Borodáč: Raz sme predsa len začali. Z histórie slovenského divadla a herectva
"Ale raz sme predsa len začali," odpovedal si režisér Janko Borodáč v roku 1940 na rečnícku otázku, ktorý rok treba zaznamenať ako "začiatočný" pre slovenské profesionálne divadlo. "Toto je problém, ktorý zapríčiní ešte veľa sporov. Lebo príchod českého divadla nie je začiatkom. Nástup jedného-dvoch slovenských hercov? Ktovie...!" váhal Borodáč.
Príchod jedného-dvoch možno ešte veľa nezmenil, ale príchod celej generácie už áno. Istotne nie k nejakému konkrétnemu dátumu, ale naši prví herci na doskách národného i ďalších divadiel začali postupne "začínať".
Po priekopníkoch Slovenského národného divadla ako Andrej Bagar, Ján Borodáč, Oľga Országhová-Borodáčová, Jozef Kello neskôr Hana Meličková, prichádzajú do SND v tridsiatych rokoch už aj niektorí odchovanci bratislavskej Hudobnej a dramatickej akadémie.
V ťažkých vojnových časoch sa začínajú na scéne zjavovať Mikuláš Huba, František Dibarbora, Karol L. Zachar, Viliam Záborský, František Zvarík, Ladislav Chudík, Július Pántik. Slovenské divadlo sa začína profesionalizovať, ale situácia je stále ďaleko od ideálnych podmienok.
Ak nedostatok "hereckého materiálu" bol podľa Borodáča celkovo veľkou prekážkou rozvoja divadelníctva na Slovensku, malo to aj spoločenské dôvody: "Statočný rodič narobil svojmu synovi - a čo ešte dcére - nemálo nepríjemností, kým ho dieťa presvedčilo, že i herecké povolanie bude statočné a úctyhodné," spomínal Borodáč. Tí, čo na doskách začínali vštyridsiatych, ale ešte aj v pätdesiatych rokoch, sa na rozdiel od dnešných mediálnych hviezd museli zmierovať s tým, že ich budú považovať len za "komediantov".
Práve preto sa na dráhu profesionálneho herca nedali viacerí skúsení amatéri. Nezdalo sa im vhodné, aby pre neserióznu hereckú profesiu opustili svoje vážené civilné povolania. Navyše, ani ekonomické podmienky neboli ľahké.
„Divadlo v Bratislave bolo za Československej, ale i Slovenskej republiky zanedbávané a nemá ani taký fundus, ako mali vidiecke divadlá," skonštatoval Dr. Ján Jamnický v dokumente z roku 1945. Jamnický sa v tom čase sťažoval aj na nedostatok dobrých autorov i prekladateľov. Navrhoval dokonca, aby povojnové ľudové súdy dávali pre kultúrnych pracovníkov také tresty, aby v rámci nútených prác prekladali hry pre národné divadlo.
Prvé herecké kreácie zostali zachytená zväčša len na čiernobielych fotografiách či filmoch, súkromné osudy hercov však bez farby neboli, často by si na nich zgustol aj súdobý bulvár.
Herci však boli v prvom rade hercami, čo v tom čase znamenalo hrať, hrať a hrať. Premiér bolo aj pätnásť v sezóne, prechádzalo z role do role. Ktorý dnešný herec sa môže, napríklad, pochváliť štatistikou Františka Dibarboru - 210 divadelných inscenácií, 431 rolí v televíznych inscenáciách, 286 rozhlasových hier pre dospelých, 88 rozhlasových rozprávok pre deti a 40 filmových postáv?
Herecký materiál, ktorého kvalita bola v začiatkoch slovenského divadla veľkým problémom, sa postupne stal naopak jeho hlavnou devízou.
Vpredmobilnom čase, keď sa žilo aj bez internetu a káblovej televízie so 44 stanicami, nebol divák vystavený takému náporu obrazov a príbehov, ako je to dnes. Možno aj preto boli vtedajší herci a herečky milovaní akosi vrúcnejšie.
Obrazové i textové spomienky na zakladajúce osobnosti slovenského divadla, ale i na nezabudnuteľných hercov mladšej generácií ako Ivan Mistrík či Eva Poláková, budú zapĺňať stránky týždenníka TV oko po niekoľko ďalších týždňov.
Seriál nazvaný Spomeňte si sa začína už dnes "pánom hercom" Ctiborom Filčíkom, ktorý sa do národného dostal cez komorné divadlo v Martine a Novú scénu.
Osobnosti divadla
Ctibor Filčík s korunou kráľa Leara
Spracovala: Barbora Laucká
Kto si ho nepamätá z divadla, ale občas pozerá staré čiernobiele inscenácie STV, určite nezabudol na jeho plukovníka Chaberta či úžerníka, ktorý sa ožení s chudobnou Magdou Vášáryovou v Dostojevského črte Krotká.
Napriek tomu, že Ctibor Filčík pochádzal z malej dediny - Plachtiniec na strednom Slovensku, kde sa mimochodom narodili aj Štefan Kvietik či Milan Kňažko - mal aristokratické vyžarovanie. Nadežda Lindovská o ňom v internetovom časopise inZin v roku 2002 napísala: "V divadelných kruhoch sa traduje, že šlo o ľavobočka jedného z uhorských šľachticov, po ktorom zdedil jediné: akýsi vrodený aristokratizmus."
