BRATISLAVA. Iva Mojžišová si dnes v bratislavskom Pálfiho paláci prevzala Cenu Dominika Tatarku za rok 2010. Výtvarná kritička, teoretička a historička ju získala za knihu Giacomettiho smiech? (Slovart a VŠVU).

Udelenie 17. výročnej ceny oznámil prezident Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika a zároveň predseda poroty tohto ocenenia Peter Zajac s tým, že porota ocenila celoživotné dielo autorky, ktoré je v súčasnej slovenskej kultúre výnimočné kritickou analytickosťou, jasnosťou a presnosťou. Porota ďalej ocenila autorkine autentické osobnostné postoje, ktorými sa nikdy nespreneverila princípom ľudskej slobody.

"Cena Dominika Tatarku nie je čisto literárna cena. Je to cena za vynikajúci text, ale môže to byť text historika, výtvarného kritika alebo environmentalistu," uviedol pre TASR Zajac s tým, že cena je vždy spojená aj so statočnými celoživotnými postojmi. "Celý život preveruje občianske postoje. V tomto zmysle je tá cena pre Ivu Mojžišovú veľmi spravodlivá. Je veľmi suverénnou a dôstojnou nositeľkou Ceny Dominika Tatarku," dodal.

Znamená pre mňa strašne veľa, hoci nepatrím k tým ľuďom, ktorí stoja o ocenia, ale toto jedno ma nadchýna. Veľmi si to vážim a teší ma na tom, že to je známka zo správania, nielen z práce," komentovala pre TASR ocenená Mojžišová verdikt poroty.

Cena Dominika Tatarku, ktorú udeľuje Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, je považovaná za najprestížnejšie slovenské literárne ocenenie. Určená je autorovi za výnimočné dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na duchovný odkaz Dominika Tatarku. Cena sa udeľuje od roku 1995, vždy za knihu, ktorá vyšla v predchádzajúcom roku.

Porota Ceny Dominika Tatarku má sedem stálych členov, sú nimi Dana Kršáková, Vladimír Petrík, Daniel Fischer, Martin Porubjak, Martin M. Šimečka, Ján Králik, Peter Zajac. Ďalším členom je nositeľ ceny za predchádzajúci rok, tento rok si túto úlohu plnil Juraj Mojžiš.

 ***                ***                ***                ***

Baudelaire by mal radosť. My ju máme

Neuponáhľané dielo

A keď ešte raz siahneme do jej v úvode citovanej vety, ukradnime z nej pre naše potreby aj slovko zrozumiteľnosť. Pre charakteristiku jej písania je totiž neodmysliteľné. „Najlepšia kritika je zábavná a poetická, tá, ktorá bude obrazom sprostredkovaným inteligentným a citlivým duchom,“ dočítame sa na obale knihy názor Charlesa Baudelaira.

Iva Mojžišová, ktorú v úvode knihy literárny vedec Milan Hamada označuje za jednu z najvýznamnejších osobností slovenskej i československej kultúry druhej polovice 20. storočia (a so zreteľom na vysoký štandard kontinuálne pokračujúcej tvorby možno toto hodnotenie pokojne „natiahnuť“ aj ďalej), by Baudelairovi urobila radosť. Vychádza totiž zo zásady, že aj vedecký text by sa mal dať ľahko čítať, a ona má ten dar pútavo ho napísať.

„Kniha Giacomettiho smiech? je dielom, ktoré dbá, aby všetko v ňom bolo vyjadrené čo najpresnejšie,“ povedal včera vo svojom laudatiu vlaňajší držiteľ tohto prestížneho ocenenia Juraj Mojžiš. Ocenenie knihy považuje v širšom zmysle za poctu celému dielu, ktoré si vedelo počkať. „Teda dielu neuponáhľanému.“

Splatiť dlh voči Tatarkovi

Cena Dominika Tatarku je určená autorovi za výnimočné literárne dielo, ktoré napĺňa humanistické tradície slovenskej kultúry a v tomto zmysle nadväzuje na Tatarkov duchovný odkaz. Pravda, hrozbu, že sa tento duchový odkaz stane frekventovanejší a známejší ako jeho samotná tvorba, si uvedomuje aj čerstvá laureátka.

„Už dvadsať rokov ho možno vydávať, ale stále sú tu veľké resty. Tatarku treba naplno vrátiť do slovenskej literatúry, nielen skompletizovaním jeho diela, ale aj jeho kritickou reflexiou,“ zdôraznila vo včerajšej osláveneckej eseji. „Minulosť by sme nemali hádzať za hlavu, naopak,  treba sa snažiť trvalé a časom overené hodnoty pestovať a kultivovať.“

Úkryt v záhrade

Mojžišovú, tretiu osobnosť z oblasti vizuálneho umenia, ktorá sa stala držiteľkou tejto ceny, viazali k Tatarkovi aj blízke priateľské vzťahy.

„Poznali sme sa dlho a veľmi dobre. K výnimočným spoločným zážitkom patril nesporne prvý pookupačný týždeň v auguste 1968,“ povedala včera pre SME. „Keď sa rozšírilo, že ho hľadajú, ukryli sme ho v záhrade mojich rodičov. Tam aj prespával, tam sme mu nosili jedlo a tam aj nadiktoval svoju protiokupačnú výzvu, ktorá odznela v slobodnom rozhlase.“

Pár mesiacov predtým sa stretli aj ako autori v zborníku Súkromné listy Skupiny M. Galandu.

Giacometti ako pilier

Ocenenú knihu s takmer polstovkou textov otvára blok nazvaný Kritika porozumením. „Teda porozumenie ako konštanta i méta hľadania pravdy,“  povedal v laudatiu Juraj Mojžiš. Podľa neho pilierom knihy sú dve eseje o Giacomettiho diele, prvá z roku 1969, druhá z roku 2004.

„Tie eseje vzali na seba úlohu vydať o každom portréte svedectvo. Povedzme svedectvo o tom, či sme sa pozerali na určovateľa nejakého umeleckého dobrodružstva, alebo na jeho nasledovníka,“ dodal. „Na tom pilieri sa však všetkým spolu dobre darí. A rovnako tak aj poctenej knihe.“

Laureáti Ceny Dominika Tatarku

utorok 15. 3. 2011 | Alexander Balogh
Zdroj: kultura.sme.sk/c/5807135/baudelaire-by-mal-radost-my-ju-mame.html