Spisovateľ Balla: Čierne ticho, to je nádhera

27.07.2012 10:28

Hrdina románu V mene otca je nepokojný. Cíti sa prenasledovaný, ničený a uteká od problémov, nedbá na to, čo po sebe zanechá. Jeho autor BALLA tvrdí, že túto postavu treba len ukázať, napísať ju. A odsúdenie príde doslova samo od seba.

 

Keď sa dnes povie V mene otca, čo sa vám skôr vybaví?

„Moje dielo, ale to ma prejde. Modlitba sa mi nevybaví, spomínam si sotva na prvú vetu Otčenáša z detstva, vďaka matke, a ďalší text sa mi v pamäti už dávno domotal a rozpadol. Mama v náboženstve videla nádej, spôsob záchrany, a chcela ju sprostredkovať aj mne a bratovi, to bolo od nej pekné. No nevyšlo to.“

 

Prečo?

„Istý môj známy z detstva si dodnes myslí, že ma zdeformovalo socialistické školstvo a vôbec, spoločnosť, lebo ma infikovala ateizmom. Nie je to vylúčené. Ale to isté školstvo určite neinfikovalo môjho brata, ktorý pokladal matkinu vieru za povrchnú a na Vianoce sa pri štedrovečernom stole odmietal modliť a najmä prežehnať sa. V maminých katolíckych rituáloch videl prázdne zmechanizované gestá bez stopy po Božej prítomnosti, po význame. Bral to ako urážku pravej, neviem akej viery, bol radikálne nábožný a pekelne neznášal Otčenáš, písal si o tom aj amatérske, ale veľmi vášnivé pojednania. Takže hneď po mojej knihe sa mi pri slovnom spojení ’v mene otca’ okamžite vybaví démonickosť môjho brata. Je to inak sympatický a mierumilovný človek, ako ja.“

 

Príbeh otca dvoch synov, čo nedokázal milovať rodinu, ktorú si založil, rozprávate v prvej osobe. Ako ste si budovali odstup?

„Odstup som hľadal najmä od seba, veľmi sa mi nedarilo, ale skúšal som, chcel som hľadieť na svet očami otca, svojho veľmi konkrétneho otca, isteže - karikovaného, vybaveného odpornými vlastnosťami a umiestneného do polovymyslených okolností. Nakoniec som sa však z jeho očí pozeral ja, v jeho pohľade je najmä môj pohľad, na hľadanie odstupu som sa vykašľal, písal som to síce akože z hľadiska postavy - otca, ale nejako extra som sa nenamáhal maskovať svoju prítomnosť.“

Aké to bolo?

„Akoby syn sedel v jeho hlave a videl procesy, ktoré tam prebiehajú, ale videl ich svojimi zaujatými, neobjektívnymi očami, a tak im rozumel iba synovsky, vykladal si ich zo svojho hľadiska a vo svoj prospech, tak, aby syn z toho vyšiel ako neviniatko. Takmer neviniatko. A postava otca ako negatívna postava, matka ako pozitívna, ale čudná, čudácka, vyšinutá... takisto brat... Celkovo, čo sa postojov jednotlivých účinkujúcich v tom bizarnom divadielku týka, nebola to z mojej strany veľká námaha, vzal som hotových ľudí z reálneho života a použil ich.“

 

Nebrali ste ohľad na konkrétnych ľudí, ktorí sa s postavami môžu stotožňovať?

„Nič som s nikým nekonzultoval, nepýtal som sa otca, či je takýto, nepýtal som sa jeho kamarátov, či som ich v detstve detskou mysľou vnímal správne. Nedostali šancu na korigovanie svojho obrazu. Aj o to šlo, aby nedostali šancu, veď aj mne ju dáva málokto, nikomu nikto nedáva šancu na vysvetľovanie seba samého. Škatuľkujú si nás všetci na vlastnú päsť. Nespravodlivo, zaujato, lebo v nespravodlivosti a zaujatosti je veľká spontánna energia. No a tá moja kniha je pomsta všetkým postavám, ale aj ich autorovi.“

 

A čitateľom?

„Čitateľom som sa nechcel mstiť, takže textík je ľahko a rýchlo čitateľný, aj keď podľa niektorých vulgárny. No tí iste nečítali Leptokariu. A vo vulgárnom svete by bola nevulgárna kniha lož.“

 

Prvotnou príčinou zla je veľký dom, komplikovane navrhnutý a postavený. Kde ste vzali tento motív?

„Môj rodný dom ma od detstva mátal, všetko sa v ňom kazilo, bol zle postavený, a tak sa stal večným zdrojom konfliktov medzi rodičmi, a ja som si už ako malý chlapec predstavoval za tým nejaký hlboký zámer, že niekto sa s nami nepekne zahral, staviteľ, architekt, teraz mi napadá, že aj pôda mohla byť kontaminovaná, Černobyľ tomu v osemdesiatych rokoch tiež veľmi nepomohol. Zdalo sa mi, že tá budova je nejaká pasca, ktorá uväznila svoje obete.“

 

Príbeh knihy vykresľuje hrdinu, ktorý za svoj nanič pocit zo života viní synov a manželku. Čo hovorí o človeku takýto postoj?

„Môj hrdina to vidí tak, že synovia sú samostatné bytosti, za ktoré vlastne nemôže, teda nemôže ani za ich vlastnosti. Preto je z jeho pohľadu správne ich obviniť. Sú to vinné deti. Nepodieľa sa na ich výchove inak ako tým, že sa motá okolo domu, keď práve nie je v práci, prípadne v dome prespáva a čas mu plynie v tichu, v špeciálnom, ťaživom druhu ticha, ktoré podľa neho vytvára a spôsobuje výlučne manželka, on nie. Lenže v tejto rodinnej kauze nielen na dialóg, ale aj na ticho treba dvoch. Je to trápne, nepríjemné ticho, v ktorom celá rodina trpí. Maďarský spisovateľ Géza Csáth v iných súvislostiach písal o ’čiernom tichu’. To je nádhera!“

 

Balla (1967) žije v Nových Zámkoch. Vydal knihy Leptokaria (1996, 2000, 2002), Outsideria (1997), Gravidita (2000, 2003), Tichý kút (2001), Unglik (2003), De la Cruz (2005, po maďarsky 2006), Cudzí (2008). Výbery z poviedok vyšli knižne v Slovinsku, Česku a Poľsku.

Foto: EL LONGAUEROVÁ

 

Zdroj:

utorok 17. 7. 2012 17:03 | Eva Andrejčáková

http://kultura.sme.sk/c/6460694/spisovatel-balla-cierne-ticho-to-je-nadhera.html#ixzz21oDinCQi