Andrej Chmelko sa narodil
19. novembra 1908 sa v Hliníku nad Hronom narodil Andrej Chmelko (pseudonym Ach), slovenský prozaik, dramatik a publicista. Zomrel 25. augusta 1998 v Banskej Štiavnici.
Slovenský herec, režisér, dramatik, prozaik a publicista (19.11.1908, Hliník nad Hronom – 25.08.1998, Banská Štiavnica). Otec matka, rod.
V rokoch 1924-1928 študoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1930-1932 pôsobil ako riaditeľ štátnej školy v Horných Turovciach a v Novej Bani, v rokoch 1939-1941 bol profesorom na gymnáziu v Kremnici, v rokoch 1941-1943 pôsobil ako člen činohry SND v Bratislave, v rokoch 1943-1945 bol režisérom a hercom Slovenského divadla v Prešove, v rokoch 1945-1953 pôsobil ako šéf činohry a v rokoch 1953-1968 bol riaditeľom Štátneho divadla v Košiciach.
Prvé poviedky a novely publikoval časopisecky, knižne debutoval lyrizujúcim románom, ako dramatik sa prezentoval rozhlasovými hrami pre deti a mládež. Pre divadlo upravil a prepracoval hru Martina Kukučína Bacúchovie dvor (1948) a zdramatizoval Timravinu novelu Hrdinovia (1953). Vo svojom diele spracoval skúsenosti z oblasti divadelníctva, dejiny slovenského, maďarského, českého, ukrajinsko-rusínskeho divadla, vydal výber z teatrologických a popularizačných príspevkov a spomienok a je autorom memoárových kníh. Sporadicky sa venoval prekladateľskej činnosti z češtiny.
Dielo:
- 1938 – Posledný Dóczy na Revišti
- 1947 – Na čiernej hrude
- 1950 – Po širokej koľaji
- 1962 – Tvorivé problémy divadla
- 1971 – Divadlo na východnom Slovensku
- 1989 – V zajatí Tálie
- 1995 – Keď stráne kopneli
- 1996 – Spoza opony
V roku 1997 napísal a s miestnymi ochotníkmi nacvičil historické pásmo o Hliníku nad Hronom pri príležitosti 900. výročia prvej písomnej zmienky, na poslednú chvíľu však prišiel „zhora“ zákaz jeho uvedenia. Doteraz nevedno prečo.
Výberová filmografia:
- 1957 – Štyridsaťštyri (ako major Balki von Dreznik)
- 1956 – Čisté ruky (ako farár Ožvát)
- 1946 – Varúj!... (ako učiteľ)
Andrej Chmelko: V zajatí Tálie
19. novembra 2008 uplynie presne sto rokov od narodenia barda ochotníckej a profesionálnej divadelnej scény, herca, režiséra, dramatika a divadelného riaditeľa, Andreja Chmelka.
Suflér
Rodák z Hliníka nad Hronom sa s divadelnými doskami zoznámil pomerne skoro a dôverne. Šesť z jeho súrodencov pôsobilo v Divadelnom ochotníckom krúžku v rodnom meste. A hoci „Na javisko ma ešte nepustili, (...)“, ako spomína vo svojej autobiografickej knihe V zajatí Tálie, „časom sa zo mňa vykľul nenahraditeľný šepkár, suflér. Bezo mňa niektorí herci nechceli ani hrávať.“.