V Bratislave Filčík začínal ako amatér v Štefánikovom dramatickom krúžku v Bratislave. "Bol som zamestnaný na colnom úrade," spomínal Filčík podľa režiséra Ladislava Hyžu na svoje začiatky. "Hrával som v ochotníckom súbore u poštárov a potom v Štefánikovom dramatickom krúžku. Koncom roku 1943 som dostal pozvánku z rozhlasu na skúšku v akomsi pásme. Režíroval ho Bagar. Po odvysielaní pásma ma Bagar oslovil, či by som nechcel k divadlu. Vtedy sa v Martine otváralo SKD, vraj by ma tam potrebovali," píše Hyža o svojom rozhovore s Filčíkom.
V Martine Filčík debutoval v úlohe starca Gorgibusa v Moliérových Smiešnych preciózkach a za čas, ktorý tam strávil, vytvoril dovedna 40 rôznych postáv.
V roku 1948 sa vrátil do Bratislavy - dostal angažmán na Novej scéne. Na tri roky tohto pôsobenia spomínal ako na čas svojho hereckého dozrenia, keď ho prestalo baviť "robenie divadla" a túžil vytvárať dokonalý repertoár. Určite to bolo aj vďaka vzťahu s režisérkou Magdou Husákovou-Lokvencovou (v tom čase bola ešte manželkou Gustáva Husáka). "Pod vplyvom Magdy Husákovej-Lokvencovej sa z nevzdelaného mladíka, poloprofesionálneho začiatočníka, stal kultivovaný človek, špičkový herec SND," napísala v inZine Lindovská. "Brilantne zvládol filozoficky náročný repertoár. Jeho životnou rolou bol Goetz v hre J. P. Sartra Diabol a pán boh (SND 1965). Filčíkova geniálna kreácia získala medzinárodné uznanie. Príbeh Magdy Husákovej-Lokvencovej a Ctibora Filčíka je vlastne Pygmalion naruby, žena je tu tvorcom a muž jej umeleckým dielom."
Z toho, čo preňho Magda, ktorá zomrela v šesťdesiatych rokoch, znamenala, sa Filčík vyznal v rozhovore s publicistom Jiřím Ledererom: "My sme netvorili súbor, boli sme dvaja. Budovali sme si samostatný repertoár, ktorý bol žánrovo pestrý, ale niečo chcel, o niečo sa snažil. Bola to práca, ktorá dodávala silu a pomáhala zabúdať na únavu. Čo ma čaká teraz?"
Od roku 1951 sa Ctibor Filčík stal členom Činohry SND. V spolupráci s režisérom Jozefom Budským vytvoril 25 postáv. Pozvoľna ho začali obsadzovať do úloh, ktoré ukazovali zložité charaktery, často vyvrheľov spoločnosti, zvláštnych až démonických osobností. Ako napísal Ladislav Čavojský, Filčík nebol takzvaný slovenský typ. Preto mu boli bližšie ako iným úlohy džentríkov, aziatov a sociálne výnimočných osobností.
Okrem divadla, televízie a filmu bol Filčík skvelý aj v rozhlase. Nezabudnuteľný je jeho Osmijanko, ktorým uspával celé generácie detí. V roku 1962 dostal medzi prvými Cenu Československého rozhlasu. Okomentoval to takto: "Rozhlasu vďačím za veľa, lebo mi pomohol vtedy, keď mi ublížilo divadlo tým, že som sústavne musel hrať zloduchov. Neraz sa ma prostí ľudia pýtali, či som aj v osobnom živote taký zlý ako na javisku. Raz som ako jediný z hercov po predstavení nedostal kvety. Keď som sa opýtal, či som hral tak zle, odvetili mi - hrali ste výborne, ale takého zlého!"
Pri pietnom akte po jeho smrti v novembri 1986 mu Martin Huba, ktorý spolu s ním hral vo vynikajúcom predstavení Garderobiér, položil ku katafalku korunu kráľa Leara. Teatrologička Zuzana Bakošová-Hlavenková k tomu dodala: "Nebolo to teatrálne gesto, skôr sémantická situácia, v ktorej sa zhustilo niekoľko významov: úcta, pocta a korunovácia in memoriam."
Filčík odmietal priemernosť a podpriemernosť: "Z podpriemerných vznikla masa, ktorá veľa chce, ale málo dáva. A nadpriemerný človek u nás nie je vôbec populárny, skôr naopak. To nie je maličkosť, ale nepekný fakt, ktorý odhaľuje rovnostárstvo - z neho vzniklo podhubie, v ktorom bujnie závisť a nenávisť až je to niekedy zarážajúce."
filmografia
1983 Mŕtvi učia živých
Putovanie Jana Amosa
1980 Demokrati
Triptych o láske (TV)
1978 Poéma o svedomí I - II
Strýčkov sen (TV)
1977 Bludička
1976 Plukovník Chabert (TV)
1975 Sebechlebskí hudci
1974 Do zbrane, kuruci!
1973 Brüder Lautensack, Die (TV)
Skrytý prameň
1971 Pán profesor sa zaľúbil (TV)
1969 Krotká (TV)
1967 Vreckári
1966 Jeden deň pre starú paniu
1965 Námestie svätej Alžbety
Oko za oko (TV)
1963 Jánošík
Výhybka
1959 Kapitán Dabač
1957 Štyridsaťštyri
1956 Čisté ruky
Previerka lásky
1954 Drevená dedina
1950 Kozie mlieko
štvrtok 6. 10. 2005 | TEXT: ZUZANA ULIČIANSKA