Ako sa narodilo Národné

Slovenské národné divadlo nebolo pri svojom založení ani slovenským, ani národným. Aby mohlo byť aspoň divadlom, musel pod značkou SND začať hrať súbor Východočeského divadla z Pardubíc. Slovenský element sa začal v SND presadzovať len postupne v priebehu prvých dvoch desaťročí.

História SND sa formálne začala 1. marca 1920 prvým predstavením Smetanovej Hubičky. Deň nato sa hrala Maryša bratov Mrštíkovcov, neskôr opereta a napokon sa v máji uskutočnilo aj prvé baletné predstavenie Délibesovej Coppélie. Prvá sezóna sa začala vo veľkom štýle - do jej konca odohrali 26 činohier, 20 opier, 19 operiet a dva balety.

Na Slovensku nechýbali ani v tom čase talenty - prinajmenšom v oblasti činohry, nebola však odvaha začať sa profesionálne venovať niečomu takému neserióznemu a neistému, ako je divadlo.

Len niekoľko desaťročí stačilo na to, aby sa z niekdajších zaznávaných „komediantov" s pochybnou povesťou stali objekty národného kultu. Slovensko si vytvorilo zo svojich hercov, ale aj sólistov opery a baletu akoby chýbajúcu aristokraciu. Slovenskému umeleckému potenciálu sa dostávalo pocty aj pri viacerých zahraničných zájazdoch SND.

Deväťdesiat rokov našej prvej scény prináša svedectvo o mnohých momentoch slávy, o umeleckých víťazstvách, ale aj paradoxoch, kompromisoch, úprimných i menej úprimných omyloch. Divadelný ústav uchováva príbehy a tváre našich prvých divadelníkov, ktorých mená mnohým dnešným návštevníkom SND už veľa nehovoria.

ČINOHRA

Ak by ste sa pred rokom 1920 vybrali v Bratislave do divadla, v Mestskom divadle by na vás z javiska znela len maďarčina a nemčina. Na Slovensku v tom čase neexistoval potenciál na založenie profesionálnej divadelnej scény. Družstvo SND, ktoré vzniklo ešte v roku 1919, však dostalo divadelnú koncesiu a pokyn na založenie Národného divadla.

Na jeho čelo bol menovaný Vavro Šrobár, minister s plnou mocou pre správu Slovenska. Pod značkou SND musí teda začínať hrať súbor Východočeského divadla na čele s riaditeľom Bedřichom Jeřábkom, s ktorým uzavrelo Družstvo SND zmluvu. V rámci rodiacej sa Československej republiky bola aj čeština vítaným momentom pri presadzovaní kultúrnej identity nového štátu.

Slovenské národné divadlo otvorili 1. marca 1920 predstavením Smetanovej Hubičky.

Priekopníci

Medzi prvými Slovákmi, ktorí sa začali venovať divadlu nielen amatérsky, patril Janko Borodáč, jeho budúca manželka Oľga Országhová, Jozef Kello či Andrej Bagar, ktorí v sezóne 1921/1922 pôsobili v propagačnom súbore Slovenského národného divadla Marška.

V duchu svojho názvu, ktorý pochádzal  z nemeckého slova Marschkompanie, sa Marška vydala na buditeľskú cestu po Slovensku. Hoci sa súbor po jednej sezóne rozpadol, divadelný historik Jaroslav Blaho označil pôsobenie Maršky za veľmi dôležité. „Ukázalo, že Slovensko má potenciál," hovorí.

Goldoniho Vejár pred päťdesiatimi rokmi (Eva Krížiková a Viera Topinková) a dnes (Gabriela Drzúriková a Dominika Kavaschová) a v úlohách Suzanne a Candidy.

  Prví slovenskí herci, poväčšine absolventi pražského konzervatória, pôsobili v polovičke dvadsiatych rokov v rámci jednotného súboru s tým, že hrali v nemnohých slovenských predstaveniach a občas vypomáhali aj v tých českých. Takmer celá činohra i opera sa totiž prvé roky hrali v češtine, v slovenčine sa robili len okrajové tituly. „Pojem Národného divadla sa de facto a de iure krížil," hovorí Blaho.

