Najkrajšia báseň na svete

21.08.2014 06:20

MIKULÁŠ KOVÁČ: VLAS

 
Posadil sa za stôl,
tak ako si sadá
hladný človek.
 
Nabral si polievky do taniera,
tak ako sa polievka naberá.
 
Potom
rýchlo a sústredene jedol.
 
Naraz
vytiahol z taniera
vlas,
vyblednutý vlas.
 
Pozrel sa na ňu,
zamračil sa a chcel povedať
niečo, niečo, čo sa hovorí,
keď nájdeme vlas.
 
Hodinky naspäť tikali:
tak-tik,
tak-tik
 
a on sa díval na ňu,
jak stojí pri stole
so sklonenou hlavou.
 
Hodiny naspäť tikali:
tak-tik,
tak-tik
 
a on sa díval na vlas,
na tenučkú
striebornú nitku,
učupenú v dlani.
 
Vyhladil ju palcom,
omotal si ju okolo prsta
 
a povedal niečo iné,
niečo úplne iné,
také, čo sa nehovorí,
keď nájdeme vlas.
 
A ona
vybehla do predizby
a do uzlíčka uviazala
svoju šťastnú hlavu.
 
Hodiny dopredu tikali
tik-tak,
tik-tak.
 
Zdroj:
KOVÁČ, M..: Zem pod nohami. Bratislava: Slovenský spisovateľ: 1985. s. 96.

 

PRE TEBA MOJA LÁSKA
Išiel som na vtáčí trh
A nakúpil som vtáčky
Pre teba
moja láska
 
Išiel som na kvetinový trh
A nakúpil som kvetiny
Pre teba
moja láska
 
Išiel som na trh na železo
A nakúpil som reťaze
Ťažké reťaze
Pre teba
moja láska
 
A potom šiel som na trh na otrokov
A hľadal som ťa
Lež som ťa nenašiel
moja láska.
 
JAŠTERICA
Jašterica lásky
Mi opäť zutekala
Svoj chvostík medzi prstami
mi zanechala
Dobre tak
Chcel by som by mojou bola
jašterička malá.
 
VTÁČNIKOVA PIESEŇ
Vták ktorý lieta ticho nad chrastím
Ako krv červený a teplastý
Vták nežný posmievačný vták
Ktorého zrazu pochytáva strach
Vták čo sa zrazu vrhá do skazy
Vták čo by chcel utiecť
Vták osamelý vyplašený
Vták čo by chcel žiť
Vták čo by chcel spievať
Vták čo by chcel kričať
Ako krv červený a teplastý
Vták ktorý lieta ticho nad chrastím
To krásavica moja tvoje srdce celé
Chveje sa bije krídlom nevesele
O tvoje tvrdé prsia biele.
 
ZÁHRADA
Tisícky dlhých rokov
Storočí celých
By nevedeli
Vysloviť chvíľu večnosti
Keď si ma objala
Keď som ťa objal ja
V to rozjasané zimné ráno
V parku Montsouris v Paríži
V Paríži
Na Zemi
Na Zemi čo je hviezdou.
 
PRÉVERT, J..: Tá láska a neláska. Bratislava: SWlovenský spisovateľ: 1973. s. 168.

 

Mikuláš Šprinc

Zo strechy visia biele cencúle

a krutá zima trvá neúprosne.

Inovať Ľahla na úle,

vtáča sa skrylo uzimené v sosne.

 

Milovať všetko, pretrvať,

kým príde jar

a odveje aj kalendár,

aj inovať.

 

Také je srdce, taká nádej človeka,

ostatná medzi ostatnými,

a človek sa jej nezrieka,

hoc ovinutý drôtmi ostnatými.

 

A je to vskutku Božie požehnanie,

tá nevýslovná milosť v ľudskom srdci:

láskavý vetrík, ktorý z neba vanie,

ešte aj na hrobe kvet venca nevädnúci.

 

Zdroj:

ŠPRINC, M..: Do večna tečie moja rieka. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška: 2003. s. 782. ISBN 8071654256

 

Rudolf Dilong

LODIČKY A LODE

Šiel chlapec ku potoku po tráve,
v očiach mal strachy modravé.
 