Ochotník na scéne
Zo šepkára vyrástol herec, postupne aj spevák. Začal študovať na Štátnom učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, kde pokračoval v hereckých aktivitách. Po maturite a základnej vojenskej službe sa oženil so svojou divadelnou kolegyňou a láskou z detstva, Gizelou Blahúsovou. Počas učiteľskej praxe v Kremnici pracoval v miestnom divadelnom krúžku, v ktorom sa stretol s ďalšími našimi budúcimi špičkovými hercami a režisérmi, Samom Adamčíkom, Ladislavom Chudíkom, Oľgou Adamčíkovou, Františkom Kudláčom a inými. V roku 1940, po rokoch strávených v ochotníckom divadle, naskytla sa mu možnosť pracovať v profesionálnom súbore. Kremnický divadelný krúžok, v ktorom pôsobil, sa v novembri 1940 zúčastnil na divadelných pretekoch v Martine. Predstavenie Suchovo – Kobylinovej komédie Krečinskij sa žení malo veľký úspech, porota stavala výkony ochotníckych hercov na úroveň profesionálov a výsledkom bolo, že Samko Adamčík a Andrej Chmelko dostali ponuku na angažmán do činohry SND.
Angažmán v SND
Ponuku prijal a na bratislavských doskách strávil takmer tri roky a stvárnil sedemnásť postáv. Jeho príťažlivý mužný zjav a herecký prejav ho predurčovali stvárňovať charakterovo silné postavy, a aj preto neboli jeho profesionálne začiatky také ľahké. „Prijali ma rezervovane. (...) Prešiel som tvrdou školou. (...) Ale výsledok bol nad očakávanie: (...) Andrej Mráz dokonca napísal, že nebol nijaký rozdiel medzi mnou a dlhoročnými profesionálmi (...). Lež sám som cítil, že ma čaká ešte veľa–veľa práce, ak sa mám vyrovnať popredným hercom..“ Chladné vzťahy medzi členmi divadla, nevyhovujúce pracovné priestory (zima, nedostatočné kapacity šatní) a pracovné nasadenie pripomínajúce vykorisťovanie ho nakoniec priviedli na východ republiky, do Slovenského divadla v Prešove.
Prešov
V októbri 1943 správa Družstva Slovenského divadla v Prešove zvolila za riaditeľa divadla, vtedy ešte člena SND, Andreja Chmelka. Prvý riaditeľ Slovenského divadla v Prešove (budúceho Divadla Jonáša Záborského) Andrej Chmelko, „si uvedomoval špecifiká východného Slovenska a hoci ním formulovaný program bol dosť všeobecný, zreteľný je jeho cieľ kultúrne pripojiť zanedbávaný východ krajiny k ostatným regiónom Slovenska, v ktorých sa divadlo pestovalo vytrvalejšie a systematickejšie.“ Po rokoch sa ukázalo, „že priekopníci profesionálneho divadelníctva v Prešove vybudovali v meste solídne základy a publikum preukázalo vrelý záujem o ich javiskové diela“.
Pod košickou Táliou
V roku 1945 prijal miesto šéfa činohry, dramaturga, režiséra a herca v Štátnom divadle Košice. Počas ôsmych rokov pôsobenia na východe sa však neubránil volaniu katedry. „Denne ma viedli kroky z hereckého domu do divadla popri gymnáziu (...). Krik a džavot školákov mi trhali srdce a lákali ako najkrajšia hudba. Z Kremnice mi kvintáni píšu: vráťte sa, nemáme triedneho...!“ Rozhodol sa teda založiť pobočku bratislavského Štátneho konzervatória pre výchovu adeptov herectva. Viedol ho od roku 1945 do roku 1953. Po odchode Janka Borodáča, v roku 1953, sa stal riaditeľom a na tomto poste zotrval šestnásť rokov. Ako riaditeľ vykonal pre košické divadlo významné zmeny, no v prvom rade vždy myslel na diváka. „Nikdy som nesúhlasil s Borodáčom, keď hovorieval, najmä v prvých rokoch: „My sme si svoju povinnosť urobili, hry sme naštudovali, ako sme najlepšie mohli. Návštevnosť, to už nie je naša starosť, o tom rozhodne obecenstvo. Príde, alebo nepríde. Pokladňa je otvorená...