Začali Tajovským

Prvým slovenským titulom v SND boli Tajovského jednoaktovky Hriech a V službe, hrali ich však aj českí herci.

Problém nebol len v intepretoch, textoch hier či v slovenských prekladoch libriet, SND v tom čase nebolo reálne národným aj pokiaľ ide o diváka. Bratislava prakticky na začiatku dvadsiatych rokov nemala slovenské publikum.

Giselle, 1966.

„Prešpurských Nemcov a Maďarov dostal do opery Oskar Nedbal, ktorý ako známy dirigent predtým pôsobil aj vo Viedni. Divákov pritiahol úrovňou hudobných naštudovaní, ako aj privolávaním zvučných mien hosťujúcich sólistov. Stal sa riaditeľom SND a jeho éra sa skončila až jeho samovraždou v roku 1930. Neuniesol tlak veriteľov a tlače, no možno bude niečo pravdy aj na mierne cynickej legende, ktorá vraví, že viesť akýkoľvek umelecký kolektív vedie k samodeštrukcii.

„Slovenské produkcie sa so zvýšeným záujmom stretávajú až vtedy, keď sa z českých vysokých škôl vracia naspäť na Slovensko prvá vlna inteligencie," vysvetľuje Blaho.

Česi na ústupe

Tridsiate roky boli v SND hlavne érou súkromného podnikateľa Antonína Drašara, ktorého vymenovali za riaditeľa SND po tragickej smrti Oskara Nedbala. Jeho pôsobenie kritizovali za to, že zohľadňoval hlavne komerčné aspekty, pre ne nahradil napríklad baletný súbor operetou, ale treba povedať, že v krízovom období neviedol divadlo tak zle.

Jeho prelomovým rozhodnutím bolo, že v roku 1932 činohru rozdelil na dva samostatné súbory - slovenský a český, hoci sa tento krok, paradoxne, spočiatku stretol s nesúhlasom.

Umeleckým šéfom oddelenej slovenskej Činohry SND sa stáva Janko Borodáč, ktorý je už od roku 1929 dramaturgom.

„Realistická borodáčovská poetika sa vyhraňuje najmä na pôvodných slovenských a ruských hrách," hovorí Blaho.

V tom čase prichádzajú do Činohry SND aj prví absolventi Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave a súbor sa profesionalizuje.

Prvý kontakt s modernou zas získava slovenské divadlo cez režiséra Ferdinanda Hoffmanna, ovplyvneného pražskou divadelnou modernou, a neskôr cez Jamnického avantgardnú inšpiráciu.

Prvé odvážne produkcie

Režisér a herec Ján Jamnický urobil okrem štylizovaných inscenácií klasiky (Schiller, Shakespeare či Ibsen) aj veľmi groteskné a na vtedajšiu dobu ideovo odvážne produkcie novej hry Petra Zvona Tanec nad plačom či Molièrových komédií Mizantrop, či Zdravý nemocný.

V poslednej menovanej zosmiešnil Tuku. V roku 1944 odišiel z divadla na protest proti vedeniu, ktoré preferovalo ľahšie žánre a po vojne sa už k réžii v SND nevrátil.

Hoffmann pôsobil v SND len tri roky, na jeho odchode zo SND sa podpísali aj spory medzi umierneným a radikálnym politickým krídlom slovenského štátu.

Krútňava, 1949.

Hoffmann v tom čase provokoval fraškou Mastný hrniec, ale napríklad aj inscenáciou veršovanej hry Márie Rázusovej-Martákovej Jánošík, v ktorej bol Jánošík zobrazený ako ateistický intelektuál.

Inscenácie vtedajšieho šéfa Činohry SND Janka Borodáča - zväčša na báze značne upravovanej slovenskej klasiky - mali prorežimistický charakter. Vo svojich pamätiach doslovne píše, že on slovenských klasikov neupravoval, ale opravoval.