Hej, rybár od druhého dvora,
ďaleko ešte k brehu mora?
 
A vošiel do vodičky, do vody
zasnene snívať o lodi.
 
Tak sme za mlada v člnok papierový
vložili svoje sny a svoj svet nový.
 
Nám lodičky a lode voda nesie,
hoci v tie hrozné diaľky všetko nedonesie,
 
len brehy, ťažké brehy myje,
ale i život ľudský s ťarchou podobný je.
 
A zo slz našich voda robí kruhy,
do mora bolesti sa slza slzou vpletá.
 
Ktorá je cesta mojej túhy?
Ktoré je more méta?
 
Je smutne, smutne tak pri vode
do mora púšťať lodičky a lode.

 

 
Zdroj:
DILONG, R..: HONOLULU, pieseň labute. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov: 1998. s. 96. ISBN 80-88735-89-0
 

IVAN KUPEC (výber)

ZATMENIE ZENY
Stojíš, krehká, s dlaňami
V ružiach. Takú si ťa zachovám
Pre zimné
Spánky, v blúdení slatinami.

Pred zatmením
Ženy: choďme ticho,
Na kolenách ako biele ruky
Nocí, ktoré nám darovala, keď ešte bola
Krásna, kráľovná medzi nevädzami.

SONG O LÁSKE
Nechcem ťa, počuješ, nechcem ťa,
Keď prichádzaš ku mne
S dvoma rukami, na každej len päť
Prstov. Chcem ťa
S troma rukami, chcem ťa so štyrmi;
Piatimi rukami hladu, s dvoma jazykmi túžby.

TELÁ, SPOMIENKY, SNEŽNÉ KRÁSY
Krásne ponorné rieky, verné, iste znetvorené,
Hniezdia v hlavách mužov; stĺpy tiel
V pomalom ubúdaní spomienok, nedovoľujú dýchať.

Bledšie a bledšie, v ustavičnom vrhaní ohňa
Na nové rieky, strácajú sa načisto
Na cestách k novým akropolám: staré snežné krásy.

5. SONG O LÁSKE
Miluj ma
Od mesiaca až k tamtej stálici,
Slonovinovej, čakajúcej,

Od mesiaca,
Až odtiaľ, z koruny stromu,
             Po tamten konár,
Kým nebude celý zo striebra,
Až kým hviezdy nevypijú
Celú Mliečnu cestu: miluj ma, mrška.

KUPEC, I.: Vyzliekanie z hnevov. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1965. s. 148

 

 

 

M. RÚFUS

Rozlúčenie

Mám ústa plné tvojich úst.

Mám dlane plné tvojich dlaní.

V lebke jak vietor v roklinách

mi šumí hlas tvoj rozvzlykaný.

 

Odpusť, tak odpusť. Skončené.

Stud ostrú čepeľ do mňa tasí.

Vo chvíli toľko tušenej

že kríž môj vidieť musela si.

 

A hoci teplom záludným

nás plachá nádej vo snách hreje,

ten, kto ti povie: zabudni,

je pravdivejší od nádeje.

 

Deň, ktorý tepe do zmyslov,

jak rozvíril, tak stíši boje.

Z úst zlíže penu horkých slov.

A z tváre oheň slzy tvojej.

 

Nemusíš

Nemusíš mi svoje srdce luhať.

Hľa, už trúbi súmrak z pažití.

Ako dúha zájdeš, ako dúha,

až sa mojich chlebov nasýtiš.

 

Nemusíš, veď nezlorečím, žena,

nerúham sa v hrubej nevôli,

nepadám ti, prosiac, na kolená.

Prebolí, no čože, prebolí.

 

Vychladla tá krutá žhavosť skrytá

- zlé jej iskry mŕtve vo mne sú –

že jak stáda cestu na kopytách

cudzie ústa mi ťa roznesú.

 

Sýť sa, sýť, kým blčí požiar v oku,

v brehoch žíl krv špliecha v čerení.

Čo som dal, ja dal som bez nároku.

Odídem jak lístie v jeseni.

