Carl Gustav Jung sa narodil

6. júna 1961 v Küsnachte vo Švajčiarsku sa narodil Carl Gustav Jung, švajčiarsky lekár, psychiater a psychoterapeut, zakladateľ analytickej psychológie. Jeho prínos pre psychiatriu a psychológiu spočíva v pochopení ľudskej psychiky na pozadí sveta snov, umenia, mytológie, náboženstva a filozofie. Má významný podiel na skúmaní príčin a liečbe schizofrénie. Zomrel 26. júla 1875 v Kesswil vo Švajčiarsku.

Ako syn protestantského farára prežíval všetky otcove pochybnosti spojené s vierou. Ako veľmi senzitívne dieťa sa často oddával osobnej imaginácii, pri ktorej sa pokúšal nadviazať kontakt s Bohom. Vzhľadom k veľkému množstvu duchovných hodnostárov v rodine sa predpokladalo, že aj jeho dráha pôjde v otcových stopách. Potom, čo objavil v ranej dospelosti filozofiu a literatúru, rozhodol sa vymaniť z rodinnej tradície a zapísal sa štúdiu medicíny a psychiatrie.

Rok 1913 bol pre Junga zlomový. Po sérii apokalyptických snov a vízií rezignoval na prednášky na univerzite, v roku 1914 sa vzdáva funkcie prezidenta Medzinárodnej psychoanalytickej spoločnosti, na ktorej čele stál od roku 1911. V tomto období sa venuje prevažne práci na svojich teoretických štúdiách, zakladá úzky krúžok Psychologického klubu, venuje sa súkromnej terapeutickej praxi, avšak predovšetkým zdokonaľuje svoju techniku, ako komunikovať so svojím nevedomím. Naväzuje tak na svoje rané zážitky z detskej imaginácie. Učí sa personifikovať fenomény nevedomia, počúvať ich hlas, a tým ich urobiť uchopiteľnými pre vedomie. Dochádza k postulátu, že v individuálnej mysli existujú prvky, ktoré jej nepatria, resp. nie sú jej vlastným výtvorom.

Jung sa snažil zachytiť a popísať nejakú praktickú metodiku, ako sa človek môže vysporiadať so svojím nevedomím. Bol si vedomý toho, že náboženské filozofie, metafyzické systémy alebo symbolická imaginácia pracujú s týmto faktom. Psychologické výpovede majú rovnakú váhu ako výpovede vedeckého rázu, akými disponuje napríklad fyzika. Jung v tejto súvislosti zavádza pojem psychickej reality, ktorú moderné osvietené poňatie človeka odkazuje mimo skutočnosť. Neustále sa snaží zdôrazňovať empirickú povahu duševných výpovedí a je si zároveň vedomý, že pre moderný vedecký názor nebude jednoduché tento fakt prijať. Poukazuje na nebezpečenstvo vyplývajúce z oddelenia psychického sveta od racionalisticky chápanej skutočnosti. Na mnohých miestach vyslovil predtuchu nebezpečného vplyvu nespracovaných nevedomých archeotypov, ktorá sa mu splnila druhou svetovou vojnou.

V týchto úvahách dospel Jung k podstatnému zisteniu, že vedomie a nevedomie sa k sebe správajú komplementárne. Po vzore matematiky vytvoril pojem transcendentnej funkcie, faktor vedomia a faktor nevedomia tvoria jednu psychickú funkciu, podobne ako reálna a imaginárna zložka tvoria komplexné číslo . Rôzne varianty vzťahu vedomých a nevedomých faktorov sú charakteristické pre rôzne typy duševného ochorenia.

Jung pracoval na koncepcii psychologických typov. Zaviedol dvojitú kategóriu povahy podľa zamerania libida, introvertnú (orientovaná do svojho vnútra) a extrovertnú (orientovanú na vonkajší svet). Neskôr klasifikáciu doplnil o štyri základné funkcie ľudskej psychiky (myslenie, cit, vnímanie, intuícia). V tejto súvislosti hovorí o diferenciácii (rozlíšení) jednotlivých funkcií, pričom najmenej diferencovaná psychická funkcia patrí u jednotlivca do oblasti osobného nevedomia.

Na Bazilejskej univerzite sa v roku 1943 stáva riadnym profesorom lekárskej psychológie, bez toho, aby prerušil svoju psychiatrickú prax. Jeho široký záber vedomostí mu umožňoval vyjadrovať sa fundovane k súdobému dianiu. Často sa vracal k svojim textom a prepracovával ich vo svetle svojich novonadobudnutých skúseností s religióznymi a ezoterickými systémami. Symbolika alchymistických obrazových sérií ho privádza ku koncepcii dvojice archetypov animus/anima, pričom mužskému svetu tvorí nevedomý protiklad anima (ženská časť duše) a naopak. Tretí prvok, persona, je maskou, ktorá robí na ostatných ľudí určitý dojem a súčasne zakrýva pravú povahu jedinca a vyvoláva u iných dojem uznávania požadovaného správania. Rieši tým problém princípu spojenia osobnej nezávislosti a spoločenskej akceptácie. Rozvíjaním symboliky dochádzajú adepti alchýmie ku kontaktu s nevedomím a ich psychický stred vo vedomom ja sa presúva smerom k Self. Rovnakú charakteristiku našiel Jung pri snovej imaginácii, čo iba podporilo teóriu o zameranosti ľudskej psychiky na cieľ (teleológie), ktorý nazval procesom individualizácie a stotožnil ho s vytvorením psychického stredu v Bytostnom Ja. Ako nástroj takto zameranej terapie použil aktívnu imagináciu, pri ktorej klienti často spracovávali svoje vízie do obrazov, ktoré podľa vzoru mandál východu zobrazujú psychickú celistvosť osobnosti v poriadku kozmu.

Jung svoje myšlienky na vývoj ľudskej duše neoddeľuje od biologickej evolúcie človeka. Nikdy však samostatne netématizuje evolučnú teóriu a vždy sa drží svojho psychologického uhlu pohľadu. Ako psychologickú nutnosť v rámci vývoja ľudského myslenia videl napríklad prijatie štvrtej nevedomej psychickej funkcie do oblasti psychológie vedomia, takže ho vyhlásenie dogmy o nanebovzatí Panny Márie pápežom Piom XII. v novembri 1950 nijako neprekvapilo, a to práve s ohľadom na náuku o Najsvätejšej Trojici. V súvislosti s pojmem synchronicity (nepríčinné spojení dejov) bol kontaktovaný fyzikom Wolfgangom Paulim kvôli možnosti analógie pri prechodových dejoch elementárnych častíc. Pri tejto príležitosti prekročil i niektoré vedecké paradigmy, keď v súvislosti so synchronicitou uvažuje, že psyché nemusí byť viazaná na mozog, nie je lokalizovaná v priestoru alebo, že je priestor psychicky relatívny.

Zdroj: wikipedia.org