Z mladých slovenských hercov sa počas vojnových sezón najvýraznejšie uplatnili Mikuláš Huba a Mária Bancíková. Temné stránky režimu sa ukázali pri Martinovi Gregorovi, ktorý musel zo SND odísť pre svoj židovský pôvod. Jeho posledné predstavenie v Mizantropovi v roku 1940 sa zmenilo na manifestáciu diváckych sympatií.

Zrod silnej generácie

Československá republika poštátnila v roku 1945 všetky divadlá, teda aj SND. Na umelecké pozitíva vojnového SND nadväzuje po roku 1945 režisér Jozef Budský.

Po skončení vojny sa do divadla vracajú aj herecké osobnosti, ktoré museli za slovenského štátu z politických či rasových dôvodov odísť - Andrej Bagar, Martin Gregor či Hana Meličková. Začína sa vytvárať silná generácia hercov, ktorí na dlhé roky ovplyvnili Činohru SND - Ladislav Chudík, Mária Prechovská, Gustáv Valach, Mária Kráľovičová, Ctibor Filčík, Július Pántik či Karol Machata.

Neskôr do SND prichádzajú Jozef Kroner, Eva Krížiková či Elo Romančík. Na repertoár sa v tom čase dostávajú hry slovenských autorov Štefana Králika, Petra Karvaša, Leopolda Laholu.

Po roku 1948 sa dostávajú do repertoáru aj hry poznačené dobou, herecký potenciál však nedovolí produkciám SND skĺznuť do primitívnych agitiek.

Veľké tituly

„Po Stalinovej smrti a najmä po uvoľňujúcom 20. zjazde Komunistickej strany ZSSR sa inscenáciou štúrovskej poézie Pieseň našej jari začína prvá veľká éra Jozefa Budského. Za jej vyvrcholenie možno považovať Ivanova z roku 1961," hovorí Blaho.

V roku 1958 režíruje druhý z trojice významných režisérov SND z tohto obdobia Tibor Rakovský veľký brechtovský titul Život Galilea Galileiho.

Karol L. Zachar svoj komediálny potenciál ukazuje na tituloch domáceho a svetového repertoáru - pri Shakespearových komédiách Veselé panie z Windsoru či Sen noci svätojánskej, pri Goldoniho Vejári, Rostandovom Cyranovi z Bergeracu či Učiteľovi tanca Lopeho de Vegu. V pamäti divákov zostáva najmä muzikál z neskoršieho obdobia Na skle maľované.

V polovici šesťdesiatych rokov prichádza do SND režisér Pavol Haspra. Do histórie vošiel najmä Millerovou autobiografickou hrou Po páde či Salemskými bosorkami od toho istého autora.

Ján Jamnický a Hana Meličková počas skúšky, 30. roky.

Dramaturgia sa už nebojí ani ďalších amerických hier. Haspra režíruje aj Albeeho Kto sa bojí Virginie Woolfovej? či Williamsovu drámu Zostupujúci Orfeus.

Ďalší z nových režisérov - Peter Mikulík - so skupinou mladých hercov na Malej scéne SND robí aj absurdnú dramatiku - Mrožka, ale aj Havla.

Hosťujúci Jozef Palka inscenuje významnú Sartrovu drámu Diabol a Pánboh.

Zlatá herecká generácia dosahuje svoj vrchol, k jadru hereckého súboru pribudli Ivan Mistrík, Štefan Kvietik, Ivan Rajniak, Michal Dočolomanský, Zdena Grúberová, Božidara Turzonovová, Emília Vášáryová, Juraj Slezáček či Eva Poláková.

Koncom šesťdesiatych rokov odchádzajú niektorí mladí herci - Stano Dančiak, Marián Labuda a Pavol Mikulík - hľadať väčšie príležitosti v Divadle na Korze.

Nové momenty a nová budova

V sedemdesiatych rokoch sa ťažisko divadelnej inovácie presúva do štúdiových a  mimobratislavských divadiel. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov však prichádza do Činohry SND Režisér Miloš Pietor so shakespearovskou sériou, neskôr Ľubomír Vajdička.