 

Na cestu mi ľahký dáždik šuští.

Útlym hrdlom vŕbka zanôti.

Nezahyniem, dá Boh, v tvojej púšti,

neodvisnem v slučke samoty.

Zdroj:

RÚFUS,M.: Dielo. Bratislava: Kalligram 2007. s. 336. ISBN 80-7149-797-2

 

I. KRASKO

Balada o smutnej panej, ktorá umrela

Za hory už zapadalo

slnko rudé, slnko srudé,

V stromoch s bázňou šepotalo:

čo nebolo, azda bude,

azda bude.

 

A do ruda pláli strechy,

pláli strechy.

 

A vábili spásou hriechy,

zvodné hriechy.

 

Dvoje mocných rúk sa chvelo,

jemne chvelo.

 

Dvoje rúk by všetko, všetko

oželelo.

 

Hrešiť...? – Preds’, len málo sily,

málo sily!

 

A tie hriechy tak vábili,

tak vábili!

 

Jedno srdce rozumelo (zatriaslo sa

jako lístie):

 

že je preto také smuté, že je čisté,

že je čisté...

 

Balada

Keď na deň zvoniť mali, vyšli sme,

za prítmia, za šera,

verili, že snáď k večeru

vráti sa dôvera.

 

A celý, celý deň sme sami šli,

v dôvere, bez oddychu,

dúfali, že snáď unavení

skrotíme krutú pýchu...

 

A večerom dvá spolu došli sme,

bez viery, nesvojskí –

a jedno srdce skučalo

po psovsky, po psovsky...

 

Zdroj:

KRASKO, I.: Básnické dielo. Bratislava: Kalligram 2005. s. 336. ISBN 80-7149-797-5

 

Jozef Puchala: Napoly bez nôh, celkom bez hlavy

Na biely obrus

 

Na biely obrus

píšem kvapkám

 

miznúcim písmom

bez mena

 

samota ako

mucholapka

 

lepí sa mi

na písmená

 

koľko v nej

slov je

ktoré zapriem

 

krvou a mliekom

dotykom

 

ak na to umriem

ponesú ma

nohami napred

 

s dáždnikom

Zdroj: http://www.dotyky.net/?p=464

 

Miroslav Brück

Uhol pohľadu
Stále sa na niečo čaká
na more na lásku
na spánok a neznáme mestá v ňom
na vianočné ticho
pokropené
ťaživými výkrikmi havranov
ja čakám na sneh
aby očistil moje pohľady
od hrdze a únavy
Odpusťte preto moju nevšímavosť
viem toľko vecí i nevecí mi uniká
odlietajúce stromy
výkriky bez ozveny
ranení vtáci
úlisné plazenie dymu

alebo i jedno dievča
čo vyšlo z úzkej špinavej uličky
akoby nič
ale jej fascinujúci pôvab
mení celú situáciu

celý môj nelichotivý
názor na túto starú zadymenú uličku

Na prahu tridsiatky
uvažujem o sebe o domove
s mohutnými orechmi a včelími úľmi
o tichom objatí na rohu ulice
o nedospatých ženách
s dlhými nohami
čo križujú naše vyblednuté noci

o svete ktorý ani pri najlepšej vôli
nikdy nebol môj
aj keď na druhej strane
sa mi javí
taký samozrejmý a povedomý

Zdroj:
Brück, M.: Pokušenie veriť. Levoča: Modrý Peter, 1993. s. 64. ISBN 80-85515-11-3
 

Stanislava Chrobáková

Ako ťa nájsť v toľkej

nádeji?

 

Ako ťa v neviere

nestratiť?

 

Slnko je bodka za nocou

V ktorej sme

Sa krížom

bozkali

 

Hrúžim sa aby

Medové

vstúpilo naspäť

do skaly

 

Narastá vo mne modlitba

A v tebe?

 

Koľko odvahy?

