Aristoteles
R. 384 pred Kr. v Stageire sa narodil Aristoteles alebo Aristotelés, starogrécky filozof a encyklopedický vedec (polyhistor), filozof staroveku, zakladateľ logiky a mnohých ďalších špeciálnovedných odvetví (psychológie, zoológie, meteorológie atď.). Aristoteles strávil v Akadémii 20 rokov svojho života pod Platónovým vedením. V stredoveku Aristotela nazývali jednoducho „Filozof“. Zomrel r. 322 pred Kr. v Chalkis.
Jadrom Aristotelovej filozofie je ontológia, ktorú nazýva „prvá filozofia“ a ktorú vytvoril kritickým pretvorením Platónovej teórie ideí. Po Platónovej smrti založil vlastnú školu Lykeion, v ktorej sa v niektorých smeroch od Platóna značne vzdialil. Jeho žiaci pôsobiaci v tejto škole sa nazývali peripatetici.
S Platónom sa Aristoteles zásadne rozchádza v tom, že neuznáva idey odlúčené od vnímateľných vecí. Na druhej strane v súlade s Platónom rozoznáva na každej veci látku (HÝLÉ) a tvar (MORFÉ; EIDOS). K tomu, aby vznikli konkrétne veci sú potrebné štyri faktory: látka, tvar, účel a hybná príčina. Látka je možnosťou, tvar skutočnosťou; prechod od možnosti ku skutočnosti sa realizuje pohybom.
Skutočnosť je vyšším a lepším stupňom existencie ako možnosť. Zmenu možnosti na skutočnosť môže spôsobovať iba taká príčina, ktorá je sama skutočnosťou. Keďže svet a dianie v ňom je večné, musí existovať príčina pohybu, ktorá je takisto večná, ale nehybná: prvý hýbateľ, boh (PRÓTON KÍNÚN AKÍNÉTON). Základnou charakteristikou boha je to, že je čistým myslením, myslením, ktoré myslí seba samé (NOÉSIS NOÉSEOS). Prvý hýbateľ, pretože je absolútne dokonalý, uvádza hmotný svet do pohybu ako predmet lásky. Tento prvý hýbateľ je rozum, účel a zákon, ktorý je najvyššou zábezpekou poriadku vo svete.
V teórii poznania Aristoteles kládol dôraz na zmyslové poznanie. Cieľom poznania sú pojmy, ktorým v realite zodpovedajú tvary. Poznanie tvarov nie je možné bez pozorovania mnohých jednotlivých vecí.
Jeho filozofické myslenie vyvolalo v Európe takmer až rozruch, keď jeho diela prenikli v 13. storočí na rané európske univerzity, najmä na Parížsku a Oxfordskú univerzitu. Podľa Aristotelových pravidiel vedeckého uvažovania sa začali riadiť i veľkí kresťanskí myslitelia. Napr. jeho ideu prvého nehybného hýbateľa rozpracoval sv. Tomáš Akvinský.
Aristotelove diela môže niekto pokladať za suché a ťažkopádne – ako lexikón. Hovorí sa o 170 spisoch, z ktorých sa však väčšina nedochovala – zachovalo sa 47, pričom z väčšej časti nejde o hotové knihy, ale o Aristotelove poznámky k prednáškam. Tieto spisy sa zvyknú deliť do piatich oblastí podľa svojho obsahu, či predmetu:
- Logické práce (6 prác pod spoločným názvom Organon – Nástroj)
- Prírodovedné práce (napr. Fyzika)
- Metafyzické práce, najzákladnejšie a najabstraktnejšie spisy o tzv. prvej filozofii (pod spoločným názvom Metafyzika)
- Politické, etické a estetické (6 spisov, napr. Etika Nikomachova)
- Psychologické (napr. O duši/De anima)
Zdroj: wikipedia.org