Významnou Vajdičkovou inscenáciou tohto obdobia je Turgenevov Mesiac na dedine z roku 1980 či o štyri roky neskôr Čechovove Tri sestry. Od polovice osemdesiatych rokov prináša do SND nové momenty Vladimír Strnisko s pamätnými inscenáciami hry bratov Mrštíkovcov Mariša, Sartrovej hry S vylúčením verejnosti či Erdmanovho Samovraha.

V osemdesiatych rokoch sa dali na scéne SND vidieť napríklad aj Martin Huba, Juraj Kukura, Emil Horváth ml., Dušan Jamrich, Anna Javorková, Milan Kňažko, Dušan Tarageľ, Zdena Studenková, Kamila Magálová, Maroš Kramár, z mladšej hereckej generácie k nim pribudli Ingrid Timková, Richard Stanke.

Za posledné dve desaťročia sa činohra viac otvára aj mladým režisérom: Martin Čičvák, Dodo Gombár, Marián Amsler, Patrik Lančarič, Silvester Lavrík, bratia Spišákovci. Inscenujú sa početné tituly súčasnej svetovej, ale aj slovenskej drámy.

Toto obdobie je však poznačené aj škandálom okolo novostavby SND. Napriek tomu, že pôvodné projekty boli staré takmer tri desaťročia, keďže práce boli nadlho prerušené, konečné architektonické i technologické riešenia stavby sľubovali prinajmenšom stredoeurópsku úroveň. Za približne 4,7 milióna korún. Budovu otvorili v apríli 2007.

OPERA

Personálne a umelecké zázemie bolo v opere ešte horšie ako v činohre. Prvým školeným slovenským operným spevákom bol až tenorista Janko Blaho, ktorý do divadla nastúpil v roku 1926.

„V čase, keď sa Európou prehnali už viaceré vlny reforiem opery, celý náš hudobno-dramatický prejav sa sústreďoval len na farách a v spevokoloch," opisuje Blaho.

Vrchol hneď na začiatku

Za éry Karla Nedbala na poste umeleckého šéfa dosiahla v tridsiatych rokoch Opera SND špičku v celej svojej doterajšej histórii.

V roku 1934 tu vystúpil napríklad v úlohe Mefista Fjodor Šaľjapin, Bratislavu neobišla ani Ema Destinová. Premiéru len druhého zahraničného naštudovania Šostakovičovej Kataríny Izmajlovovej (Ruská lady Macbeth) v novembri 1935 odvysielal v priamom prenose francúzsky rozhlas.

Nedbal bol zástancom profesionálnych kritérií, a tak menej skúsení slovenskí speváci, ktorí v priebehu tridsiatych rokov prichádzali do divadla z tried hudobnej a divadelnej akadémie, dostávali počas jeho vedenia menší priestor - s výnimkou staršej dvojice Janka Blaha a Heleny Bartošovej.

Po vzniku slovenského štátu sa Antonín Drašar na jeseň 1938 vzdal vedenia SND a opustil Slovensko. Zo svojho postu odišiel aj Karel Nedbal. Šéfom opery sa stal Čech Jozef Vincourek. V podstate však plnil funkciu šéfdirigenta, nepísaným šéfom súboru bol národne orientovaný Štefan Hoza.

Po odchode časti českých sólistov sa stali hviezdami Margita Česányiová, Štefan Hoza, Zita Frešová či začínajúca Mária Kišonová-Hubová.

Premiéra Krútňavy

Najvýznamnejšou udalosťou povojnovej Opery SND bola nesporne premiéra Suchoňovej Krútňavy v decembri 1949, hoci hneď o tri dni bola podrobená krutej kritike pre „formalizmus" a kresťanské vyznenie. Od druhej reprízy sa teda musela hrať v skrátenej podobe, no ušlo sa jej vyše tridsať naštudovaní.

V SND mali svoje premiéry aj ďalšie nové opery - Suchoňov Svätopluk či Juro Jánošík a Beg Bajazid Jána Cikkera. Neskôr sa úspešne uvádzali aj opery Mira Bázlika či Juraja Beneša.

