Anton Bernolák sa narodil

3. októbra 1762 sa v Slanici narodil Anton Bernolák, slovenský rímskokatolícky kňaz, šľachtic a jazykovedec. Ako prvý kodifikoval spisovnú slovenčinu - pozri bernolákovčina. Je po ňom pomenovaná planétka (13916) Bernolák. Zomrel 15. januára 1813 v Nových Zámkoch.

So svojimi pobočnými stánkami boli zriadené od východu po západ Slovenska. Organicky súviselo so šírením osvety a literatúry v novom spisovnom jazyku. Bernolákov pravopis vychádzal z trnavského nárečia. Šíriteľmi myšlienok a cieľov A. Bernoláka boli: Juraj Fándly, Jozef Ignác Bajza, Ján Hollý, Alexander Rudnay. Neskôr sa k nim pripojila i laická skupina na čele s Martinom Hamuljakom. V tejto súvislosti je nevyhnutné povedať, že hnutie bernolákovcov (ktoré trvalo vyše 50 rokov), ich literárnych diel, denno-dennej práce medzi Slovákmi a vzdelancami, vytvorili podmienky pre druhú kodifikáciu slovenského jazyka (1843 v Hlbokom – Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban, Michal Miloslav Hodža).

Základný význam majú jeho jazykovedné práce, ktoré mali rozhodujúci vplyv na jazykové kodifikačné úsilie bernolákovcov o nový spisovný jazyk, tzv. bernolákovčinu. Ovládal viacero cudzích jazykov, od klasických po moderné. Mal široké znalosti z jazykovedy, zo všeobecných dejín, ekonomiky, filozofie, medicíny, prírodných vied, estetiky, hudby a politiky. Zásluhou toho bez problémov pripravil do tlače 270-stranový bibliografický súpis základnej teologickej literatúry, doplnený praktickou literatúrou z iných spomínaných vedných odborov pod názvom Nova bibliotheca theologica selecta (Nová vybraná bohoslovecká knižnica).

Do dejín slovenského národa sa zapísal ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny (1787) ako národného spisovného jazyka. Jeho historický prínos a priekopníctvo je v tom, že vedome nadväzoval na súčasné ekonomicko-spoločenské vývinové tendencie a slúžil začínajúcemu sa procesu formovania novodobého slovenského národa. Bernolákom kodifikovaná spisovná slovenčina, tzv. bernolákovčina, aj keď sa nepresadila ako celonárodný spisovný jazyk, vychádzala zo živej reči, z úzusu vzdelancov - západoslovenčiny, pričom ju tvorivo rozvíjal a dopĺňal.

K spracovaniu otázok slovenského pravopisu pristupoval s pomerne širokým rozhľadom po domácej (slovenskej i českej) a sčasti aj európskej jazykovednej problematike a viac ráz sa odvolával aj na stav v staročeských pamiatkach a v slovenských nárečiach. Na pravopis sa pozeral ako na grafické zachytenie hovorenej reči. V metodickom postupe sa odzrkadľuje dobový racionalistický prístup k riešeniu problémov. Kriticky odhaľoval a smelo zamietal viaceré pravopisné omyly starších gramatikov a usiloval sa nájsť nový, jasnejší a správnejší spôsob písania. Dominantnou zásadou bolo, aby sa pravidlá písania a tlače vyvodzovali z výslovnosti, preto sa usiloval očistiť slovenský jazyk od českých výrazov. Skúmal funkčnosť a potrebnosť jednotlivých grafém v pravopise. Do slovenského pravopisu vniesol premyslenú systémovosť a účelnosť. Hláskový systém budoval na západoslovenskom vokalizme.

V morfológii zavádzal do slovenského pravopisu tie isté tvary, ktoré sa používajú dodnes. Na obohatenie jazyka využil neologizmy – nové synonymá. Z pravopisu odstránil archaizmy pochádzajúce z češtiny. V gramatike uzákonil veľa stredoslovenských prvkov. Hlavné zásady Bernolákovej kodifikácie spočívali v odstránení rozdielu v písaní i – y; mäkkosť ť, ď, ň, ľ sa vždy označovala; všetky podstatné mená a iné výrazy, ktoré sa vzťahovali na osoby, sa písali veľkým písmenom; predložky s, z sa písali podľa výslovnosti; hláska j sa písala ako g, cudzie q, x sa písalo ako kw, ks gz; zaviedol ako pravidelnú skupinu šč. Novú podobu spisovnej slovenčiny zdôvodnil a kodifikoval v latinsky písaných jazykovedných dielach.

Nový spisovný jazyk bránil vo svojich polemických spisoch, adresovaných najmä J. I. Bajzovi, ktorý sa pokúsil kodifikovať spisovnú slovenčinu pred ním.

Dielo:

• 1782 – Divux rex Stephanus, magnus Hungarorum apostolus (Trnava)
• 1787 - Kritická filoogická rozprava o slovenských písmenách (Dissertatio-critica de literis Slavorum), anonymné kolektívne dielo bratislavských seminaristov, ktoré vzniklo pod vedením A. Bernoláka (Bratislava)
• 1787 – Stručná a zároveň ľahká ortografia (Linguae Slavonicae… compendiosa simul et facilis Orthographia), jazyková príručka s novými pravopisnými zásadami
• 1790 - Slovenská gramatika (Gramatica Slavica), prvá normotvorná gramatika slovenského jazyka (Bratislava); bola tak významná, že v roku 1817 vyšla v nemeckom preklade
• 1790 – Toto maličké písmo má sa pánovi Anti-Fándlymu do jeho vlastních ruk odevzdať, polemický spis
• 1791 - Etymológia slovenských slov (Etymológia vocum slavicarum), príručka o tvorení slov (Trnava)
• 1794 – Ňečo o epigrammatéch
• 1794 – Ešče ňečo o epigrammatéch, anebožto málorádkoch M. W. P. Jozefa Bajza… (Vidané v Poli elízíském teho roku 1794), anonymný spis napísaný v zápale boja proti Ignácovi Bajzovi
• 1795 – Príhodná kázeň pri primíciách Jozefa Kunsta, kázeň
• 1795 – O vážnosťi a ucťivosťi satvu kňažského príhodná kázeň
• 1796 – Katechizmus z otázkami a odpoveďami…
• 1803 – Na smrť… Stocsko Jurka
• 1803 – Pohrebná kázeň
• 1809 – Halottas beszéd
• 1809 – Be-ik- tató beszéd
• 1825 / 1827 - Slowár Slowenskí, Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí, 6-dielny slovník, ktorý mal byť normotvornou príručkou slovnej zásoby (vydal ho až kanonik Juraj Palkovič v Budíne po Bernolákovej smrti)

Zdroj: wikipedia.org

https://www.slanica.wbl.sk/Pvod-a-erb-rodiny-Bernolakovcov.html