ĽUDOVÍT ŠTÚR V UHORSKOM SNEME

Ľudovíta Štúra (1815 – 1856) charakterizujú vedecké, odborné a lexikografické diela ako čelného prominenta slovenskej národnej histórie, hlavnú postavu nášho národného hnutia i slovanských koncepcií polovice 19. storočia, ale i schopného politika, jazykovedca, spisovateľa, novinára a publicistu. Mnohý ho pritom považujú za najväčšieho Slováka predminulého storočia. Z tejto výšky ľudského i mysliteľského poznania k nám doliehajú jeho slová: „Náš cieľ je zachovať nás. Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným.“

V roku 1843 sa Ľudovít Štúr primárne angažoval na kodifikácii spisovnej slovenčiny. Strednú slovenčinu vyhlásili za spisovný jazyk roku 1844 na zasadnutí spolku Tatrín, pri zrode ktorého stál. Pre teoretické základy spisovnej slovenčiny znamenajú veľký prínos jeho jazykovedné diela Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí a Náuka reči slovenskej.

Na stránkach Slovenských národných novín a Orla tatranského (ktoré redigoval a vydával) formuloval program nášho národného hnutia. Presadzoval ho dôsledne aj ako poslanec uhorského snemu. Svojou širokou politickou činnosťou neohrozene bojoval proti prežívajúcim zvyškom feudalizmu a proti poddanstvu, čím sa ujal tých najubiedenejších v národe.

V rokoch meruôsmych spolupracoval pri zostavovaní Žiadostí slovenského národa a patril k organizátorom Slovanského zjazdu i ozbrojeného boja Slovákov za svoje národné oslobodenie. Štúrove snaženia vždy smerovali k odstráneniu útlaku a k upevneniu existencie slovenského národa.

V PALÁCI UHORSKEJ KRÁĽOVSKEJ KOMORY

Baroková budova, postavená v rokoch 1753 – 1756, ktorá stojí v Bratislave na Michalskej ulici č. 1, je Bratislavčanom dôverne známa. Pôvodne slúžila Uhorskej kráľovskej komore a v rokoch 1802 – 1848 tu zasadal uhorský snem. Pravdaže, pre slovenský národ z tejto vymoženosti, že snemové zasadnutia bývali v Bratislave, veľa dobrého nevzišlo. Účinkovanie provládne orientovaných poslancov sa zväčša nevymykalo z vtedajších praktík a zvyklostí. O veciach, ktoré ťažili Slovákov, sa viac mlčalo, ako hovorilo.

Z tohto poslaneckého zastúpenia sa vynímal Ľudovít Štúr, ktorý sa zasadaní uhorského snemu zúčastňoval v rokoch 1847 – 1848. Jeho politická aktivita bola cenná a významná najmä v predrevolučnom období.

Isté je, že Štúrovo účinkovanie na sneme nezodpovedalo len úlohe, ktorú mu určovalo mesto Zvolen, a plneniu programu vládnej strany. Svoje postavenie dokázal umne a na úrovni využiť aj na to, aby fundovane a otvorene analyzoval problémy, o ktorých vtedy čo i len zmieniť sa nebolo jednoduché.

Pri pozornom čítaní Štúrových vystúpení človek neraz obdivuje jeho veľkú odvahu i to, ako dokázal skĺbiť vystúpenie poslanca s jednoznačným cieľom splniť aspoň časť zámerov, ktoré si zaumienil dosiahnuť v záujme slovenského ľudu. Najmä pertraktovať pálčivé problémy verejne, aby sa o nich vedelo a hovorilo.

O STAVE CHUDOBNÉHO ĽUDU NÁŠHO

Zo šiestich vystúpení Ľudovíta Štúra na poslednom stavovskom sneme štyri uverejnili Slovenské národné noviny.

Dňa 17.novembra 1847 hovoril o zastúpení miest na sneme: „Politické práva miest i ja z tej pohnútky ďalej zastávam, že s politickými právami sú i meštianske práva a prisluhovania spravodlivosti v tuhom spojení.“

V obmedzení týchto práv vidí veľkú krivdu voči mestám a ich obyvateľom. Zhruba o mesiac 21. decembra 1847 sa ohlasuje ako veľký bojovník za zrušenie poddanstva a demokratizáciu krajiny. Túto reč označujú historici za najpamätnejšiu a najbojovnejšiu. V reči, v ktorej sa postavil na stranu utláčaných a dožadoval sa naliehavo základných ľudských práv medziiným povedal: „A nechže sa vyslovím o stave chudobného ľudu nášho a o potrebe poľahčenia a polepšenia jeho lósu. To požadujú čím najsúrnejšie záujmy a budúcnosť našej vlasti, to požaduje poslúženie spravodlivosti a svätá vec človečenstva. Všetko toto hlasite k nám volá, aby sa už raz a naposledy chudobného ľudu lós polepšil... Žiadame v krajine našej slobodu rozširovať a dobre máme, lebo bez tejto postati v zlom stave sa krajina nachádza a neni opravdivej bezpečnosti. Ale požadovaním slobody celkom na prieky sú roboty urbárske.“

Pravda, v tých časoch si chudobný ľud, ktorého sa tak vehementne zastával, sotva uvedomoval, kto a za čo zaň na sneme bojuje. Kultúrna a politická vyspelosť ľudu nebola ešte na tej úrovni, aby plne chápal dôsledok týchto jednoznačných požiadaviek.