“ Taký zrejme bol kedysi názor v bratislavskom SND, preto sa hry reprízovali päť-šesť krát a nové premiéry museli sa študovať ako na bežiacom páse. Predstavme si, že by knižná produkcia zostala ležať v skladoch vydavateľstiev!“ Ako významný kultúrny činiteľ bral do úvahy všetky spoločenské vplyvy, politické, svetonázorové, no najmä národnostne zmiešané obyvateľstvo; z čoho pre divadlo vyplývali mnohé záväzky. „Každá profesionálna scéna, ak má splniť svoje umelecké a ideové poslanie, musí mať vlastnú dramaturgiu, prispôsobenú svojim špecifickým potrebám.“ Vlastnou dramaturgiou myslel pôvodné slovenské predlohy. Klasické texty ruských a svetových dramatikov veľmi citlivo dopĺňal dielami slovenských autorov, a tak môžeme v repertoári divadla z tohto obdobia nájsť aj I. Stodolu, P. Karvaša, P. Zvona, F. Urbánka, E. Klenovú, J. Barča - Ivana, M. Kukučína, J. Skalku, J.G. Tajovského, Ľ. Smrčka a ďalších. „Pôjde nám o prebúdzanie umeleckého génia nášho východoslovenského ľudu (...). Chceme šíriť čisté slovenské slovo až do chalúp slovenského Východu... Veríme, že pri prebúdzaní umeleckého vkusu, zošľachťovaní sŕdc a upevňovaní hegemónie spisovného slova dosiahne sa i ostatný cieľ, ktorý možno nazvať propagačným. Ľud si navždy uvedomí, že je Slovákom (...).“
Zaslúžilý umelec
Viedol košické divadlo v ťažkých päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch; upevnil ho po stránke existenčnej, organizačnej, no i umeleckej. Pokračoval v Borodáčovej umeleckej tradícii a realistickej škole a nebol príliš otvorený novým formám a netradičným režijným štýlom, je o ňom známe, že nebol zástancom Stanislavského systému. Vždy však dokázal udržať umelecký súbor na minimálne štandardnej úrovni, hoci mu mnoho kolegov a hercov odchádzalo do Bratislavy; opieral sa aj o najzdatnejších ochotníkov, z ktorých sa stávali profesionáli a posilnili košickú scénu. Podarilo sa mu sprevádzkovať jednotlivé divadelné dielne, sklady, získať pre divadlo nové budovy, opraviť staré, vykonať všetky technické úpravy. Dvadsaťtri rokov, z toho šestnásť ako riaditeľ, pôsobil Andrej Chmelko v Štátnom divadle Košice. A ako o ňom možno povedať, že bol zakladateľom profesionálneho divadla na východe, a to konkrétne v Prešove, tak o ňom môžeme povedať, že v Košiciach starostlivo a prácne upevnil základy, ktoré položil Janko Borodáč. Po poslednej premiére (23. 11. 1968), Ibsenovej Pani z Prímoria, odišiel do dôchodku a už natrvalo sa usadil v rodnom Hliníku nad Hronom. Andrej Chmelko, všestranná umelecká osobnosť, obsiahol okrem školskej sféry a divadla, aj rozhlas, televíziu a film. Vytvoril mnoho významných postáv, v ochotníckych i profesionálnych súboroch, vo filme, televízii i rozhlase. Ako dramaturg a režisér je autorom šesťdesiatich štyroch inscenácií. Venoval sa aj literárnej činnosti, napísal niekoľko
poviedok, noviel, jeden román, niekoľko drám, pre rozhlas upravoval literárne diela. Prekladal, a písal odborné práce.
D. L.
(Citácie z kníh: Chmelko, A.: V zajatí Tálie. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1989.
Štefko V.: Slovenské činoherné divadlo 1938 – 1945. Bratislava Tália - press 1993)
Suflér, divadelné noviny Štátneho divadla Košice 2008/2
Zdroj: wikipedia.org
https://www.hliniknadhronom.sk/chmelko-andrej.phtml?id3=50391