Vlado Bednár zomrel

17. januára 1984 v Bratislave zomrel Vlado Bednár (pseudonymy Fedor Vietor, Quido Maria Piaček a i.), slovenský prozaik, dramatik a autor literatúry pre deti a mládež. Narodil sa 11. februára 1941 v Bratislave.

Tvorba pre dospelých
Debutoval r. 1964 humoristicko-satirickou prózou Uhni z cesty, v ktorej s mladíckou vehemenciou ironizoval dobový životný štýl dospelých, jeho duchovnú prázdnotu, banálnosť medziľudských vzťahov. Nekonformný satirický nadhľad uplatnil aj v zbierkach poviedok Divné hrušky s divnou chuťou (1966) a Veterné mlyny (1967), v ktorých sa už upriamil na reflexiu adolescentného človeka. Umelecky najpresvedčivejšie to urobil v poviedkovej knižke Nebrnkaj mi na city (1967), ktorá presvedčivosťou svojej výpovede patrí k reprezentatívnym dielam modernej prózy pre mládež 60.rokov 20.storočia. Podobne ako v dvoch predchádzajúcich knihách aj v nej je protagonistom citovo vyprahnutý až cynický mladý hrdina, ironizujúci konformný a karieristický svet dospelých a zároveň odmietajúci podriadiť sa ich vplyvu. Tento v novodobej slovenskej próze pre mládež netradičný typ detského hrdinu nie je však nijakým asociálnym zjavom negujúcim univerzálne ľudské ideály. Dešpekt, ktorý ho charakterizuje, prejavuje totiž výhradne voči tej časti dospelých, pre ktorú je príznačný karierizmus, pokrytectvo, egoizmus a komerčnosť. Tým, že tieto morálne defekty svojím opozično-ironizujúcim spôsobom odkrýva, preberá úlohu výsostne kladnej postavy. Gesto, ktoré jeho postavenie vyznačuje a ktoré je podmienené skrytou túžbou po čistých ľudských vzťahoch a plnohodnotnom citovom živote, je pritom vierohodnejšie o to viac, že nemá heroickú, ale tragikomickú podobu. Tejto netradičnej typológii mladého hrdinu zodpovedá aj neobvyklý kompozično-štýlový tvar, v ktorom klasický príbeh je potlačený na minimum a jeho funkciu preberá na vnímanie náročnejší asociatívny princíp. Jeho uplatnením vyznačuje sa textový plán množstvom digresií so zmesou rozmanitých rozprávačských rovín, pôsobiacich zdanlivo nesúrodo, v podstate však korešpondujúcich s autentickým spôsobom detského vnímania skutočnosti. Takýto charakter má aj jazykový prejav detských postáv, využívajúci mestský slang. Jeho prítomnosť je činiteľom podieľajúcim sa na zvierohodnení ich opozičného postoja voči svetu dospelých.
K tvorbe pre dospelého adresáta sa vrátil až na konci 70.rokov prózou Vajce v stodole (1978) a románom Koza (1979), v ktorom karikoval komunitu dobových filmových a televíznych pracovníkov (hlavná postava koza sa stane filmovou hviezdou). Podobne ako posmrtne vydanými prózami Dračie žily (1985) a Libero (1987) aj v nich prostriedkami humoristicko-satirickej prózy diagnostikoval stav morálnej vybavenosti svojho súčasníka. Vysoká estetická a výpovedná hodnota týchto prác zaradila ho medzi reprezentatívnych predstaviteľov humoristicko-satirického žánru novodobej slovenskej prózy.

Tvorba pre deti
Za debut v literatúre pre deti možno považovať knihu Dobrodružstvá troch mudrlantov (1974). Bednár v nej nezaprel svoj humoristický talent a prostriedkami grotesky, nonsensu a recesie vytvoril rozprávkovú feériu, ktorá dodnes nestratila nič zo svojej pôsobivosti. Jej osnova má detektívny ráz. Laco Breza a jeho kamarát Miro Nitka so svojím mladším bratom sa rozhodnú vypátrať sedemdesiatu siedmu krajinu. Pomôže im v tom mapa deda Vida, a hoci ich pátranie neustále ohrozuje protihráč spolužiak Žabura, svoj zámer úspešne zvládnu. Konfrontáciu skutočného sveta a jeho reálií s rozprávkovými rekvizitami, na ktorú sa východiskové pátranie mení, autor pritom dokázal zrealizovať ako hru, ktorú jeho čitateľ prijme a pochopí, pretože oba jej komponenty, reálny i rozprávkový, už dôverne pozná. A tak podľa dobového znalca Bednárovej tvorby pred dospelých i pre deti Júliusa Nogeho Bednárova parodizačná hra je síce absurdná, ale nie nezmyselná. V jej podtexte je nedidaktickým spôsobom povedané aj to, že svet rozprávok a svet dnešných vedecko-technických dobrodružstiev spája túžba človeka objavovať, hľadať, prekonávať obmedzujúce zákonitosti v prospech človeka.
Objavovanie, hľadanie a poznávanie tvorí aj leitmotív aj knihy Veľká dobrodružná vlastiveda (1979), v ktorej sa trojica bratislavských chlapcov podujme na expedičné putovanie turistickými trasami od bratislavského Kamzíka až po Košice. Bednár, milovník turistických úletov z bratislavského prostredia, vytvoril touto prácou svojrázny prozaický útvar, v ktorom má miesto fantázia, recesia a intelektuálny humor, ale predovšetkým osobný vzťah a zážitok, ktorý cítiť i za tými najväčšími výmyslami. „Akoby výmysly nevymýšľal“, skonštatoval v tejto súvislosti Július Noge, „ale ich žil“. Tým presne charakterizoval nielen knižku Dobrodružstvá troch mudrlantov a Veľkú dobrodružnú vlastivedu, ale aj tri knihy autorových parodizačných rozprávok Čo mi kvety natárali (1982), Moje najmilovanejšie zvieratá (1986) a Hubárske rozprávky (1987). Pre všetky je príznačné spojenie náučného momentu a umeleckého výmyslu, ktoré v iných knihách a u iných autorov má podobu nesúrodého hybridu, v Bednárovej projekcii – a platí to aj o knihe Veľká dobrodružná vlastiveda – však zásluhou jeho fantazijnej civilnosti a recesijnej mystifikácie toto spojenie vyústi do špecifického tvaru, v ktorom náučnosť je natoľko zapracovaná do zábavnej roviny rozprávania, že sa stáva jej súčasťou.

Rozhlasová a divadelná tvorba
Výsledkom jeho trvalej spolupráce s rozhlasom sú hry Požičaná gitara (1977) a Kľúčikové kráľovstvo (1979), ktoré vytvoril v autorskej spolupráci s básnikom Tomášom Janovicom.
Predtým spolu napísali hru so spevmi. Tancami a odvážnym letom do neznámej krajiny Vzducholoď a r.1983 humoristické veršované leporelo o prstoch na ruke My sme majstri majstrov.

Zdroj: wikipedia.org
https://www.databazeknih.cz/zivotopis/vlado-bednar-4973