Arthur Schopenhauer zomrel

21. septembra 1860 vo Frankfurte nad Mohanom zomrel Arthur Schopenhauer, nemecký filozof, ktorý za podstatu sveta pokladal vôľu. Narodil sa 22. februára 1788 v Gdansku.

Učenie A. Schopenhauera kriticky nadväzuje na Kantovo učenie. Súbor významových útvarov (objektov) sa člení na štyri triedy. Prvou triedou sú názorné empirické predstavy, ktorých formami sú čas a priestor. Táto trieda predstáv/objektov podlieha zásade dostatočného dôvodu vo forme zákona kauzality (principium rationis sufficientis fiendi). Druhú triedu významových útvarov/objektov tvoria pojmy alebo abstraktné predstavy, ktoré zasa podliehajú zásade dostatočného dôvodu v podobe zásady dostatočného dôvodu poznania (principium rationis sifficientis cognoscendi). Tretiu triedu predstáv tvoria nazeracie formy čas a priestor, ktoré podliehajú zásade dostatočného dôvodu bytia (principium rationis sufficientis essendi). Štvrtú triedu tvoria bezprostredné objekty vnútorného zmyslu, ktoré sa riadia zásadou dostatočného dôvodu vo forme zásady dostatočného dôvodu konania alebo zákona motivácie (principium rationis sufficientis agendi). Za sféru týchto významových útvarov (predstáv, objektov), ktoré Schopenhauer súborne označuje ako svet (svet je moja predstava), sa podľa jeho názoru rozumom nedá dostať, pretože poznávajúc prostredníctvom predstáv sa nikdy nemôžeme dostať za predstavu. Vlastnosti vecí osebe sú úplne odlišné od našich predstáv.

„Podobne ako svet je len mojou predstavou, snom, šaľbou a mámením, je aj priestor sveta i časový priebeh diania iba priestorom a časom mojej mysle.“

Napriek tomu, že vec osebe pokladá Schopenahuer za neprístupnú rozumu, považuje ju za vôľu chápanú ako slepý pud. Jedným z podnetov k takémuto chápaniu veci osebe je podľa neho introspekcia: človek si totiž bezprostredne uvedomuje seba nielen ako predstavujúci subjekt, ale aj ako pudenie vôle. Bezprostredné uvedomenie si nášho chcenia je cestou k tomu, aby sme si uvedomili vôľu ako vec osebe, ktorá preniká celou prírodou i každou jednotlivinou. Prejavuje sa v každej slepo pôsobiacej prírodnej sile i v uváženom konaní človeka. Vôľa sa prejavuje v neživej prírode ako sila, v živej prírode ako pud. Podstata sveta sa vôľou nazýva podľa jej najdokonalejšieho prejavu (objektivizácie), t. j. najzreteľnejšieho, najrozvinutejšieho, poznaním bezprostredne osvetleného.

Rozum si pudovú tendenciu, vôľu uvedomuje, avšak nikdy ju nedokáže ovládnuť. Jediné, čo na samom vrchole ľudskosti sa dá dosiahnuť, je popretie tejto slepej, neovládateľnej vôle, pudu, a tým buď anihilácia života alebo nezainteresovaný, číro nazeravý postoj umelca. Slepá vôľa si v človeku rozsvietila svetielko vedomia, ktorým si osvetľuje bezmernosť utrpenia a otvára cestu k jeho ukončeniu vedomým poprením vôle, asketickým odmietnutím života, zrieknutím sa ďalšieho rozmnožovania sa, a tým aj neustáleho rozmnožovania reťazca utrpenia, ktorým je náš život.

Existujú dve cesty, ktorými sa človek môže oslobodiť z neutíchajúceho kolobehu chcenia a presýtenia, honby a utrpenia. Askéza je cestou, ktorou dokáže ísť iba svätec a ktorá je veľmi zriedkavá. Druhá cesta, práve tak výnimočná, je tá, ktorou ide géniu - filozof alebo umelec. Ten sa neoslobodzuje askézou, lež dočasným povznesením sa až k nazeraniu ideí, ktoré nie je spojené s túžbou a znamená dočasné uspanie slepého túženia v nezainteresovanosti. Umenie môže niektorým vnímavým ľuďom priniesť dokonca dočasný, slepou vôľou neskalený pôžitok číreho nazerania, i keď nie v takej miere ako tvorcovi-géniovi.

Predmetom poznania sú iba predstavy, poznanie nikdy nedospeje k podstate vecí. Výnimkou je sám človek, ktorý je vo svojej podstate vôľou a zároveň má vedomie seba samého - toto sebauvedomenie je poznaním vlastnej podstaty.

Zvonkajštenou vôľou človeka je jeho telo a vôľa je zvnútorneným telom.

Ak je ľudské telo - tak ako každá iná vec vo vesmíre - materiálnym predmetom, potom celý vesmír je len vonkajším prejavom (objektiváciou) vôle ako chcenia prejavujúceho sa v prírode. Svet je teda vôľou i predstavou.

Vôľa spočíva vo veciach a prejavuje sa v rozličných podobách (prírodné sily), ale úplné sebauvedomenie dosahuje až v človeku, ktorého mozog je vôľou myslenia a myslenie prejavením sa vôle v mozgu.

Vo svete prírody sa vôľa derie k životu a jestvovaniu a ku všetkému, čo tomuto jestvovaniu slúži. Len človek je schopný vymaniť sa z tohto chcenia, ktorého cieľom je nejaký pôžitok, a pozastaviť sa nad tým, čo je vo veciach stále a nemeniteľné; človek môže poznávať nielen jednotlivosti, ale aj ich formy čiže idey ako vôľu objektivovanú na jednotlivých stupňoch jestvovania.

Kontemplácia odtŕha človeka od nepokoja a poskytuje mu uspokojenie vo svete ideí metafyzického nevedomia. Mimo tejto kontemplácie pôsobí len slepá vôľa, pud bez cieľa a pokoja, iracionálne stále ďalej a ďalej, v ktorom - keby to bolo možné - lepšie by bolo nebyť ako byť. Preto je indická koncepcia nirvány ako vízia konečného cieľa človeka najlepším základom, o ktorý možno oprieť zmysel ľudského života.

Morálne nezostáva človeku nič iné, než odtrhnúť sa od seba, od svojho egoizmu a spolucítiť s druhým človekom, s druhou vôľou nikdy neukojenou a neustále poháňanou nevyhnutnosťou ponoriť sa spolu s inými do sebazničenia vôle a vedomia. Udusiť v sebe chuť k životu, nechcieť už viacej chcieť a získať pokoj v nevedení.

Zdroj: wikipedia.org