Ľudovít Štúr pochopiteľne vedel, že nejde len o otázku vnútroštátnu, ale plne pochopil aj jej medzinárodný dosah, keď uviedol: „V západných štátoch nie sú tieto vzťahy feudálske viac v obyčaji, ani sa ony s terajším duchom stoletia nezrovnávajú. Podľa môjho náhľadu stojíme na hraničnej čiare dvoch vekov, a síce jedného zapadajúceho, v ktorom sa práva len jednotlivým osobám a kastám dávali, druhého svitajúceho, v ktorom sa ony každému, v opravdivom zmysle vzatému človeku povolia a nasúdia.“

Zrušenie poddanstva ohlasoval snem v roku 1848. Túto významnú Štúrovu reč uznávali a popularizovali aj naše generácie. Úryvky z nej i z iných jeho rečí prednášali na kultúrnych podujatiach popredný slovenskí herci Viliam Záborský, Juraj Sarvaš, Štefan Bučko a ďalší.

ZA SLOVENČINU NA ŠKOLÁCH

Pre Slovákov nemenej významná bola reč, ktorú Ľudovít Štúr predniesol 18. januára 1848, keď s prijímal zákon, ktorým sa „maďarská reč z povinnosti vyučovať má“, čo znamenalo zavedenie maďarčiny ako vyučovacieho jazyka na všetkých školách v Uhorsku.

Bolo mu jasné, že hovorovou rečou v chudobných slovenských chalupách je slovenčina. Za ňu bolo však treba tuho bojovať. Okolo drobného slovenského ľudu sa kopilo veľa tlakov, ktoré ho odvádzali materinskej reči, čo ukazuje aj literatúra z tých rokov. Naliehavo si uvedomoval, že útlym deťom treba nielen v rodine, ale aj v škole vštepovať slovenčinu, aby si na ňu, ako na samozrejmosť zvykli. Keď sa materinská reč vyučuje aj v škole, človek sa len tak ľahko s ňou nerozchádza. Často zdôrazňoval: „Pri svojom duchovnom rozvoji chceme používať len svoju materčinu ako po svojich predkoch zdedenú posvätnú relikviu a nikdy sa jej nezriekneme v tom pevnom presvedčení, že národ náš nezhynie a zhynúť nemôže...“

POLITICKÝ PROGRAM

Ťažkosti vystupovania na sneme azda predvídal už vtedy, keď pred zasadaním uverejnil v Slovenských národných novinách článok Naše nádeje a žiadosť k nastávajúcemu snemu. Podal v ňom politický program slovenského národného hnutia, ktoré bolo tvrdo potláčané. Zvýraznil nutnosť zrušenia poddanstva a ďalej pripomínal to, čo slovenský národ potrebuje k svojmu životu a rozvoju – slovenské školstvo, uznanie slovenčiny za úradný jazyk na Slovensku a slovenské kultúrne ustanovizne.

Ľudovít Štúr vo svojich smelých vystúpeniach na sneme brojil proti prijatiu jednoznačne pomaďarčovacieho zákona nemaďarských národností v Uhorsku. Zákaz používania nášho materinského jazyka aj na najnižších školách spájal s pojmom slobody: „Za slobodou ide vek náš, za slobodou ide vlasť naša, ale k uskutočneniu opravdivej slobody prísne sa vyhľadáva vzdelanosť, bez ktorej sa tamtá vonkoncom uskutočniť nedá.“

Aby sa uplatňovala vzdelanosť ľudu, musí mládež v školách vnímať a učiť sa vo svojom rodnom jazyku. Ľud gniavený feudalizmom, schudobnelý, ťarchami zavalený, je už aj tak dosť postihnutý. „Keby pri tomto nešťastí ešte ho potkať malo, že by ani vyučovanie so svojej materinskej reči nedostal, teda by sa naozaj do sprostoty celkom pohrúžil a do hrozného duchovného a tiež materiálneho zanedbania upadol.“

Na záver jasne žiadal, aby sa v návrhu slová: „kde sa maďarská reč z povinnosti vyučovať má,“ vynechali a nahradili slovami: „ale ich rečou vyučovania ostane v obciach reč materinská.“

Zákon, ktorý určil na národných školách za vyučovací jazyk maďarčinu, snem schválil. Vrátiť tam späť slovenčinu bola ťažká úloha a na svoje naplnenie čakal dlhé roky.

Štúrova poslanecká aktivita bola len časťou jeho boja za práva Slovákov – za povolenie používať slovenčinu vo verejnom živote, za slovenskú osvetu, kultúru a spoločenský život. Celé účinkovanie tohto výnimočného zjavu našich moderných dejín bolo veľkým prínosom, na ktorom sa stavalo a tvorilo vyše pol storočia, až do oslobodenia. A po ňom sa ukázala potreba rozvíjať tieto myšlienky ďalej.

Ľudovít Štúr nepatrí len našej minulosti, ale svojím ideovým svetom je bytostne súčasný, prítomný aj v našich snahách o zaradenie sa medzi vyspelé európske národy.

Karol Petrovský

Zdroj: https://www.historickarevue.com/archiv_66.html

         .stur.sk