Prichádzajú prví slovenskí operní režiséri Miroslav Fischer, Július Gyermek, neskôr Branislav Kriška z Košíc, z dirigentov sa najvýraznejšie uplatňujú Tibor Frešo a Ladislav Holoubek, ktorí svoju činnosť začínali už v štyridsiatych rokoch.

„V československých pomeroch má v šesťdesiatych rokoch nepísaný prím sólistický súbor, Gustáv Papp, Ondrej Malachovský, Imrich Jakubek, Andrej Kucharský, Bohuš Hanák, Oľga Hanáková, manželia Martvoňovci, Nina Hazuchová, Baricová," hovorí Blaho.

Naše hviezdy v zahraničí

V sedemdesiatych rokoch dorastá aj ďalšia silná generácia spevákov, v zahraničí sa presadzujú najmä tenorista Peter Dvorský a basista Sergej Kopčák, ku ktorým sa pridávajú ďalší mladí speváci, ktorí už majú za hranicami aj možnosť štúdia.

Postupne sa dostávajú na scénu aj diela Brittena, Egka, Hindemitha, Martinů, Orffa, Prokofieva, Ravela či Stravinského.

K najväčším udalostiam tejto dvadsaťročnice patrí nepochybne slovenská premiéra prelomového Wozzecka Albana Berga. Prelomového preto, že išlo o nemelodickú avantgardu.

K markantným operným inscenáciám z konca totality patril Verdiho Rigoletto (1987) v réžii Mariána Chudovského a tesne pred pádom režimu aj Bednárikova inscenácia Fausta a Margaréty, ktorá predstavovala veľkú metaforu o manipulácii.

SND sa ňou neskôr s úspechom prezentovalo na festivale v Edinburghu. V deväťdesiatych rokoch stojí na čele opery Juraj Hrubant, medzi najpopulárnejšie projekty z tohto obdobia patria Hoffmannove poviedky opäť v réžii Jozefa Bednárika či Korunovácia Poppey v réžii Milana Sládka.

Modernizácia

Za éry šéfa Mariána Chudovského dochádza k modernizácii opery zvlášť titulmi, ako boli Hrad kniežaťa Modrofúza, Peter Grimes Martina Bendíka,  Alcina režisérky Zuzany Gilhuus-Lackovej či Benešove The Players v réžii Martina Hubu.

Peter Konwitschny preniesol do SND dve svoje inscenácie Eugen Onegin a Madama Butterfly, k operným sviatkom ostatnej sezóny patril aj Orfeus a Eurydika v réžii poľského režiséra Máriusza Trelinského. Vo vedení Opery SND bolo za posledné roky veľa personálnych zmien, nateraz posledným šéfom je Pavol Smolík, poverený v súčasnosti aj vedením celého SND.

BALET

Po rozpade Rakúsko-Uhorska neexistovala v našich končinách ani domáca tanečná škola, a tak bolo SND aj v tejto oblasti prvé desaťročia odkázané na spoluprácu s českými tanečníkmi a choreografmi.

Základy položil predstaviteľ tradičnej talianskej baletnej školy Achille Viscusi.

Vplyv ruskej baletnej školy začínal prevládať už od vojny, keď stál na čele baletu Maximilián Froman, bývalý člen slávneho Ďagilevovho baletu.

Po vojne viedli balet choreografi Rudolf Macharovský, Stanislav Remar, výnimočný choreograf a tanečník Jozef Zajko, Milan Herényi a v šesťdesiatych rokoch Karol Tóth, neskôr Boris Slovák a Emil T. Bartko, nateraz posledným šéfom Baletu SND je Mário Radačovský.

Nová budova SND, ktorú otvorili v apríli 2007, za éry riaditeľky Silvie Hroncovej.

sobota 27. 2. 2010 | Zuzana Uličianska

FOTO - Archív Divadelného ústavu, Filip Vančo, SME – Pavol Funtál

Zdroj: https://kultura.sme.sk/c/5261466/ako-sa-narodilo-narodne.html