 

***

Muži ženy deti

si v nás ustieľajú

 

Prechádzajú telom

ako očistcom

 

Koľko tichej lásky

toľko zabúdania

 

Do spoločnej zimy

opiera sa hlas

Zdroj:

Chrobáková, S.: Zo spoločnej zimy. Levoča: Modrý Peter, 1994. s. 96. ISBN 80-85515-16-4

 

Marián Milčák

MOJE ÚSTA EŠTE VŽDY ZAŽEHNÁVAJÚ

skaly. Moje oči ešte vždy pátrajú

po duši. Moje uši ešte vždy počujú

smiech najatej zberby.

Moja tvár je ešte vždy obrátená

na sever.

Moje ústa sa ešte vždy prihovárajú

vetru,

KTORÝ RAZ ZÍDE Z TOHTO SVETA.

 

Zdroj:

Milčák.M.: Pevné hviezdy. Levoča: Modrý Peter, 1992. s. 84. ISBN 80-85515-00-8

 

Marián Milčák

MOJE ÚSTA EŠTE VŽDY ZAŽEHNÁVAJÚ

skaly. Moje oči ešte vždy pátrajú

po duši. Moje uši ešte vždy počujú

smiech najatej zberby.

Moja tvár je ešte vždy obrátená

na sever.

Moje ústa sa ešte vždy prihovárajú

vetru,

KTORÝ RAZ ZÍDE Z TOHTO SVETA.

Zdroj:

Milčák.M.: Pevné hviezdy. Levoča: Modrý Peter, 1992. s. 84. ISBN 80-85515-00-8


 

Rudolf Fábry

Báseň do pamätníka

Tvoja kasňa je z višne

snáď z tej

pod ktorou sme sedávali

 

Tvoja posteľ je z orecha

snáď je to ten

pod ktorým sme ležali

 

Môj svet je z teba

z čoho si bola ty

 

Zdroj: Fábry, R..: Odvíjanie času. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1972. s. 220.

 

Jakub Groch

Meno

Zrátať hviezdy

a odrátať jednu

je nemožné.

 

Keby som s tebou

úplne splynul, nevedel

by som o tebe.

 

Keď sa milujeme,

medzi nami je vždy kúsok,

ktorý nás oddeľuje.

 

Teraz ti odhŕňam

vlasy z čela,

jediné vlasy na svete,

 

zatiaľ čo ty hľadáš

meno, po ktorom

by si ma pomenovala.

 

Zdroj: Groch, J..: Infinity. Prešov: Vydalo občianske združenie Slniečkovo, 2008. s. 24. ISBN 978-80-89314-01-0

 

Ľ. Feldek:

Nevesta

Van a vôňa sena

 

Ako keby stráňou

prešla krásna žena

a závoj vial za ňou

 

Vidíš

i tá stráň je nevesta

kráčajúca z chrámu

do mesta.

 

Kriedový kruh

Kriedový kruh a my dvaja v kruhu

 

Ak poletím prvý z neho k juhu

zanechám ti ten kruh ako dar

 

Ako rám pre tvoju peknú tvár

 

Čiže leto jeseň zima jar.

 

Pavol Hudák

Mesto

Stratené je mesto,

kde si nemiloval.

Také mesto darmo staviaš na nohy,

vždy odkväcne ako gumový panák,

darmo ho fackuješ,

dávaš mu umelé dýchanie,

je mŕtve a strašne bledé...

A ešte ho môžeš prosiť,

nevšímať si ho –

nepomôžeš si.

Mesto, kde si nemiloval,

iba dymí zo svojich komínov,

rozrastá sa, bujnejú metastázy

jeho priemyslu, je vyznačené

na mape.

 

36. týždeň, 2011

Svetloslav Veigl (*1915): Prišla si

Prišla si zľahka ako chodí vietor po ružiach

jak som ťa kreslil v extázach a volal v snách

Prišla si s bozkom horúcim čo páli nebesá

a podmaňuje zem

pri cestách nehodných duch strážny v tebe ozve sa

a rozpaľuje sen

Jak anjel prichádzaš vždy keď som strašne sám

ústa mi viažeš plameňom keď trpkosť tečie z rán

Hľa tu som v teba zakliaty v tvoj ret i slzy sladké

Súžením drahým vykúpil som sa v križovatke

 

    Láska smrť, 1946

 

35. týždeň, 2011

J. Smrek: DIEVČA V ROZKVETE

Niet pôvabnejšej veci na svete,

ako je dievča v rozkvete!

