport z ráje), som mal priam hmatateľný pocit, že k nim bol autor takpovediac donútený, že ich doslova musel napísať.

Arnošt Lustig dnes, v sobotu 26. februára 2011, zomrel v Prahe. Možno pri ňom v tejto chvíli sedia strážcovia-šomerim a odriekavajú kádiš. V tej modlitbe sa hovorí aj to, že ten, kto zjednáva mier na Svojich výsostiach, zjednáva mier aj nám.

Ďakujem vám za to pivo, pán Lustig, a hlavne za vaše knihy. Skláňam sa pred tým, čo ste dokázali. Česť vašej pamiatke!

 

 

sobota 26. 2. 2011 18:18 | Michal Hvorecký

 

Zdroj: http://kultura.sme.sk/c/5783658/ako-som-sa-stretol-s-arnostom-lustigom.html