To živé jaro, ktoré preniká

jak elektrické vlny,

tá štíhlosť kokosovníka

a pohľad slnca plný,

dve biele sopky,

v ktorých láva vrie,

ktoré sa búria k nebezpečnej hre,

a zúbky dravčie,

zbrane divej mačky —

všetko to pôsobí,

že bys' k tomu šiel

raz výbojne, raz zase kolenačky,

chcel cítiť to vo svojom majetku,

hladkať to, chrániť,

baliť do hodvábu,

rozkošnú vravieť tomu poviedku,

brávať to sebou na jar k lesu,

cez leto k plesu,

ako kvet kamélie hrdý

pripínať si to k hrudi, —

spáliť to radšej v srdca plame,

prv, než to samé

uvädne.

 

Zdroj:

Smrek, J.: Krásna prostota. Bratislava: Tatran, 1979. s. 283

 

34. týždeň, 2011

Valter Brichta: Výber

Moja prvá láska
Ploty sa rozbehli do diaľky
už dávno,
ešte vtedy, keď sme víťazili.
Odvtedy starneme.
Teraz sme celí oplotení
mačacím milovaním.
 
Obdivujem ťa
Ešte stále chytáš
do sieťok
nočné motýle,
aby si ich potom
na ulici rozdávala
a každému šepkala,
ako vyzerá noc?
 
S otcom v záhrade
Načo meriaš
každý deň
cestu do záhrady,
otec?
Počúvam,
ako tráva šedivie;
a prečo nie,
prečo nie?

Zdroj:
Brichta, V.: Nepresnosť intuície. Levoča: Polypress, 1995. s. 48. ISBN 80-88704-06-5

 

33. týždeň, 2011

Ján Šimonovič: Dážď

Dážď prichádza, má boky,

má zrúcaniny, bralá,

snáď prvé z priestranstiev a z roklín

hneď na dievčatá váľa.

 

Je milým novotárom,

les premiestňovať začne

a zahŕňa nás jednostajnou

nádhernou tvorbou mračien.

 

Má hrudník, vypĺňaný hromom,

zo strieborného chvenia i blany

chniapajúce po ňom.

 

Však čo nás ozaj s búrkou spája,

je, že si odostiela,

je ten jej náznak odkladania.

 

Zdroj:

Šimonovič, J.: Sen, jama vo mne. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1971. s. 68.

 

32. týždeň, 2011

Ján Ondruš: Slepý mám tváre

Slepý mám tváre

na dotyk, zastavujem sa o tvár,

 

holými rukami beriem tváre,

 

držím si rukou odstup od tváre,

 

a tvár je vždy kolmá

na mňa a zasiahne ma spredu,

 

skočím jej do rany, stlmím

a zvážim ju a v prstoch

nesiem ju ako štipku soli.

 

Hľa, sypať tvár do rany,

 

usmiať sa štipkou soli,

 

zobrať tvár do úst

a jej slanosť prežrieť,

 

prebiť tvár tvárou

a zaplesnúť tvár pred tvárou,

 

víchor cez dve tváre

otvorené proti sebe,

 

pustiť tvár z reťaze,

 

zomlieť tvár tvárou

na popol, v ktorom sa hrejem,

 

zavrieť tvár na kľúč,

ktorý je od druhej tváre.

 

Tvár skrsne, zanikne a ja zvesím

ruku a som bezrozmerný stred.

 

Zdroj:

ONDRUŠ, Ján: Prehĺtanie vlasu. Bratislava: Nadácia Studňa 1996. 199 s. ISBN 80-967534-0-1

 

31. týždeň, 2011

J. Stacho: Panna

Prach sviští rovinou, po tichej soli vonia,

keď spievaš v čase sĺz, noci a papriky.

Vietor ti zakvíli do panenského lona,

až v riekach zaiskria strieborné kapríky.

 

Si sklený cylinder, ktorý sa rozžeraví.

Ukúsni z mesiaca a stvoríš bielu kosť.

Stačí len zraziť ťa do ľútostivej trávy,

podpáliť petrolej, vyšľahne rybí chvost.

 

V kuželi svetla zvoň, široko rozkročená,

vyzrň sa ako raž a vlasy stvor si z nej.

Tie vlasy červené nahrň si na ramená,

ty čierna vo vetre, dnes do prachu sa smej.

 

Zem stúpa do svetla, luna peľ z kvetov práši.

Vyzleč sa do biela, do vetra vlasmi duň.

Zelená obloha zaspala v čírej fľaši.

Strach zeme, kaolín, to svetlo zašlých lún.

 

Eh, tvoj spev, to je tieň zrazu tak sklene číry,

to voda pod hviezdy z rybníka vyprskla.

Padni už do prachu, nech vzbĺkne vtáčik síry,

zo svetla nech je plač trieštiaceho sa skla.

 

Stacho, J.: Čítanie z prachu (Výber z lyriky). Bratislava: Slovenský spisovateľ 1970. S. 252.

 

30. týždeň, 2011

V. Beniak: Žofia varovná

Pohoda nad nami cez tento september

pes verný zdriemne si ticho u našich dvier

svet náš sa rozklení do diaľav modrých nebies

sledujúc vtákov let sto nocí so mnou prebdieš

a budeš šepkať mi pani a kráľovná

jak ja ťa milujem Žofia varovná

chválim a milujem ako kvet vlažné sparno

chválim a milujem jak oslík svoje jarmo

v hodine priesypu a obťažkania zas

chválim a milujem pikolu ktorou hráš

kúzla sú tvoje však ohňostroj ten je môj

Žofia varovná lež i tu pri mne stoj —

Nuž čo si počať mám ja s tvojou detskou biedou

Ako po klávesoch si po mne prsty viedol

extázou šialený bol si jak lúpežník

extázou šialená som počula tvoj vzlyk

a bol si smutný jak odchádzajúci čas je

lež ešte na horách píšťala tvoja zaznie

s baránkom na pleciach keď budeš ovce pásť

s baránkom na pleciach sadneš si na môj plášť

budem ti vence viť a nedeľu na Kvetnú

odídu dve lode a na mori sa stretnú

<span style="font-size:12.0pt;font-family:" times="" new="" roman","serif";arial="" unicode="" ms";color:black;"="" lang="sk">vyhŕknu dve slzy na líci stretnú sa

 

Beniak, V.: Štyri dlane. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1974. S. 144.

 

29. týždeň, 2011

Maša Haľamová:  BALADA

Pohnevali sme sa –

moje oči

a ja.

 

Prezradili včera,

čo už dlho

taja.

 

Keď sme sa vracali

spolu s milým

k lesu -

 

odbehli mi vzdorne

ku skalnému

tesu.

 

Darmo som volala

za sebou ich

v hneve,

 

musel ísť môj milý

ku skaliskám

pre ne.

 

A keď mi ich podal

silnou mužnou

dlaňou,

 

nebola som ja viac

vlastných očí

paňou.

 

Ďalšie  básne autorky

O jej živote sa môžete viac dozvedieť v časti Portréty umelcov.

 Zdroj: Haľamová, M.: Ja som tú poéziu žila. Banská Bystrica: PRO, 2008.  s. 46. ISBN 978-80-89057-21-4

 

28. týždeň, 2011

Pavol Horov: Lúčny popevok

Lúky sú pokosené

a senom voňajú.

Nad lúky pokosené

sa vôňa sena klenie

a pripomína ju,

 

najprvšiu moju lásku,

čo do tmy zmizla mi,

sťaby šla na prechádzku.

Jak vôňu sena ťažkú

cítim ju zmyslami

 

v priezračne čistom ráne,

keď v zraku snivých žien

tieň nočných bozkov planie

jak rosa v čistom ráne

na lúkach v podjeseň.

 

Tie lúky a tá rosa,

svete môj rozmilý!

Bežala cez ne bosá

a dnes je tiež len rosa,

čo vetry vypili

 

alebo smädné lúče,

alebo smädná zem.

To len ja city vrúcne

o láske nehynúcej

vyspievať nevládzem.